Otočím sa a počujem, ako malé deti v rómskej osade si rozprávajú o tom, ako by jedli čokoládu, či gumené cukríky. A tak si dajú cukor so strúhankou a tým zabíjajú svoje chúťky na sladkostí. Ich otec prehráva peniaze v automatoch a matka má kopu nových rúžov v kabelke. Chúďatá deti môžu iba snívať o sladkostiach, či nejakej pochúťke.
V druhej rodine, 3 deti sú hladné a matka z jedného krajca chleba dá im po štvrtke, bez masla, lebo ten nemajú. Dá im na to použitý olej, lebo ich otec prepije všetky peniaze. Iná žena sa sťažuje, že jej syn má psychické problémy, pretože manžel ju zo žiarlivosti terorizuje a fyzicky napáda. Keďže chlapec je veľmi pripútaný na otca, ťažko znáša hádky a fyzické napádanie v rodine.
Je to veľmi hrozne vidieť, či nakuknúť do druhých životov a sveta iných. Ľudia sa navzájom ničia. Mnohé životné okolnosti ich vedie k živočíšnym prejavom a aktom ktoré sú na hrane života. Nedostatok financií, neschopnosť si nájsť prácu, a ťažký život spojený z každodenným prežívaním. skôr živorením mnohí stratili zmysel života. A tak sa u ľudí vyvíja agresivita spojená zo známkami asociálneho spôsobu života.
Sťažujú sa na minimálnu šancu prežit. Už keď tvrdí chlap plače, že nejedol tri dni, tak je to naozaj zle. Dnes, ak človek chce prácu, môže rátať iba s aktivačnými či motivačnými prácami vonku na ulici. Samozrejme rómovia nemôžu očakávať žiadnu inú okrem aktivačných prác. Nulové vzdelanie, nulová šanca. A tí, so vzdelaním majú smolu pre diskrimináciu na trhu práce.
Takže každý určite vie, o čom hovorím! Nerómovia tvrdia, že cigáni sú hlupi a nevzdelaní. Ale nikto si neprizná, že aj za to môžme iba nerómom ďakovať pre diskrimináciu na školách. Rómsky prváčik s integrovanej a počestnej rómskej rodiny sa teší, že s aktovkou na chrbe vstúpi do školy a otvorí sa mu svet písmen, čísloviek, kamarátov a jednotkách v žiackej knižke. Avšak už na začiatku pocíti tvrdú a krutú realitu. Dozvie sa, že je cigán a hneď okúsi a zacíti diskrimináciu od učiteliek a spolužiakov. Poviete si že preháňam ale takto to v skutočnosti žiaľ je...
Žiaľ nevieme sa z toho vyškriabať už veľa rokov. Ani projekty pre toleranciu, či proti diskriminácii a rasizmu, ani projekty pre zvyšovanie zamestnania ale žiaľ ani nové, tomuto fenoménu o ktorom som písala nepomôžu. Pomoc od vlády nemôžme čakať už vôbec, lebo doterajšie zákony nepomohli proti diskriminácii na trhu práce, v nemocniciach, v školách, v obchodoch, reštauráciach .. A takto musíme žiť! Ničia nás zákony, ničia nás aj princípi a ničíme sa aj sami...
je hodně smutné,že se toto děje ve 21.století :((((
OdpovedaťOdstrániť