Najnovšie články
latest

Slider

latest

Slider Right

randomposts6

Spoločnosť

Spoločnosť/block-7

Iveta Kmeťová

Iveta Kmeťová/block-1

Jozef Kmeťo

Jozef Kmeťo/block-1

Denisa Šimková

Denisa Šimková/block-1

Lifestyle

Lifestyle/block-1

Politika

Politika/block-6

Rómsky život

Rómsky život/block-2

Na vlastné oči

Na vlastné oči/block-3

Na zamyslenie...

Na zamyslenie.../block-4

Črepiny nášho života

Črepiny nášho života/block-5

Rasizmus

Rasizmus/block-2

Realita

Realita/block-8

Zaujímavé

Zaujímavé/block-7

Pre ženy

Pre ženy/block-1

Čo sa už napísalo

Čo sa už napísalo

Latest Articles

Obyvatelia obce sa postavili proti tomu, aby Rómovia chodili do rovnakého kostola.

otec Miroslav so "svojimi" deťmi/foto:Pavol Rábara

Je nedeľa krátko predpoludním a z ošarpanej budovy je počuť hlasnú hudbu a spev. Rómovia sa pripravujú na bohoslužbu. A viete kde? Na družstve. Pretože obyvatelia v Šarišskom Jastrabí si neprajú, aby Rómovia chodili do rovnakého kostola ako oni.

Inde sa pre nich ale nenašlo miesto. V chráme ich majoritné obyvateľstvo nechce, v miestnej škole, kde sa istý čas stretávali, už byť nemôžu a nepovolili im využívať ani dom smútku.

V družstevnej budove, kde sa nachádza ich "kostol" je natlačených viac ako 100 Rómov. Len preto, lebo majorita ich neznesie! 
Kedysi sa tu šili topánky pre JAS Bardejov. 

„Lavice sme odkúpili od košických jezuitov, oltár, ikony a ďalšie bohoslužobné zariadenie sme si zakúpili sami,“ hovorí miestny gréckokatolícky kňaz Miroslav Šimko, ktorý v obci pôsobí od roku 2010.

Predtým bol správcom farnosti vo Veľkom Lipníku, taktiež v staroľubovnianskom okrese, a vicerektorom gréckokatolíckeho kňazského seminára v Prešove.

Aj keď Rómovia sú v Šarišskom Jastrabí stále minoritou, otázkou je dokedy. „Ročne pokrstím tridsať až štyridsať rómskych detí, čo je niekedy desaťnásobne viac ako slovenských,“ hovorí po nedeľnom obede na fare otec Miroslav. A upresňuje, že aj keď väčšina obyvateľov sa hlási k slovenskej národnosti, pôvodom sú Rusíni.

Či už hovorí o jedných, alebo druhých, vždy používa slovíčko „moji“ – moji farníci, moji veriaci, moji Rómovia. „Keď som sa s nimi začal postupne zoznamovať, boli zanedbaní – nielen materiálne, ale aj duchovne. Uvedomil som si, že musím za nimi vyjsť na perifériu, lebo aj oni sú moji. A po tých rokoch môžem povedať, že sú naozaj skvelí, stále hladní po Bohu,“ hovorí otec Miroslav, pre ktorého bolo veľkým zadosťučinením, keď o pár rokov neskôr začal o vychádzaní z centra na perifériu rozprávať aj novozvolený pápež František.

Medzi obyvateľmi osady sa informácia o priateľskom a otvorenom kňazovi rozniesla rýchlo, postupne za ním začali prichádzať ďalší. Priestory fary už nestačili. Po súhlase starostu a riaditeľa školy sa s nimi otec Miroslav začal stretávať v jednej z tried. V katechézach Rómom približoval kresťanské učenie, učil ich modlitby a liturgické spevy a pripravoval na prijatie sviatostí.

Desiatky Rómov začali pravidelne pristupovať k spovedi a chodiť na liturgiu, ktorú kňaz mával v škole trikrát do týždňa. Napriek tomu, že po každom stretnutí v školských priestoroch po sebe poupratovali a pozmývali, začali sa objavovať prvé prejavy nesúhlasu s počínaním kňaza.

A keď niektorí zapálení Rómovia začali v dni, keď nemali liturgiu v škole, prichádzať do chrámu, bol oheň na streche.

„Na jednej strane som svojich farníkov chápal – celé desaťročia boli zvyknutí, že Rómovia žijú de facto mimo obce, niektorí s nimi mali aj zlé skúsenosti a tu zrazu ich mali priamo v kostole. Báli sa, aby im ho nezničili, aby sa nerozšírili parazity, prekážal im zápach... Zároveň som sa pokúšal o pomalé prelamovanie bariér, veď pred Bohom sme si všetci rovní. Snažil som sa farníkom vysvetliť, že ja som dnes tu, no zajtra ma možno arcibiskup preloží inde, ale že oni tu budú žiť s Rómami ďalšie desaťročia a je v ich záujme, aby sa stali lepšími, a tým, ktorí sa o to snažia, treba pomôcť,“ rozpráva otec Miroslav.

No jeho slová nepomohli. Rómovia dokonca prišli aj o to, čo mali. Školské priestory, ktoré užívali len neoficiálne, museli zo zákonných dôvodov opustiť.

Manželka otca Miroslava, ktorá sa na chvíľu zapojila do rozhovoru, so slzami v očiach spomína, ako desiatky Rómov s ikonami a ďalšími liturgickými vecami stáli v chladný decembrový deň okolo školy, modlili sa a plakali.

„Ostali sme na ulici. Čo som mal robiť? Zobral som ich do chrámu. Tak ako v škole, po každej liturgii sme po sebe povysávali, pozmývali, lavice poutierali dezinfekčnými prostriedkami... No aj tak niektoré rodiny kvôli Rómom prestali chodiť do chrámu a začali poburovať ostatných,“ opisuje kňaz reakciu časti majoritného obyvateľstva. Ako sa však dozvieme neskôr, najhoršie ešte len malo prísť.

Auto poliate farbou
Keďže sa ľudia báli, že Rómov budú mať v chráme aj počas Vianoc, vedenie obce im povolilo dočasne využívať priestory domu smútku. Keďže cintorín oddeľuje rómsku a nerómsku časť obce, toto riešenie zabezpečovalo, že obyvatelia osady sa vrátia „tam, kam patria“.

„Viete, spolubrat Martin Mekel z Rómskej misie v Čičave používa také prirovnanie, že keď niekto ide do Afriky, tak je z neho slávny misionár. No keď sa niekto v neraz horších podmienkach venuje Rómom na Slovensku, tak je označovaný za blázna. Presne tak som sa neraz cítil,“ zdôveruje sa otec Miroslav.

Po vianočných sviatkoch sa Rómovia museli z domu smútku pobrať. Opäť boli tam, kde predtým – na ulici. Keď sa otec Miroslav po druhýkrát pokúsil otvoriť im brány chrámu, čakali ho ešte tvrdšie ataky ako predtým.

