Kto z vás nezatúžil aspoň raz, len na okamih, aké by bolo
fantastické, mať možnosť žiť za hranicami Slovenska, prilepšiť si život a toľko vysnívané možnosti, ktoré čakajú na každého z nás, tam vonku, kde je
všetko iné, lepšie. Odmalička som počúvala obdivuhodné vzdychy, tak sa
dostať do zahraničia? Vidíš, aká bola šikovná dcéra nášho suseda? A tak
ešte dnes, aj keď už dávno nie je žiadne tabu ísť za naše
hranice, pretrváva v nás, ešte stále, že všade inde, sa
žije lepšie a to s tak urputným presvedčením.
Vždy som túžila po živote pri mori, priala som si nádherný dom pri pláži....
Keď ma môj manžel priviedol k sebe domov, môj prvý krok patril vzdať hold nádhernému moru, aj keď dodnes neviem plávať, zbožňujem jednoducho dívať sa na more aj z diaľky. V duchu som premýšľala, ako je možné, že sa mi splnil môj sen, aj keď nie úplne do bodky, sami viete, že reálny život so snami nemá nič spoločné.
Bývame v malom mestečku jeden km od mora, v malom prízemnom domčeku, ktorý splácali starí rodičia a rodičia môjho manžela, majiteľom pozemku. Táto rodina, ako aj iné tunajšie rodiny, sa živili roľníckou pracou a obstarávali pozemky statkára, ktorý im dovoľoval vziať si určitú čiastku pre život a väčšinou im dal aj bývanie pre celú rodinu. Po vojne sa všetko zmenilo a rodiny sa snažili domy a pozemky odkúpiť, čo v tej dobe vyhovovalo aj statkárom. Po vojne sa spamätávali veľmi ťažko a živili sa len tým, čo dopestovali, ale aj napriek tomu dokázali prežiť a čo - to ušetriť, nie ako dnes.
Sociálne a ekonomické istoty .... Hneď na začiatku som sa prebudila do reality, aj keď nepatrím medzi tých, čo snívajú s otvorenými očami, zostala som v šoku. Objavili sa mi zdravotné problémy a veľmi rýchlo som musela prísť na chuť inému zdravotnému systému. Platíte všetko, od vyšetrenia krvi, až po odborných lekárov, neplatíte jedine pobyt v nemocnici, ktorý je veľmi krátky od jedného do troch dní, väčšinou sa snažia dodržať, čo najmenší počet dní. Objednala som sa na sonografiu, normálne to trvá tri mesiace, keď nie viac, keďže som sa cítila zle, šla som do nemocnice, ako urgentný prípad. Problém bol v tom, že kým som bola usadená pred dverami ambulancie lekára, ten vyšiel a hneď mi oznámil, že mi nič, nie je. To ma zarazilo a zároveň dorazilo, nič som nechápala. Nakoniec ma však vyšetril a povedal, že som prechladnutá, nič na tom, keby nešlo o gynekologické vyšetrenie. Vonku som sa rozplakala a tak môj manžel nelenil a snažil sa mi pomôcť. Keďže ani on, predtým nebehal po lekároch, dozvedel sa aj on, ako to vôbec všetko funguje. Musíte isť na privátnu prehliadku mimo nemocnice, presne tomu istému odborníkovi, to znamenalo v mojom prípade, ísť špecialistovi na prechladnutie a zaplatiť si privátne vyšetrenie a vraj uvidím, ako sa mi bude točiť okolo zadku. No pochopila som, že inú cestu nemám, ale som sa rozhodla, zmeniť mesto a tak som zaplatila 120 € a zistila som konečne pravú príčinu mojich bolestí. Tento gynekológ rozhodol, musím ťa operovať, ale skôr, ako o pol roka to nebude a to sa mi snažil vyhovieť, čo najviac. A tak moja kalvária trvala presne rok, kým ma operovali. Ďalšia pikoška je, že ľudia tento systém sa snažia preskočiť a tak chodia na prvú pomoc do nemocnice, odčakáte si niekedy aj celú noc, kým sa dostanete na rad, ale aspoň vám urobia potrebné vyšetrenia. Systém prvej pomoci sa riadi kódmi, takže dostanete ten najnižší a prednosť majú pacienti privážaní v sanitke, ale nakoniec sa dostane, aj na ostatných.A čo zamestnanie....
