Najnovšie články
latest

Komu má slúžiť rómska reforma?




Na pôde ministerstva vnútra SR v Bratislave sa uskutočnila 22. 10. 2012 tlačová konferencia na tému Rómska reforma v oblasti vzdelávania. Tlačovej konferencie sa zúčastnili: minister vnútra SR Róbert Kaliňák, predseda hnutia OľaNO Igor Matovič, poslanec NR SR a splnomocnenec vlády SR pre rómske komunity Peter Pollák. Asi sto konkrétnych opatrení v rámci takzvanej rómskej reformy predstaví rezort vnútra a vládny splnomocnenec pre rómske komunity Peter Pollák (OĽaNO) postupne, po častiach.  Nedávno sme mali možnosť pozrieť si návrhy opatrení rómskej reformy v oblasti vzdelávania, ktoré zverejnila a spracovala štvorica politikov: p. Kaliňák, p. Soboň, p. Pollák a p. Matovič. So sklamaním však musím konštatovať, že páni politici nepriniesli nič nové prevratné. Mnohé z navrhovaných opatrení už dávno v praxi fungujú. No mňa zaujala jedna časť, v ktorej som objavila (pre mňa) zavádzajúcu informáciu. "Dieťa po ukončení povinnej školskej dochádzky má nárok na zaradenie do systému aktivačných prác a byť tak poberateľom aktivačného príspevku."

Možnosť voľby...




Možnosť voľby...

Z historického hľadiska mala neznášanlivosť katastrofálne následky. Prenasledovanie, zotročovanie a vraždy miliónov ľudí. Hanobenie rás pretrváva dodnes. Je to drsná a odporná realita..

Rómovia pomaly, ale isto strácajú svoju identitu. Všade kam sa pozriete, samá nenávisť, odsudzovanie, rozdiely, frustrácia, hnev a predsudky. Náš každodenný chlebíček. A vlastne sa tomu ani nečudujem. Z časti si to spôsobujeme my sami. Znásilnenia a vraždy. Kam ten náš národ speje? Pýtam sa, prečo by som sa mala zastať Róma, ktorý znásilnil, zabil? Prečo byť na strane niekoho, kto takýmto spôsobom špiní nás Rómov? Je hrozné žiť v krajine, kde Vás všetci nenávidia a je im jedno, že ste plnohodnotným členom spoločnosti. Všetci sme rovnakí a bodka. V každej etnickej skupine sú lepší aj horší. Záleží len na nás, pre aký život sa rozhodneme. Každá ľudská bytosť je vybavená rozumom, vieme odlišovať dobré od zlého. Nedržme sa starých názorov a postojov. Ak chceme niečo dokázať, musíme sa o to pričiniť. Zabojovať o lepší zajtrajšok, pre nás, pre naše deti, rodiny. Vzdelávajme sa, skúsme niečo dať tejto spoločnosti, nech si o nás  majorita nemyslí, že len berieme a nič nedávame. Viem, že to nebude vôbec ľahké. Dôležité je chcieť niečo urobiť. Netreba sa báť zmeny. Keď nad tým tak premýšľam, všetci sa usilujú reformovať spoločnosť, ale zabudli zmeniť svoje srdcia. Všetci ľudia majú veľkú cenu, nikto z nás nie je dokonalý a robíme chyby, z ktorých sa snažíme poučiť. Každý z nás si zaslúži úctu a rešpekt. A v neposlednom rade, by sme sa mali správať k ostatným tak, ako chceme, aby sa oni správali k nám. Viem, ťažko sa podľa týchto ideálov žije, ľahko sa o nich hovorí a ešte ľahšie ich vyslovujeme. Je len na nás,čo si z toho vezmeme k srdcu.

Čo čaká rómske deti...

...tak čo čaká tieto rómske deti? Okolie ich nikdy neprijme ako rovnocenných ľudí, stále niekde nad nimi bude visieť "ty si cigán"... Či chceme alebo nie, spoločnosť, v ktorej žijeme má problém, ten problém môžme pomenovať ako predsudky s nádychom ľahkého rasizmu, môžme ho pomenovať aj ako neznášanlivosť, alebo problém prijať iného človeka na základe jeho kultúry, etnickej príslušnosti a "bla bla bla"... Na čo toľko odborných slov, stačí povedať, táto spoločnosť mám problém...