Nespokojní veriaci mu poliali auto červenou farbou. Keď ani to nepomohlo, prešovskému arcibiskupovi Jánovi Babjakovi doručili list so žiadosťou o kňazovo preloženie. „Bol plný neprávd a osočovania,“ spomína otec Miroslav na trpké udalosti spred niekoľkých rokov.

Keď arcibiskup videl vážnosť situácie, vyslal do Šarišského Jastrabia vtedajšieho pomocného biskupa Milana Lacha. Na zasadnutí obecného zastupiteľstva ho vedenie obce oboznámilo s jediným možným riešením – využívať priestory bývalej papučkárne na družstve vedľa rómskej osady. Bezplatne.

„Vladyka Milan povedal, že je to miesto nedôstojné pre slávenie liturgie. A dodal, aby som sa ešte viac modlil – nie za Rómov, ale za ľudí so zatvrdnutými srdcami,“ hovorí kňaz, ktorý – rovnako ako jeho Rómovia – nemal problém s nasťahovaním sa do papučkárne. Rešpektoval však rozhodnutie biskupa.

No keďže iné možnosti neboli schodné, arcibiskup Babjak napokon súhlasil s prerobením papučkárne na liturgické priestory a pri ich posviacke sa Rómom ospravedlnil za to, že o nich cirkev neraz neprejavovala záujem.

„Za všetko, čo sa stalo, sa mi prišla ospravedlniť jediná žena. Aj keď tých, ktorí proti mne brojili, bolo o dosť viac. Ale na nikoho sa nehnevám, rany sa zahojili, atmosféra sa upokojila, vedenie obce je nám nápomocné,“ uzatvára otec Miroslav a dodáva:

„Verím, že raz sa predsa len všetci zídeme pri jednom oltári. Nejaké kroky sa už urobili. Krstím a sobášim v chráme všetkých bez rozdielu, teda aj Rómov. Aj krížová cesta okolo obce pred Veľkou nocou býva spoločná. Stav, ktorý pretrvával celé desaťročia, sa nedá zmeniť naraz, ale len postupne.“

Možno by pri tom pomohla tabuľa s krátkym nápisom, ktorá by bola stále na očiach: „Môže sa to zmeniť.“

Bože, kde to žijeme?! Do kedy to bude takto pokračovať??!
Je evidentné, že aj medzi farármi sú "ľudia", kiež by ich bolo viac. A nemyslím si, že len v tejto jednej dedine je to tak, kde majorita nechce medzi sebou Rómov, čo je až neuveriteľné na to, že sú "kresťania"!!! Ako povedal otec Miroslav, jedine tabuľka "Môže sa to zmeniť", by pomohla, ale aj to len tam kde budú ľudia normálni a budú veriť, aj medzi Rómami, sú dobrí ľudia, ktorí len chcú žiť svoj život. A hlavne nehádzať všetkých do jedného vreca!!!

Iveta Kmeťová
zdroj: svetkrestanstva.postoj












Myslite na svoje zdravie a vyberajte si kvalitné suroviny na prípravu jedál

ilustračné foto/zdroj: internet

Zvyšujúce sa riziko obezity mnohých ľudí prinútilo k zmene stravovacích návykov. Väčšina ľudí má ale tendenciu vyhovárať sa na genetiku, pričom práve genetika má na vznik obezity minimálny vplyv. Ak chcete byť zdravý, myslite na svoje zdravie neustále a nie len vtedy, keď je zle a objavia sa zdravotné problémy. Dôležitý je predovšetkým výber kvalitných surovín na prípravu jedál.

Raňajky ako základ

Základom sú raňajky, no priznajte sa, ani vám sa ich nechce chystať? Skúste si preto robiť chutné raňajky z kvalitnej raňajkovej zmesi od známeho dodávateľa s príznačným názvom Hryzka. Jedná sa o patentovanú zmes zdravých chutných potravín, ktorá zasýti, neškodí tráveniu a obsahuje živiny potrebné pre náš organizmus. Príprava raňajkovej zmesi nie je náročná. Stačí pár minút a vyčarujete si chutné zdravé raňajky, ktoré keď doplníte o čerstvé ovocie, budú vám ho jesť aj vaše deti.

Nezabúdajte, že raňajky sú základ. Vyberajte si preto kvalitné suroviny na prípravu raňajok. Odporúčame konzumáciu týchto potravín – kváskové pečivo, kvalitné biele jogurty od lokálnych výrobcov, domáce marmelády, ovsené kaše, semienka, oriešky, čerstvé ovocie a čerstvá zelenina.

Čo je základom zdravého stravovania?

Základom zdravého stravovania je vyhýbanie sa polotovarom, jedlám s množstvom konzervantov a éčiek. Základom zdravého stravovania je aj uprednostňovanie lokálnych potravín pred potravinami dovážanými zo zahraničia. Je potrebné zamerať sa na jedenie čerstvej zeleniny a ovocia najmä v letnom období, kedy je prístup k týmto potravinám jednoduchší.

Zdravé stravovanie znamená jedenie zdravých jedál päťkrát denne v menších množstvách. Základom je vyhýbanie sa mastným vyprážaným jedlám a vyberanie kvalitného mäsa.

Vyhnete sa nepríjemným zdravotným komplikáciám

Výber zdravých surovín má vplyv na rôzne veci. Keď budete jedávať kvalitné potraviny, vyhnete sa ekzémom, potravinovým alergiám a muži dokonca zaznamenajú zlepšenie erekcie.

Kauzy týkajúce sa dvojakej kvality a pokazeného dovážaného mäsa ste už určite zachytili. Vyberajte si kvalitné suroviny na prípravu jedál a nakupujte radšej častejšie čerstvé suroviny a nezásobujte sa množstvom potravín, ktoré ani nevyužijete.

Plánujete rozbehnúť vlastný biznis? Poradíme vám, ako ušetriť peniaze pri zakladaní firmy

ilustračné foto/zdroj: internet

Podnikanie je pre mnohých jediná možnosť zarobiť si peniaze. Aj keď firmy doslova bojujú o každého zamestnanca, niektoré z nich nevedia zabezpečiť také podmienky pre prácu, ktoré by zamestnancom vyhovovali. Ak vás pracovať pre niekoho druhého už neláka a plánujete rozbehnúť vlastný biznis, poradíme vám, ako ušetriť peniaze pri zakladaní vlastnej firmy.

Vyberte si vopred založenú firmu

Žiaden začínajúci podnikateľ netúži mať opletačky s úradmi. Všadeprítomná byrokracia vie mnohých ľudí odradiť od podnikania, čo je veľká škoda. Ak si ale vyberiete vopred založenú firmu, vyhnete sa zdĺhavému procesu zakladania firmy a všetky dokumenty budete mať pripravené. Jedná sa o tzv. ready made spoločnosti, ktoré sú vopred založené a určené na ďalší odpredaj. Pri kúpe ready made spoločnosti vám bude stačiť prepísať meno konateľa na vaše, určiť predmety podnikania a nahlásiť sídlo firmy. Podnikať môžete takmer okamžite. Nemusíte čakať na vybavovanie potrebných dokumentov, ale výhody podnikateľského sveta si budete môcť užívať hneď.