Cudzinci, ako takí, to nemajú ľahké, preto sa im aj divím...sú tu Afričania, Albánci, Rusi, Ukrajinci, Čechov a Slovákov je tu málo, potom záleží, v ktorej oblasti bývaš. Tu u nás bolo vždy málo pracovných možností a teraz je to ešte horšie. Je tu málo pracovných ponúk, tie sú väčšinou v letnom období do hotelov a reštaurácií. Úrad práce, nefunguje tak, ako u nás, zaregistrujú ťa, pomôžu ti napísať životopis a tým sa to končí, v žiadnom prípade ti neponúknu prácu a nebudú ťa posielať za prácou. Sociálne dávky nijako obzvlášť nerozdávajú, ani rodičovské príspevky, kým nie je dieťa dospelé, tak, ako u nás. Viem, že matka dostane niečo, keď má odrobené roky a tiež len do určitej doby. Tiež dostanú matky tzv. kočíkový príspevok, ale neviem, ako fungujú pravidlá. Takisto keď stratíš prácu, dostávaš 70 % platu, ale do určitej doby a musíš prijať prácu, kedykoľvek ťa zavolajú na akúkoľvek prácu. Ak si požiadaš o sociálnu výpomoc, upozorníš na seba, čo znamená, že ťa poriadne pretrasú, že vôbec máš, tú drzosť..., takže radšej si nič nepýtame.
Ženy sa väčšinou zamestnajú ako opatrovníčky pre starých ľudí a to na 24 hodín. Majú jeden deň voľný a musíte bývať v tej rodine. Na iné zamestnanie nemáte šancu, nemôžete v žiadnom prípade sa dožadovať miesta podľa vzdelania, vysmejú sa vám, že ani pre nich nie je a majú pravdu. Tak nanajvýš ešte, ako som spomínala práca v hoteli, ako chyžné a servírky a pomocnice v kuchyni. Absolútne nemôžte chcieť prácu, ako predavačka v obchode, tu je to nóbl zamestnanie. Muži dostanú prácu vo fabrikách, ale zmluvy sú na jeden až dva mesiace a potom treba sa obávať, či niečo zoženiete. Veľa tu zamestnávajú na čierno a to skoro všade. Stalo sa mi, že aj naši priatelia na dobrej finančnej úrovni, zamestnali ľudí nielen na čierno, ale im nevyplatili, ani mzdu. Každý mesiac vymieňali servírky a bolo im to úplne jedno...., môžte sa sťažovať a súdiť sa s nimi, keď vy, ledva vyžijete z výplaty.
A čo fakt, že som Rómka....
To, že som Rómka tuná nikoho nezaujíma, faktom skôr je, že ak vidia, že človek je slušný, pracovitý a kamarátsky, nikto na teba zle nepoukazuje. Naopak o priateľstvo nie je núdza, faktom je, že pre talianov cigáň znamená osoba, ktorá žije pod mostom, v chatrčiach so zapáchajúcimi odpadkami alebo obťažuje žobraním. Nestalo sa mi za ten čas, čo tu žijem, že by sa mi vyskytla nejaká nemilá príhoda, nejaká poznámka, že som Rómka alebo nejaký náznak opovrhovania. Keby ste sa náhodne spýtali, aká som? Vždy pozdraví, chodí do prace....no sú zlatí....žiadne úvahy, že som nejak tmavá.
Taliansko pre mňa zostáva miestom, plných historických hodnôt a nádhernej prírody, obkolesená morom, ktoré tak strašne milujem, zostáva pre mňa miestom, kde je moja nová rodina a moja nová krajina, na ktorú si pomaly zvykám, lebo nemám iné východisko. Všetko zlé je na niečo dobré a učí nás vytrvalosti a trpezlivosti a to podstatné, čo k životu potrebujem, už mám, môjho životného partnera, s ktorým každý deň zdieľam to dobré aj zlé. A to prajem každému z vás, aby láska medzi dvomi ľudmi nevyprchala, len preto, že život, je pre nás oveľa tvrdší, než sme čakali.
Blanka di Carbini 
Žiadne komentáre
Zverejnenie komentára
Váš názor nás zaujíma, ďakujeme