Ťažko sa potom človeku, ktorý patrí do inej "mierky" ako si nastavila táto spoločnosť, žije. Niekde je chyba a ja sa ju stále snažím definovať, ale na nič som neprišiel. Spoločnosť si nikdy neprizná, že má v sebe tento problém zvaný "predsudky" a my rómovia sme terčom, a tento fakt si vychutnávame deň čo deň...

Správanie ľudí sa prejavuje rôzne... v trolejbuse pani, keď vás uvidí, si svoju tašku dá hneď pred seba... Na pracovisku, kde musíte dvakrát dokázať, že svoju prácu si viete zastať, minimálne prehrešky sú veľkým tŕňom v oku nadriadených a musíte si dvakrát dávať väčší pozor s dodržiavaním pravidiel, ako vaši napríklad kolegovia, ktorí mimochodom budú na vaše prehrešky upozorňovať až s prehnaným ukazovaním vašich chýb... V nemocnici sa stretnete s neochotou, pošklebkami, na východe Slovenska z oddelenými izbami len pre rómov. Segregácia rómskych deti na školách nie je u nás nič nové, zvlášť triedy určené len pre rómske deti a koncom 90-tich rokov to boli dokonca zvlášť určené wc len pre rómskych žiakov, tento "fenomén" bol na jednej zo základých škôl na východe Slovenska. Väčšina žiakov špeciálnych škôl sú rómske deti, chudobným deťom dávajú nálepku mentálne postihnutie a s takouto nálepkou zdravé deti chodia, učia sa s deťmi, ktoré sú mentálne postihnuté, čo má fatálny dôsledok pre budúcnosť zdravých rómskych detí, ich štart do života a uplatnenie sa v živote...  

Na slovíčko, Slovensko...

Pamätáte si ešte, na tie časy? Bola som vtedy osemnásťročná baba a v skutku som nechápala, čo sa deje a prečo. Pravdupovediac som sa zviezla s ostatnými a šla som štrngať kľúčmi, aj keď mne sa žiadna krivda nestala. Chápala som, čo sa deje, až keď som videla dokument v televízií, o tom, že boli ľudia, čo trpeli vo väzení, pretože mali iný názor, že kresťania boli prenasledovaní a tak krôčik po krôčiku som zanevrela na spoločnosť, ktorá dovtedy pre mňa nebola nepriateľom.

amätáte si, ako sme si spoločne vydýchli, že sme premohli komunistickú obludu, v telke sa objavili programy, ktoré nás informovali o pravde, ktorá nám bola všetkým zámerne prekrútená. Dozvedeli sme sa fakty, ktoré nám vyrážali dych, vraj Americká armáda oslobodila Plzeň, čo nám bolo zámerne zamlčané. Boli nám zamlčané aj  mnohé iné fakty a  udalosti, takže sme sa nestačili diviť, s kým sme to mali dočinenia. Volali sme, nikdy viac, chceme demokraciu, slobodu slova, voľne ísť za hranice nášho Slovenska....

A tak sa všetko zmenilo, zbúral sa Berlinský múr, vystúpili sme z RVHP, z Varšavskej zmluvy a vstúpili sme do lepšej demokratickejšej, tak túžobne očakávanej NATO a do skvelej Európy. Nič iné, pre nás nemalo zmysel, vedeli sme všetci, že sa blíži vytúžená, a skvelá budúcnosť. Len hlupák by povedal nie, Európskej únií. A prečo aj, konečne sme sa dočkali....to bolo ono! 

Môj závideniahodný život v Taliansku

  

Kto z vás  nezatúžil aspoň raz, len na okamih, aké by bolo fantastické, mať možnosť žiť za hranicami Slovenska, prilepšiť si život a toľko vysnívané možnosti, ktoré čakajú na každého z nás, tam vonku, kde je všetko iné, lepšie. Odmalička som počúvala obdivuhodné vzdychy, tak sa dostať do zahraničia? Vidíš, aká bola šikovná dcéra nášho suseda? A tak ešte dnes, aj keď už dávno nie je žiadne tabu ísť za naše hranice, pretrváva v nás, ešte stále, že všade inde, sa žije lepšie a to s tak urputným presvedčením.

Vždy som túžila po živote pri mori, priala som si nádherný dom pri pláži....

Keď ma môj manžel priviedol k sebe domov, môj prvý krok patril vzdať hold nádhernému moru, aj keď dodnes neviem plávať, zbožňujem jednoducho dívať sa na more aj z diaľky. V duchu som premýšľala, ako je možné,  že sa mi splnil môj sen, aj keď nie úplne do bodky, sami viete, že reálny život so snami nemá nič spoločné.