Služba, ktorá vám pomôže ušetriť na sídle firmy

Pri zakladaní firmy si budete musieť určiť sídlo svojej firmy. Ak nedisponujete väčším rozpočtom, musíte sa uskromniť a hľadať si lacnejšie sídlo firmy. Ak si ale vyberiete virtuálnu kanceláriu v Bratislave, môžete ušetriť niekoľko stoviek eur. Všetky tieto virtuálne kancelárie sa nachádzajú v historickej časti Bratislavy a ich úlohou je ponúknuť podnikateľom a ich firmám prestížnu adresu, ktorá im pomôže získať nových zákazníkov.

Je určená pre nových podnikateľov, ale využívajú ju aj zahraniční podnikatelia. Podnikatelia sa na danej adrese nebudú nachádzať. Ide v podstate o budovanie značky pomocou reprezentatívnej adresy. V prípade potreby budú môcť podnikatelia využívať zasadacie miestnosti na danej adrese. Samozrejmosťou je preberanie, uschovávanie a preposielanie prijatej pošty.

Rozbehnite svoj biznis bez zbytočných chýb

Dobré meno firmy a zisky budete môcť budovať aj v online svete. Každému začínajúcemu podnikateľovi odporúčame obrátiť sa na SEO agentúru, ktorá vám bude môcť zabezpečiť optimalizáciu web stránky a samozrejme aj linkbuilding. Robiť chyby už na začiatku vášho podnikania by mohlo vaše podnikateľské ambície zničiť. Dávajte si pozor a rozbehnite biznis bez zbytočných chýb.

Detaily, ktoré si pri zariaďovaní spálne nevšímame

ilustračné foto/zdroj: internet

Miestnosť, v ktorej oddychujeme a regenerujeme, zariaďujeme častokrát príliš chaoticky. Zabúdame na to, že spálňa je miestnosť prioritne určená na oddych. Častokrát si ju „zamieňame“ s pracovňou a čudujeme sa, že problémy so spánkom sa začínajú prejavovať čoraz častejšie.

Pri zariaďovaní spálne si nevšímame niektoré detaily, ktoré by sme si mali. Chcete vedieť, ktoré sú to?

Umiestnenie šatníkovej skrine

Ak nedisponujete zvlášť miestnosťou, v ktorej by ste si mohli zariadiť šatník, musíte si ho umiestniť do spálne. Dvojdverové šatníkové skrine sú najvyužívanejšie, no v menších spálňach sa nedokážu uplatniť. Pri otváraní dvier zasahujú do miestnosti a znehodnocujú ostatný nábytok v miestnosti, najčastejšie však posteľ.

Ak nemáte veľkú spálňu a radšej investujete do väčšej postele, uprednostňujte výrobu vstavaných skríň na mieru. Posuvné systémy na vstavané skrine vám umožnia dostať sa do skrine bez toho, aby ste narážali do postele, či spálňovej komody. Umiestňujte ju k nohám. Zároveň nesmie byť hneď za dverami, nakoľko by vám neumožňovala otvoriť dvere a dostať sa do miestnosti.

Umiestnenie postele

Ako prvú by ste mali umiestňovať posteľ. Viacerí ľudia však umiestňujú posteľ ako poslednú a posteľ umiestňujú hneď k dverám. Nohy nesmú smerovať k dverám a čelo postele by sa malo dotýkať steny. Priestor medzi stenou a čelom vedie podľa feng šuej k nestabilite. Dokonca čelo postele by nemalo byť ani pod oknom. Zvuky z exteriéru budete viac vnímať, čo môže narúšať váš spánok. Čelo postele by dokonca nemalo byť umiestnené na tej stene, ktorá susedí s kúpeľňou.

Nad posteľ vám odporúčame umiestňovať moderné obrazy, aby vám nevznikli problémy s akustikou, kedy vám nebude ostávať nič iné, len kúpiť kvalitnú akustickú penu.

Police

Každý z nás potrebuje miesto na drobnosti, preto umiestňujeme do spálne aj police. V žiadnom prípade vám ale v spálni neodporúčame umiestňovať drevené police nad posteľ. Budú narúšať váš spánok a navyše riskujete, že by vám po preťažení mohli spadnúť na posteľ.

Uprednostňujte radšej pevnejšie vešiaky, pomocou ktorých si vytvoríte ďalší priestor na vešanie osobných vecí. Vešiaky si dokonca môžete zavesiť aj na interiérové dvere.



Čo by ste mali vedieť o dojčenskej kolike?

ilustračné foto/zdroj: internet

Každá mamička, ktorej sa narodí prvé bábätko, má pochopiteľne strach z toho, či dáva dieťatku všetko, čo potrebuje. Zvykanie si na novú úlohu, iný režim môže viacerým matkám spôsobovať starosti. V prvých mesiacoch života bábätka sa môžu objaviť komplikácie, ktoré potrápia celú rodinu, nielen mamičku. Jedná sa o dojčenskú koliku, ktorá vie byť nebezpečná, ak sa nezačne riešiť.

Kedy sa objavuje?

Dojčenská kolika postihuje približne 20-25% dojčiat. Objavuje sa vo veku 2-3 mesiacoch, čiže ešte v období, kedy si matka s dieťatkom na seba zvykajú. Dojčenská kolika nie je trvalá, toho sa báť nemusíte. Akonáhle budete mať podozrenie, že sa jedná o dojčenskú koliku, je nutné zájsť k pediatrovi, ktorý potvrdí, či sa jedná o dojčenskú koliku, alebo len o „obyčajný“ plač.

Pod označením dojčenská kolika sa môžu skrývať viaceré ťažkosti, napríklad problém s priechodnosťou čriev, hnačkové ochorenie, metabolické poruchy, neznášanlivosť mliečneho cukru a mnohé ďalšie.

Ako sa prejavuje?

Prejavuje sa neutíchajúcim nekontrolovateľným plačom cez deň, ale najmä v nočných hodinách. Matka nedokáže dieťa utíšiť ani klasickým spôsobom, aký doteraz využívala na tíšenie plačúceho bábätka. Pri dojčenskej kolike si dieťatko priťahuje nožičky k brušku a srdcervúci plač neutícha ani pri masírovaní bruška a nosení bábätka na rukách. Všimnúť si môžete, že je červené v tváričke. Medzi najčastejšie príčiny dojčenskej koliky radíme návrat potravy z pažeráka do žalúdka. Býva sprevádzaný hrckaním a vrackaním. Problémy vám môže narobiť aj intolerancia laktózy. Vtedy je potrebné riadiť sa pokynmi lekára.

Zachovajte pokoj a upravte si stravu

Aj keď to mnohé matky nevedia, problémy s dojčenskou kolikou môžu spôsobovať aj ony. Je potrebné zachovať si pokoj, vyhýbať sa stresu a nejesť potraviny, ktoré by dráždili tráviace ústrojenstvo novonarodeného bábätka. Vynikajúcim upokojujúcim podnetom môžu byť dokonca aj farebné detské tapety alebo zvonkohry, ktoré má bábätko nad postieľkou. Dôležité je upokojiť sa a riešiť problémy s chladnou hlavou. Nezabúdajte, že dieťatko vníma vaše psychické rozpoloženie.

