Najnovšie články
latest

468x60

header-ad

Taký malý rodinný príbeh...




 Bolo pár rokov do konca vojny, napriek tomu bolo naše malé mestečko pomerne pokojné, teda aspoň čo sa týka zúrivých bojov. Jedinú hrozbu a napätie v meste vytvárala jednotka Gestapa a Slovenská národná garda. Tej sa mimochodom ľudia báli viac ako gestapákov, lebo medzi gardistami boli obyčajní ľudia z mesta...susedia, rodinní príslušníci a navzájom sa z pomsty zo starých susedských a rodinných sporov udávali.

V mestečku žilo aj zopár rodín Cigánov, no splývali s normálnym obyvateľstvom.  Bývali na okraji mesta blízko Tehelne, kde väčšina chlapov pracovala. Ženy a deti pracovali u bohatých gazdov na poliach a pri statku. Kto pracoval, nemal sa zle, teda aspoň netrpeli hladom. Kúsok od tehelne postavil dom aj môj pradedko pre svoje deti. Každému pristavil k domčeku jednu priestrannú izbu ako to vtedy bolo zvykom. No postupne všetci poodchádzali a v dome ostala iba moja babka s deťmi. Dedko zomrel mladý a tak sa o deti starala sama. 



Raz pred ich domom zastala čudná skupinka. Dvaja dospelí ľudia tlačili obrovský detský kočík naložený vrchovato šatstvom a na tej kope sedelo malé batoľa. K nohám matky sa unavene a bojazlivo túlili ďalšie dve malé dievčatká. Neviem, kto ich nasmeroval k domu mojej babky, no babka ich neodmietla, ubytovala ich v jednej voľnej izbe. Rodinka tetky Gustíny, ako ju volali, prišla z osady z juhu Slovenska. Ich osadu mali čoskoro zrovnať so zemou Nemci, všetkých vystrieľať, alebo poslať do koncentráku a tak poutekali kde sa dalo. Batoľaťa a detí sa okamžite ujala moja vtedy asi dvanásťročná mama. Starala sa tetke Gustíne o deti, keď chodili za zárobkom, boli to brusiari ( brúsili nože a pracovné nástroje ). Čoskoro noví obyvatelia splynuli so starými obyvateľmi a tvorili jednu obrovskú rodinu. Ako to už u Cigánov bývalo zvykom, čoskoro boli aj rodinne spriaznení, keď tetka Gustína bola za birmovnú krstnú mamu mojej mame. Tetka Gustína s rodinou ostala u mojej babky až do konca vojny. Po vojne sa vrátili domov, do rodnej osady na Juhu. Nikdy sa už do nášho mestečka nevrátili, nikto ich už viac nevidel.

No príbeh nekončí...ako to už býva, cesty osudu sú nevyspytateľné a tak...jedného dňa som pozerala nejaký zábavný program v TV a tam som uvidela jedného človeka. Ani neviem prečo, ale zdalo sa mi, že ho poznám, že určite viem, kto to je....neskôr som sa s tým človekom, našou talentovanou a úspešnou Rómskou celebritou aj zoznámila a musím povedať, že ten pocit, že nás viažu nejaké rodinné zväzky sme mali obaja, ako keď nájdete po rokoch strateného brata, či sestru..bohužiaľ, naši starí rodičia už nežijú, no moja mama, ako jediný pamätník tých čias mi prezradila tento starý príbeh, aj keď sama si možno neuvedomila, aký veľký čin vykonala moja babka...veď zachránila život celej rodine tetky Gustíny.

Som hrdá na moju babku, že mala odvahu ubytovať utečencov, aj keď možno ohrozila vlastnú rodinu, no som si istá, že to nikdy neoľutovala. V týchto dňoch, presnejšie 8 mája si pripomíname definitívnu kapituláciu nemeckých vojsk v Druhej svetovej vojne. Premýšľam na tým, ako je dôležité, aby sme my, Rómovia držali spolu, pomáhali si. Aby sme my, čo sme mali to šťastie a vyrastali sme v harmonických rodinách, kde sme dostali všetku lásku, vzdelanie, výchovu, pomáhali tým menej šťastným, aby sme raz nemuseli čeliť podobným hrozbám ako rodina tetky Gustiny a mnohé iné rodiny, ktoré nemali také šťastie, že našli takých dobrých a láskavých ľudí ako bola moja babka.
Helena Kmeťová                            
« PREV
NEXT »

Žiadne komentáre

Váš názor nás zaujíma, ďakujeme