Preskočiť na hlavný obsah

Translate

Slovenské Národné Povstanie.


Včera sme si pripomenuli 67 výročie SNP. Deň, kedy obyčajný ľudia ukázali, koľká sila v nás drieme, keď si bránime svoju vlasť.
Preto obdivujem všetkých, čo sa nebáli povedať svoje nie a aktívne sa zapájali do odboja, aj keď vtedajšie vedenie Slovenského štátu, spolupracovalo s Nacistickým Nemeckom.
Ako som už spomínal, včera sme si uctili pamätný deň, ..29 August 1944. Atmosféra v Banskej Bystrici bola úžasná. Organizátorom patri veľké ďakujem a pochvala, za dobre odvedenú prácu a tiež aj za to, že nám nedovolia zabudnúť na hrdinov, ktorí položili na oltár slobody to najcennejšie a to svoje životy. Veľmi dojemný prejav mal predseda zväzu protifašistických bojovníkov Pavol Sečkár, ktorý poukázal aj na to že aj v dnešnej dobe sa nájdu ľudia, čo sa snažia poprieť hrôzy a utrpenia holokaustu.
Sprievodný program bol naozaj pestrý a každá veková generácia si prišla na svoje. Ozbrojené sily Slovenskej republiky, prezentovali svoju techniku a tiež aj zážitky, všetkým okoloidúcim, kde asi najväčšiu odozvu našli v deťoch, ktorým sa pri ich rozprávaní rozžiarili oči, ako pri rozbaľovaní Vianočných darčekov. Zaujal aj zoskok parašutistov, ktorí nám ukázali svoju šikovnosť a odvahu. Staršia generácia si prišla na svoje pri vystúpení folklórnych súborov a prehliadke múzea , premietaní historických filmov. Bolo prijemne vidieť aj mladé rodinky s deťmi, ako im nie je ľahostajná naša história a prišli oslavovať . Ďalším momentom čo mi vykúzlil úsmev na tvári bol ten, keď som sa len tak prechádzal davom a s každého kúta na mňa doliehal iný jazyk. Japončina, Taliančina, Ruština, Angličtina, Španielčina a kopa iných, ma utvrdili v tom že o nás, no najmä o našej staršej generácii vedia a aj takto si ich prišli uctiť. V stánkoch v okolí rozvoniavali Slovenské špeciality, ktoré zasýtili všetky hladné žalúdky a pripravili tak najmä cudzincom, kulinársky zážitok.
Jediné negatívum ktoré by som napísal je asi to že mladých ľudí vo veku 16 -25 rokov tam bolo žalostne málo. Je to veľká škoda, že zabúdajú na našu kultúru a históriu. Mojim slovám dal za pravdu aj pán Mgr. Emil Marcinek, ktorý sa počas povstania, aktívne zapájal do odboja a to aj napriek tomu, že nemal ani 16 rokov. S týmto skvelým človekom Vám prinášam aj rozhovor.
Pozrite si tiež video s prejavom pána P. Sečkára.
Na záver mám len také malé želanie a túžbu a tou je že o rok nás tam bude ešte viac a to najmä v radoch mladých ľudí.











Rastislav Bartoš

Komentáre

  1. Kvalita videa je trošku slabšia a to s dôvodu že pôvodná veľkosť bola príliš veľká na zverejnenie.

    OdpovedaťOdstrániť

Zverejnenie komentára

Váš názor nás zaujíma, ďakujeme

Obľúbené príspevky z tohto blogu

Rádio Roma a Romata skončili v osade, aké je však pozadie?

Aktuality.sk vydali minulý týždeň článok "Rómske rádio zobralo dotácie za 190-tisíc eur, skončilo prepísané v osade." Pred dvoma rokmi som prostredníctvom Sme.sk a Redakcie R1 publikoval článok "Rádio ROMA  A ROMATA, projekty za viac ako 200 tisíc € končia..." Hneď ako som článok publikoval, dotknuté osoby sa ma prostredníctvom svojich právnikov snažili zatlačiť do kúta. Po porade s právnikom sa mi podarilo nátlak zo strany dotknutých osôb umierniť za odplatu, že články stiahnem, a nebudem o nich písať... Napriek tomu som však články uverejnil 

Projekty rádia Roma a Rómskej tlačovej agentúry Romata sa ma osobne dotýkali. Veril som, že projekty za ktorými stál Ján Konček, Milan Nemček, budú projekty ktoré dokážu vytvoriť tvorivé prostredie ako pre rómskych novinárov tak aj pre blogerov. Malo to byť prvé rómske rádio na Slovensku, ktoré by vysielalo v Bratislave, Banskej Bystrici, Prešove a v Prahe. Rómska tlačová agentúra Romata zase mala združovať rómskych novinárov…

Rovnosť nadovšetko

Koľkokrát zbili policajti bezdôvodne Róma? Koľko detí prichádza o šance na únik z osady, kvôli tomu, že ho zaradia do „špeciálnej školy“ len preto, že nevedia po slovensky? Nie, sú tak zaraďované na základne sociálneho aspektu.  Musíme posielať armádu aby robila korona-testy? Prečo ju posielame? Prečo musia ľudia pracujúci na integračných programoch v osadách bojovať o granty, len aby si mohli robiť svoju prácu? Chýba nám empatia. Sme leniví pochopiť kultúrne rozdiely. Vidíme dôsledky, odmietame vidieť dôvody.
V obchode si všetci všímajú iba nekupujúceho Róma, pracoval som v obchode prakticky celý život, a záchyty Rómov som ja osobne nezažil, a to som pracoval vo veľkom hypermarkete. Najviac záchytov bolo u nerómov a to dokonca u takých u ktorých by ste to ani nepovedali. Napriek tomu však sledovaní v obchode sú najviac Rómovia a ich deti! 
A čo prípady kedy boli bité Rómske deti, doteraz tieto prípady neboli riadne vyšetrené, prípad detí v Krompachoch nikto nevie ako dopadol. Z  fackuj…

Opatrovateľka, či parazit?

V takmer každej rodine to príde, nastane dilema, čo so svojimi zostarnutými rodičmi, ktorí sa už sotva vládzu o seba postarať. A stalo sa to aj mne. Som najmladšia, slobodná, tak akosi automaticky táto povinnosť postarať sa o svojich rodičov pripadla mne. Teda vlastne iba o mamu, lebo otec zomrel pred takmer desiatimi rokmi. Odvtedy som sa vlastne snažila všemožne nejako to vykryť, len aby som nemusela ostať doma z práce. 
Každý deň som dochádzala do práce 45km, čo znamenalo byť z domu celý deň, no bola som rada, že vôbec nejakú prácu mám a hlavne mi tolerovali to, že keď náhodou bolo mame zle, to znamená, že som v noci musela volať záchranku a keď ju nevzali do nemocnice, musela som ostať pri nej a v práci som si musela vziať voľno. Neskôr cez deň mi s mamou pomáhala sestra, bola aspoň pri nej a ja som mohla ako – tak pokojne byť v práci, aj keď som niekedy prebdela celú noc, keď sa mama necítila dobre. Zo stresov som bola aj ja často chorá, minimálne dvakrát do roka ma trápil zápal…