Aj obývacie izby v bytoch môžu byť luxusne a štýlovo zariadené

ilustrčné foto/zdroj:internet



Obývacia izba je najvyužívanejšia miestnosť v domácnosti. Trávime v nej najviac času a prijímame v nej aj návštevy. Panelákové byty sú však menšie ako väčšina moderných rodinných domov a mnohé rodiny sa s tým nevedia zmieriť. Aj obývacie izby v bytoch môžu byť luxusne a štýlovo zariadené. Stačí sa zamerať na tieto detaily.

Výber kvalitnej podlahy


V máloktorých obývačkách na byte býva umiestňovaná dlažba. Najčastejšie si vyberáme štýlové plávajúce podlahy, ktoré pripomínajú drevené podlahy. Ak však túžite po kvalitnej podlahe dekorom pripomínajúcu drevo, vyberte si podlahy z kvalitného vinylu. Vinylové podlahy sú vodeodolné a ako jedny z mála sú vhodné na podlahové vykurovanie. Sú lacné, trváce, pripomínajú drevo a hodia sa do moderných priestorov.

Ak plánujete nanovo rekonštruovať obývačku, odporúčame uprednostňovať vinylové podlahy.

Štýlové plastové balkónové dvere


Súčasťou obývacej izby býva aj prechod na balkón. Ak chcete, aby bola vaša obývačka luxusná a štýlovo zariadená, investujte do dobre tesniacich plastových balkónových dverí. Otváravo- sklopné balkónové dvere vyrobené z kvalitného plastu budú skvelé pasovať k minimalisticky ladenej obývačke, ale aj k iným štýlom bývania. Nech už si obývačku zariadíte akokoľvek, plastové balkónové dvere budú pasovať ku každému štýlu.

Moderná sedacia súprava

Dominantou obývacej izby sú obývacie steny a sedacie súpravy. Ak chcete štýlovo zariadenú obývaciu izbu, odporúčame vám vyberať si modernú sedačku v neutrálnom farebnom prevedení, ktorú krásne zladíte s nábytkom a podlahou. Do menších obývačiek odporúčame rohové sedacie súpravy. Ak si nemôžete dovoliť ani také, uprednostňujte rozkladacie pohovky.

Menej je viac

Menšie obývacie izby v panelákových bytoch neodporúčame príliš preplňovať. Stačí klasická obývacia stena v dekore dreva, moderný konferenčný stolík zladený s obývacou stenou, stojaca lampa, moderná sedačka a kreslo, resp. taburetka.

Menej je niekedy viac a v tomto prípade to platí dvojnásobne.

Nová prezidentka Zuzana Čaputová dala jasne najavo akou cestou chce kráčať...

Príhovor pani prezidentky/ foto: zdroj fn Zuzana Čaputová

Prezidentka Slovenskej republiky Zuzana Čaputová ma svojím slávnostným prejavom utvrdila v tom, že máme dobrú prezidentku Slovenskej republiky. V jej prejave zazneli pozitíva, ale aj negatíva našej vlasti. Vyzdvihla dôležitosť postavenia občana tejto krajiny a rovnováhu v sociálnej oblasti a práva, ktorá je v dnešných dňoch významne potlačená, alebo skreslená. Svojím prejavom dala jasne najavo, že nebude tým "poslušným psíkom" vládnej koalície, ktorá tak nabúrala dôveru občanov v štátne inštitúcie a život ako taký, aj keď to zo začiatku tak vyzeralo zo strany vládnej koalície, ktorá hľadala v prezidentke spojenca. Slová pani prezidentky "neprišla som vládnuť, ale slúžiť ľuďom" a medzi riadkami vyzdvihnutie mocenských štruktúr a oligarchov na úkor občanov, dali jasný signál, že chce kráčať cestou občianskeho aktivizmu, spolunažívania, súdržnosti a nie cestou ako by si to priali oligarchovi a mocenské štruktúry. Vyzdvihla, že násilie na úkor skupín obyvateľov, mysliac si, že sa vyriešia problémy, tu nemôžu byť akceptované. Chce byť prezidentkou všetkých občanov bez rozdielu vierovyznania, politického presvedčenia, rasy. Pri slovách pani prezidentky som si uvedomila, že v aktivizme vidí svoje pôsobenie. Vieme veľmi dobre, že prezident SR má malé právomoci, avšak svojím postojom môže do spoločnosti vysielať signály, ktoré nebudú spoločnosť polarizovať, ale budú spoločnosť nabádať k zamysleniu, hodnotám a postoju, ktoré by mala mať každá demokratická spoločnosť v sebe. Preto si myslím, že pani prezidentka zdôraznila slovo aktivizmus, lebo na pilieroch občianskeho aktivizmu sa môžu začať veci meniť k lepšiemu, nakoniec ako to ona sama ukázala v predošlých rokoch... 

Držíme palce!

Prejav pani prezidentky

Drahí spoluobčania, spoluobčianky,
Keď som sa uchádzala o funkciu prezidentky republiky, často som spomínala, že chcem byť prezidentkou všetkých občanov. Pred niekoľkými minútami som zložila sľub do rúk predsedu Ústavného súdu a dalo by sa z toho formálne odvodiť, že prezidentkou všetkých občanov už som. Ale bola by to pravda iba formálna, pravda, ktorú nepovažujem za dostatočnú. V tejto slávnostnej chvíli chcem povedať, že sa budem usilovať byť prezidentkou všetkých občanov v inom, oveľa obsažnejšom zmysle.
Ponúkam odbornosť, ponúkam cit a zdravý aktivistický záujem. Ponúkam teda rozum, srdce a ruky. Zložením ústavného sľubu preberám všetky záväzky a povinnosti verejnej služby. Neprišla som vládnuť, prišla som slúžiť občanom, obyvateľom, Slovensku. V súlade s ústavným sľubom, ktorý som pred chvíľou zložila – budem slúžiť blahu slovenského národa, národnostných menšín a etnických skupín žijúcich v Slovenskej republike.
Službu, ku ktorej som sa zaviazala, vnímam ako zodpovednosť. Zodpovednosť za riadny a ústavne súladný výkon právomocí, ale zároveň aj ako zodpovednosť za čosi krehkejšie, o čo sa všetci vo verejných funkciách musíme usilovať. A tým je dôvera. Dôvera občanov v nás, ľudí, ktorých si zvolili, dôvera v inštitúcie, v platnosť pravidiel pre všetkých rovnako, dôvera v Slovensko, dôvera v domov. Chcem svojím prístupom prispieť ku konštruktívnej spolupráci, ponúknuť pokojný a vecný tón, nevyhnutnú trpezlivosť a vernosť hodnotám, pre ktoré som do politiky vstupovala. Sľubujem, že sa budem tak, ako doposiaľ, snažiť povzniesť nad osobné útoky a nezabudnúť pri nich, že tu nie som kvôli nim, ale kvôli službe ľuďom.
Svoj mandát budem vykonávať slobodne. Bez podliehania príkazom od kohokoľvek. Jediné príkazy, ktoré ako hlava štátu chcem a budem rešpektovať, mi vyplývajú z ústavy, diktuje mi ich sľub vernosti republike. Dôveru, ktorú som od vás dostala, chápem tak, že dôverujete aj môjmu úsudku, že budem konať podľa svojho najlepšieho svedomia a presvedčenia.
Slovenská republika a jej občania si zaslúžia, aby každý, kto je vo verejnej službe, pracoval pre občanov, a neslúžil žiadnemu bočnému záujmu, nech už prichádza z ktorejkoľvek strany. Inak sa nám nepodarí dosiahnuť, aby sa Slovensko z toho, akým je, stalo krajinou, akou môže byť. Akou chceme, aby bolo. Lebo som presvedčená, že drvivá väčšina občanov si želá, aby naša republika bola tým najlepším možným Slovenskom.
Vážení prítomní, drahí spoluobčania, spoluobčianky,
keď hovorím o nás, o Slovensku, musím skonštatovať, že sme oveľa vitálnejší, oveľa životaschopnejší, ako si často o sebe myslíme. Netreba chodiť do ďalekej minulosti, stačí si spomenúť, čo sme zvládli, čo sme prekonali len za uplynulých tridsať rokov.
Hoci nie všetci súhlasili so spôsobom rozdelenia Česko-Slovenska, k zodpovednosti za vývoj nášho mladého štátu sa prihlásila celá naša spoločnosť. Po rozdelení federálneho štátu čisté devízové rezervy Národnej banky Slovenska poklesli na jednu tretinu. Ale neskončili sme v bankrote, zvládli sme to.
Pred dvadsiatimi rokmi musela slovenská vláda prijať drastický balíček ekonomických opatrení, aby sa naše hospodárstvo vrátilo do rovnováhy a k udržateľnému rozvoju. Nezamestnanosť sa vtedy dostala nad devätnásť percent, ale sociálne nepokoje neprepukli – ekonomika sa pozviechala, zvládli sme to.
Naši susedia – Česká republika, Maďarsko a Poľsko – mali pred nami niekoľkoročný náskok na ceste do Európskej únie, ale členmi únie a súčasťou schengenského priestoru sme sa stali spolu s nimi. A ako jediní patríme do eurozóny. Zvládli sme to.
Ešte pred pár rokmi sme ako verejnosť iba prizerali, ako jedno veľké verejné obstarávanie za druhým vyhrávajú rôzne schránkové firmy neznámych vlastníkov. Dnes máme zákon, ktorý je v odkrývaní vlastníckych štruktúr firiem obchodujúcich so štátom inšpiráciou aj pre iné krajiny. Zvládli sme to!
Naši vedci sú súčasťou viacerých svetových vedeckých tímov, vyvíjame produkty a technológie úspešné aj v medzinárodnom merítku. Naša občianska spoločnosť je aktívna a vyspelá. Vieme si pomôcť navzájom a vieme pomáhať aj vo svete. A to aj napriek tomu, že naše univerzity stále nie sú v rebríčkoch najlepších, start-upom chýba systematická podpora, a občianska spoločnosť aj novinári sú niekedy považovaní za nepriateľov štátu a štátnosti.
Za obzvlášť hodnú ocenenia považujem skutočnosť, ktorá sa vinie celými modernými dejinami Slovenska. K revolučnej zmene režimu v roku 1989, k rozdeleniu federálneho štátu i k ďalším podstatným zmenám v spoločnosti došlo vždy pokojnou cestou. Bez násilia a nepokojov. Aj v krajinách s dlhšou demokratickou tradíciou sa stáva, že ľudia vychádzajú do ulíc s hnevom a svoj nesúhlas prejavujú ničením. U nás k ničomu podobnému nedošlo. Aj minulý rok sa všetky veľké verejné protesty zaobišli bez násilia a boli volaním za prinavrátenie slušnosti do verejného života.
Nielen na to, čo som spomenula, ale aj na mnohé iné veci môžeme byť právom hrdí – čo ale neznamená, že môžeme byť hrdí na všetko. Ak máme úspešne zvládnuť cestu od Slovenska, akým je, k Slovensku, akým by mohlo byť, musíme si otvorene povedať, čo nám v tom pomáha a čo nám bráni.
Vážení hostia, milí spoluobčania,
už pätnásť rokov je naša republika súčasťou európskeho a transatlantického spoločenstva. Spoločenstva slobodných a demokratických krajín. Je to šťastím a výsadou, o ktorej mohli generácie pred nami iba snívať. V našich dejinách sme boli viackrát obeťami veľmocenskej politiky, boli sme včlenení do impérií, kde sa rozhodovalo o nás bez nás. Členstvo v Európskej únii a Severoatlantickej aliancii je našou ponovembrovou slobodnou voľbou. Neveľkému štátu v strede Európy sa nemohlo stať nič lepšie, než to, že patrí do spoločenstva, ktoré spája ekonomickú prosperitu so sociálnou solidaritou, a od každého členského štátu očakáva, že bude dodržiavať princípy medzinárodného práva. Skutočnosť, že sme súčasťou únie, nie je len vecou našej prosperity, ale aj dôležitým príspevkom k našej národnej suverenite.
Ako je Európska únia naším životným a hodnotovým priestorom, Severoatlantická aliancia je naším obranným a bezpečnostným pilierom. Musíme ako krajina urobiť všetko, čo je v našich silách, aby sa tento priestor a jeho oporné piliere uchovali a posilňovali. Je to dôležité aj preto, lebo najdôležitejšie globálne problémy, ktoré sa nás týkajú, nemôžeme vyriešiť iba vlastnými silami a samostatne. Zvládneme ich len v rámci najširšej medzinárodnej spolupráce. Európska únia k tomu môže významne prispieť, lebo jej podstatou je spolupráca medzi štátmi a zlaďovanie národných záujmov v prospech spoločného dobra.
Európa, aj s našou účasťou, by sa mala stať dlhodobým lídrom pri odvrátení viacerých globálnych hrozieb. Aj hrozby, akou je klimatická kríza. Podľa odhadov Svetovej banky by do roku 2050 mohli klimatické zmeny pri nezmenom trende vyhnať z domovov až 143 miliónov ľudí. Proces globálnej zmeny klímy musíme spomaliť a zvrátiť, lebo v opačnom prípade to môže mať zásadné následky aj pre Slovensko. Vieme, že riešenie globálnej ekologickej hrozby nezávisí iba od nás. Je ale iba v našej moci zásadná zmena prístupu k prírode na Slovensku. Práve v tomto máme príležitosť byť všetci skutočnými vlastencami, bez ohľadu na to, aké je naše názorové, politické či stranícke presvedčenie.
Vážení prítomní, drahí spoluobčania,
ak mám hovoriť o tom, čo nám bráni, aby sme Slovensko premenili na najlepšiu možnú krajinu pre jej obyvateľov, spomeniem to, čo považujem za najdôležitejšie.
Hoci od novembra 1989 uplynulo už takmer tridsať rokov a v republike sa veľa zmenilo k lepšiemu, dôstojnosť občanov ešte stále nie je prvým, ani hlavným prikázaním verejného života. Dôstojný život obyvateľov má veľa rozmerov a každý z nich má svoj vlastný príbeh. Tu sú aspoň niektoré z nich.
Ústava Slovenskej republiky hovorí, že „ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach“. V praxi by to malo znamenať, že nik nie je taký bezvýznamný a občiansky zanedbateľný, aby mohol byť na svojich právach či slobodách ukrátený. Ale malo by to tiež znamenať, že nik nie je ani taký dôležitý a vplyvný, aby stál nad zákonom. Príliš veľa ľudí na Slovensku nadobudlo oprávnené presvedčenie, že toto u nás celkom neplatí. Pocit spoločenskej nespravodlivosti zosilnel a nadobudol dve podoby – podobu volania po zmene a po slušnosti, ale aj podobu hnevu na „systém“. Tento hnev je v mnohom oprávnený, ale keby sme mu ako spoločnosť podľahli, vôbec by sme si tým nepomohli. Hnev ako liek, ktorý sa tu v poslednom čase núka, je v mnohom horší, než choroba, ktorú má odstrániť. Energiu nespokojnosti potrebujeme upriamiť tak, aby Slovensko bolo vždy právnym štátom – nielen podľa ústavy, ale aj v realite. Inštitúcie a ľudia v nich, ktorí si nedokážu poradiť s korupciou alebo nedotknuteľnosťou vybraných osôb, sa musia stať minulosťou. Lebo urážajú základný ľudský cit pre spravodlivosť. Dokázali sme sa už veľmi ďaleko posunúť v transparentnosti, ale zaostali sme, a stále zaostávame v uplatňovaní zodpovednosti. Transparentnosť je len nástroj, dôveru a spravodlivosť treba posilňovať cez skutočnú, a nie zdanlivú zodpovednosť nositeľov moci. Naše inštitúcie na ochranu práva, bohužiaľ, stále nemajú patričnú autoritu, nepožívajú dostatočnú dôveru verejnosti a ani nie sú vždy odolné voči politickým tlakom.
Dôstojný život človeka má nielen svoju právnu, ale aj materiálnu stránku. Niekedy sa až priveľmi tešíme tomu, čo hovoria o zvyšovaní príjmov občanov štatistiky. Tie nespochybňujem, no prinášajú pravdu spriemerovanú, aj z pohľadu ľudí, aj našich regiónov. Je potešiteľné, že priemerná mzda v národnom hospodárstve dynamicky rastie, ale oveľa radostnejšie bude, keď rovnako dynamicky narastie aj počet obyvateľov, ktorí budú môcť zo svojej mzdy viesť dôstojný a plnohodnotný život. A keď sa rovnako rýchlo zníži početnosť skupiny, ktorá sa sama nemôže vymaniť z pásma chudoby. A nevnímajme to, prosím, len ako sociálnu otázku. Pokiaľ tvrdo a obetavo pracujúci človek – učiteľ, farmár, robotníčka vo fabrike, sestrička či lekár – je sotva schopný zabezpečiť základné potreby pre svoju rodinu a číta o majetkových pomeroch ľudí, ktoré nemôžu byť výsledkom ich legálnych príjmov, prestáva veriť v spravodlivosť. Jej absencia v spoločnosti je pritom vždy zdrojom spoločenského napätia, ktoré oslabuje demokratický systém.
Dôstojnosť občana si vyžaduje, aby každý – bez ohľadu na výšku svojich príjmov, na svoj národnostný či etnický pôvod, na príslušnosť ku ktorejkoľvek menšine – mal prístup k potrebnej a kvalitnej zdravotnej starostlivosti.
Vo vzťahu k výzvam, ktorým čelíme a ktoré som tu naznačila, využijem naplno moje právomoci, aby sa situácia zlepšila. Budem sa aktívne zaujímať o nové právne normy, aby prispeli k dôstojnosti života ľudí, ochrane životného prostredia a vyváženiu nezávislosti verejnej moci jej zodpovednosťou. Budem aktívne spolupracovať pri zámeroch nových systémových zmien v oblasti justície. V menovacích právomociach budete mať vo mne garanta menovania iba tých profesionálne a osobnostne najlepších. Chcem byť hlasom tých, ktorých nie je počuť. Nie preto, aby som kričala s nimi, ale preto, aby som pomohla riešiť ich problémy.
Vážení hostia, milí spoluobčania,
Slovensko je rozmanitou krajinou. Geograficky, národnostne, kultúrne aj spoločensky. Na pomerne malej rozlohe sa stretáva toľko rôzností, aké nenájdeme ani v omnoho väčších krajinách. Počnúc prírodou, pokračujúc tradíciami, a končiac životnými štýlmi. Nemyslím pritom len odlišný spôsob života v meste a na vidieku, myslím aj životné štýly ovplyvnené rôznymi životnými skúsenosťami. Našich rodičov, ktorí si pamätajú ešte vojny a následné represie komunistického režimu. Nás, ktorí sme zažili eufóriu z konca totality, aj neľahké obdobie rodiacej sa demokracie. Našich detí, ktoré sa už narodili v slobodnej krajine, a pre ktoré je sloboda cestovať taká prirodzená, aký bol vzťah k zemi a pôde u našich rodičov. Keď sa v tejto rôznosti dokážeme rešpektovať v rodine a dokážeme si navzájom priať, dokážme to aj v spoločnosti. Rešpektujme múdrosť a životné skúsenosti našich seniorov, ale aj slobodu a chuť spoznávať u našich mladých ľudí. A tiež kultúru a tvorbu, ktorá k tejto slobode patrí, a ktorá je originálnym prejavom každej jednej generácie. Nepodceňujme jej význam. Tak, ako potrebujú seniori náš záujem, našu pozornosť a naše pochopenie, mladí ľudia potrebujú dostať kvalitné vzdelanie na kvalitných školách a potrebujú dostať príležitosti pre kreativitu, cestovanie a uplatnenie. Je našou povinnosťou dať im ju.
Potrebujeme však prekonať priepasti, ktoré sme v spoločnosti za uplynulé roky vyhĺbili, a to medzi jednotlivými skupinami a názormi, ktoré reprezentujú. Medzi konzervatívnym a liberálnym, mestom a vidiekom, starým a novým, väčšinovým a menšinovým, ku ktorých existencii aj my, politici, nemalou mierou prispievame. Postoj k inakosti, inej tradícii, inej skúsenosti a inému názoru vieme vyjadriť aj bez toho, aby sme siahli na slobodu a dôstojnosť iných. Stačí pri tom nezabudnúť na to, že spoločne sme súčasťou celku, súčasťou ľudskej rodiny. Stačí nezabudnúť na lásku k blížnemu, ktorá je základom rešpektu k rôznosti.
Vážení hostia, milí spoluobčania,
slovenská história je históriou plnou zápasov. Zápasu o vlastný jazyk, štátnosť, zápasu o uchovanie viery, o občianske slobody, o uznanie, o viditeľnosť. Každý z týchto zápasov prispel k lepšiemu Slovensku a bol sprevádzaný pozitívnym vlastenectvom a prebúdzaním spoločnosti. Dnes sme svedkami ďalšieho prebúdzania sa spoločnosti – politickej, občianskej, a aj tej nenápadnej a málo viditeľnej mlčiacej väčšiny. Teším sa z každej spontánnej aktivity v prospech svojho susedstva, v prospech mesta, v prospech spoločenstva. Teším sa z návratu každého občana a občianky domov na Slovensko, aj z každej iniciatívy, ktorá o to usiluje. Lebo toto prebúdzanie je hlavne o viere v krajinu, v potenciál ľudí, a v to, čo môžeme spolu dokázať. Nie je len o zomknutí sa k prekonaniu ťažkých časov. K takémuto pozitívnemu vlastenectvu sa hrdo hlásim. Som presvedčená, že máme na to robiť Slovensko každý deň o kúsok lepším. Dá sa to!
Cesta k najlepšiemu možnému Slovensku však nevedie cez žiadne príjemné skratky. To si treba vždy úprimne povedať, aj v takejto chvíli. Ak sa k nemu chceme dostať, musíme celú trasu absolvovať poctivo, krok za krokom, ako občania, obyvatelia a spoločenstvo.
Veľmi si želám, aby to bola naša spoločná cesta. Aby som bola prezidentkou ľudí, ktorí už po nej kráčajú, ale aj tých, ktorí sa k nej pridajú. Aby som mohla byť prezidentkou všetkých občanov Slovenskej republiky.
Ďakujem. Köszönöm. Paľikerav. Ďakuju šumňi. Děkuji.

Iveta Kmeťová
zdroj: fb Zuzana Čaputová

Ďakujeme, pán prezident

Adrej Kiska prezident všetkých ľudí/ zdroj: internet

Dnes oficiálne končí prezident Andrej Kiska vo svojom úrade. Keby som mal zhodnotiť jeho prácu, tak musím napísať, že to bol prvý prezident všetkých občanov. 
Predchádzajúci prezidenti, ako bol napr. Kováč, Gašparovič, Schuster boli prezidenti, v ktorých som sa ja ako občan nevidel. Kováč bol známy kvôli svojmu synovi, ktorého uniesli a viacmenej celé jeho funkčné obdobie bolo o tom kto viac vydrží...či Mečiar, alebo on. Treba podotknúť, že za jeho pôsobenia a Mečiarovho vládnutia sa tu rozbujnel nacionalizmus, ktorý sa zmenil v Mariána Kotlebu. Gašparovič svojím pôsobením, len pridal "benzín do ohňa" a Schuster so svojím zahľadením do samého seba, nijakým výraznejším krokom neprispel k tomu, aby som ho vnímal ako môjho prezidenta.

Pán Andrej Kiska bol pre mňa skutočným prezidentom, ktorý mi svojimi postojmi naznačil, že aj ja som tu na Slovensku doma. Som občan tejto krajiny, som Slovák a som Róm. Nežijem tu jeden ani dva roky, ale generácie mojich predkov tu žijú viac ako 500 rokov. Napriek tomu sme my Rómovia stále vnímaní ako cudzinci. Nerozumiem tomu, ako môže mať niekto tak pokrivený pohľad. Keď sa Slovák presťahuje do Ameriky a narodí sa mu tam dieťa, tak minimálne po 15. rokoch sa cíti byť Američanom, jeho dieťa tiež a nikto mu nebude tvrdiť, že nie je Američanom. V roku 1968 poutekalo zo Slovenska tisíce Slovákov, ktorí dnes po viac 50 rokoch tvrdia o sebe, že sú Američania, Austrálčania, Nemci... My Rómovia na tomto území žijeme cca. viac ako 500 rokov. Tvorili sme históriu Slovákov a tohto štátu. A stále nám hovoria príšelci. 500 rokov, viete koľko je to generácií??? Zoberte si, že priemerný ľudský život trvá 50-60 rokov, rátajte... A nakoniec Rómovia boli tí, ktorí zachovali slovenskú kultúru do dnešných čias. Keby nebolo Cinky panny, Ronalda Oláha, Berkyho Mrenicu neexistovala by slovenská ľudová umelecká tvorba v takom rozsahu ako ju dnes poznáme. Stále sme ale cudzincami, aspoň ja to tak vnímam podľa toho ako sa mnohí k nám správajú.
Andrej Kiska priniesol do prezidentského paláca skutočnú hodnotu a myšlienku prezidenta republiky. Prezident by mal byť prostredníkom medzi občanom a vládou. Jeho postoje by mali vysielať do spoločnosti signál, ktorý by odzrkadľoval morálku, slušnosť a jasné postavenie proti zlu. Andrej Kiska to vo svojej funkcii úplne splnil. Bol to prezident všetkých občanov. V dobe extrémizmu dal jasne najavo čo si o ňom myslí a kam patrí Marián Kotleba. V dobe kedy Róbert Fico, mi viac a viac pripomína diktátora, Andrej Kiska nám ukázal čo je demokracia a ako by mala fungovať. Viete mohol by som veľa písať o Andrejovi Kiskovi, ale ja som v ňom skutočne videl môjho prezidenta. A tak si myslím, že si od nás všetkých zaslúži poďakovanie za to , že bol naším prezidentom. 

ĎAKUJEME, pán prezident!

Jozef Kmeťo

Deň otcov... už v nedeľu, nezabudnite...


...láska otca je nenahraditeľná... /zdroj:internet

Deň otcov je sviatok oslavujúci všetkých otcov, otcovstvo a vplyv otcov na spoločnosť. Deň otcov sa na Slovensku oslavuje tretiu nedeľu v mesiaci jún, to znamená, že už v nedeľu...

Tradícia Dňa otcov vznikla v meste Spokane v štáte Washington, už v roku 1910. Američanka Sonora Smart Doddová si chcela uctiť všetkých otcov, ako bol ten jej. Veterán občianskej vojny William Jackson Smart po smrti manželky musel vychovávať šesť detí sám. Sonora vnímala svojho otca ako hrdinu a hneď, ako sa dozvedela, že matky majú svoj sviatok, navrhla, aby podobný mali aj všetci otcovia. Prvá neoficiálna oslava sa konala v deň narodenín Sonorinho otca 19. júna 1910. Popularita sviatku narastala a tretia júnová nedeľa sa postupne stala sviatkom všetkých otcov. V roku 1966 prezident Lyndon Johnson podpísal prezidentské vyhlásenie, v ktorom určil tretiu nedeľu v júni ako oficiálny sviatok Dňa otcov.

V našich končinách sa mu zatiaľ nepripisuje veľká dôležitosť, ide skôr o symbolické pripomenutie. Z tejto kategórie sviatkov a symbolických dní sa u nás skôr oslavuje Deň matiek a Medzinárodný deň žien. Otcovia sú v tomto ohľade mierne ukrátení.

Nemôžeme poprieť, že šťastnú rodinu dotvára aj otec. Otec v rodine je základom istoty, súdržnosti rodiny, ktorý väčšinu problémov a ťažkostí berie na vlastné plecia. Otec v rodine by mal byť takou osobnosťou, ktorá nesie zodpovednosť a reprezentuje rodinu v spoločnosti. V dnešnej dobe dokonca už ani neplatí tak ako kedysi, že otec nosí do domácnosti hlavne peniaze a matka sa stará o rodinu. Čoraz častejšie sa otec stáva plnohodnotným členom aj pri starostlivosti o bábätko, či pri výchove detí. Keď už deti vyrastú z plienok, stávajú sa pre otcov veľkými parťákmi, s ktorými sa dá zažiť kopa zábavy, plno dobrodružstva a krásnych chvíľ, proste sú súčasťou detí v každodenných radostiach a starostiach v rodine. 

"Padlí hrdinovia"

Byť otcom je dar. Nie je to len jednej noci, alebo nemalo y to byť len o jednej noci. Malo by to byť celoživotné krédo každého muža. Nedávno som uverejnila príbeh ženy, ktorá bola týraná svojím manželom. Žiaľ, aj takí otcovia sú na tomto svete. Despotickí, krutí, zlí, plní hnevu, nenávisti, učiaci svoje deti k nenávisti k druhým, k násiliu, nerešpektovaniu ľudských hodnôt. Ale aj to sú otcovia, žiaľ... Dnešná doba nás mení z každého uhla pohľadu. Stávame sa cinickejší k snom a k predstavám, ktoré sme mali ako deti. Verím, že v hĺbke svojho srdca aj títo muži - tyrani, chceli byť vo svojich chlapčenských snoch "hrdinovia" a "rytieri" šľachetného srdca a veľkých objavov. Možno doba a možno to bolo len o jednej noci, kedy to bolo len o sexe, o chtíči a nie o láske, spojili dvoch ľudí do jedného zväzku, v ktorom to proste nefunguje. V dobe internetu, kedy mužská zrelosť a láska je zneužívaná na pornostránkach, kde je nezdravý pohľad na lásku ako takú, aj slovo otec stratí svoj význam. A vlastne všetky hodnoty, ktoré poznám stratili svoj význam. Matka, otec, dieťa, život, ale aj smrť. Myslím si, že by malo byť viac takýchto dní ako je Deň otcov, ktoré by nám pripomenuli zmysel života, základy života, ale aj kam kráčame...

...otec tyran, najhoršie čo môže byť... /zdroj: internet

V dnešnej dobe, kedy nezdravý liberalizmus a pokrivený pohľad na demokraciu vysúvu tradičnú rodinu na okraj spoločnosti a niektorými chorými jedincami prezentujúcimi názor, že tradičnú rodinu môžu zastávať dve matky, nebodaj dvaja chlapi, je veľmi dôležité si uvedomiť, že muž a žena tvoria rovnováhu na tomto svete, ale aj vo svojej rodine. Keby Boh chcel, aby žili spolu dvaja muži a akože tvorili šťastnú rodinu, nestvoril by Evu. Alebo inak povedané, pre tých ktorí nie sú veriaci, že aj sama príroda si zariadila mužské a ženské semeno. Vidíme ho v rastlinách, živočíšnej faune, vidíme ho v podstate všade. Deň otcov by nám mal teda pripomenúť, že či už sme veriaci, alebo nie, otec ako muž, je neoddeliteľnou súčasťou ženy pre nový vznik života na tejto Zemi. Nesnažme sa teda byť "božskejší ako je Boh", alebo väčší ako je samotná príroda a život okolo nás, pretože základy života tu boli už dávno dané a v dnešnej dobe je veľmi dôležité si tieto základy uvedomiť a nemať pokrivené pohľady na život ako taký.

...nezdravý pohľad na otca a rodinu ako takú... zdroj: internet


Takže milí otcovia všetko najlepšie a užite si Váš deň... 😉💓💓

Iveta Kmeťová

Trápenie utýranej ženy...

zdroj: fb Simona Mičová
Volám sa Simona Mičová
a dlho som sa odhodlávala napísať nasledujúce riadky. Každý človek si stráži svoje súkromie a navonok sa snaží pôsobiť ako šťastný, aj keď to tak nie je. Ja som takto žila posledných 11 rokov. Najprv Vám poviem aká som, pretože aj ja mám svoje muchy. Som tvrdohlavá a čo na srdci to na jazyku. No vždy si viem zastať slabšieho a snažím sa pomôcť každému, kto ma o to požiada.
Je to skoro rok, kedy som nabrala všetku silu a povedala DOSŤ.
Uspávala som môjho malého syna v izbe, keď v tom som počula veľkú ranu a plač. Keď som prišla do obývačky našla som tam sedieť svojho muža. Po opýtaní čo sa stalo povedal “NIČ”. Išla som za dcérou do izby a našla som ju plakať s napuchnutou nohou. Povedala mi, že dávala do umývačky hlasno riad a na to sa môj muž nahneval chytil ju pod krk a hodil na stolík.

(S mužom som bola 11 rokov a bitku od neho som dostávala pravidelne, prvý krát to bol prasknutý bubienok, ruka, noha, zlomené rebrá, dokopal ma v tehotenstve a prišla som o dieťa…Vždy to bolo o tom, že sa to už nestane a PREPÁČ.)
Myslím, že teraz ma každá mamička pochopí, pretože čo by som bola za matku, ak by som na takéto niečo mužovi nič nepovedala. Aj keď som už popredu vedela, že dostanem bitku…
Začal ma biť, päsťami a následne mi obúchal hlavu o stenu… Nikdy nezabudnem na ten jeho úsmev, keď ma bil....
(Začala som v tom čase chodiť na sebaobranu a myslela som si, že mi to pomôže, ale poviem vám proti silnejšiemu chlapovi, som nemala žiadnu šancu).
Nabrala som silu a zavolala políciu, ktorá mojej dcére a mne volala záchranku a tá nás odviezla do nemocnice. Kde ošetrovali moju dcéru a mne zašívali hlavu.
Čo robil môj muž, keď sme boli v nemocnici? “balil si všetky doklady, bločky od nášho spoločného majetku” lebo takto ho hrýzlo svedomie za to čo urobil.
Za pár dní mi zavolal a prosil ma aby dcéra na polícii povedala, že si to vymyslela a ja som všetko stiahla. Keď som povedala NIE, začalo zháňanie svedkov a ohováranie, ktoré trvá do dnešného dňa.
Môj EX-manžel J.M. má do dnešného dňa zákaz priblíženia a POLÍCIA VYŠETRUJE UŽ ROK… Áno, jeden rok, kedy on chodí po slobode, manipuluje, ohovára a ničí mi naďalej život. Jeho mamička ma stihla opľuť a vyfackať… bez hanby pred mojím synom a jej vnukom.
Neviem či sa niekedy dočkám a budem mať konečne pokoj...
Myslela som si, že ak naberiem poslednú silu a zavolám políciu, tým sa to skončí. Nie, neskončí začína ďalšie peklo. A nie len pre mňa, ale aj pre ľudí ktorým na mne záleží a pomáhajú mi. Neni to pre nich ľahké, ale o to viac si to vážim a ĎAKUJEM IM Z CELÉHO SRDCA.
Zaujímalo by ma čo robí polícia ROK??!!! Dokedy čakajú???? Kým sa nestane to, že Martinu si jej ex počká a niekde ju "zakole"??!!! Takto si my tu žijeme... kde právo a spravodlivosť sú slepé!!!!
Iveta Kmeťová
zdroj: fb Simona Mičová