"Predpis na večný život"

V jednu peknú nedeľu, som sa rozhodla, že navštívim moju známu. Slovo dalo slovo a zapriahla som aj môjho manžela, aj keď som vedela, že nebude nadšený, jednoducho nedeľa je preňho a jeho hobby svätá. Môj manžel predpokladal, že cesta trvá približne hodinu, po nejakom čase pochopil, že cieľ sa nepribližuje, tak začal byť nervózny, ja som však dobre vedela, že cesta trvá minimálne dve hodiny ,ak nie viac. Po čase ho prešla nervozita, lebo výhľad na panorámu bol nádherný, stúpali sme stále viac a viac do kopca a nadchýnali sme sa obidvaja nad prírodou. Jeho nervozita pominula a cieľ cesty bol už v dohľadne. Stúpali sme stále do kopca, až sa mi začala krútiť hlava, výhľad bol nádherný aj vďaka slnečnému počasiu.

Konečne sme dorazili, prišla nám naproti misijná sestra, ktorú som mala možnosť poznať pred dvadsiatimi rokmi. Bola oveľa chudšia a pribudli jej šedivé vlasy, tak, ako aj mne.....avšak inak to bola ona, nijako sa nezmenila. Môj manžel sa do nej zamiloval takisto beznádejne, ako ja pred rokmi. Misijný dom sa nachádzal v centre malého historického mestečka, obkoleseného starobylými ruinami. Dozvedela som sa, že ich dom patril Klariskám a vo veľkej časti je zrekonštruovaný. Boli sme nadšení obidvaja, mali sme možnosť zoznámiť sa s dievčatami, ktoré sa vzdali svetského života a naplnili svoj život úplne inak, ako je bežne zvykom. Odovzdať sa úplne láske Božej, naplniť svoj život striedmym životom, modlitbou a väčšinou takmer mladučké sa obetujú tým, ktorí to potrebujú. Ich Kongregácia je roztrúsená vo viacerých štátoch Európy, Ameriky.

Sadli sme si spoločne, popíjali poobedňajší čaj a debatovali o kadečom. Ja som poznala už viaceré sestry, takže som bola zvedavá, ako sa im darí. Misijné sestry boli nadšené z môjho manžela, nikoho z nás takmer nepustil k slovu a len debatoval, až sme sa všetci rozosmiali. Potom sme si pozreli antickú záhradu, ktorá bola úžasná, ako voľakedy v starých kláštoroch, nechcela som ani odísť. Nakoniec sme si nechali návštevu Kaplnky, ešte doteraz mám pocit, ako keby som nikdy odtiaľ nevyšla. Odchádzali sme odtiaľ naplnení pokojom a žiarili sme, ako dve malé slniečka, konečne môj manžel pochopil, aké to je poznať takéto úžasné bytosti a že nie je jednoduché, na nich zabudnúť. V tomto svete sú vlastne skvostnou raritou.

A tak sme sa vrátili do nášho ubehaného života a doma sa mi vynoril z pamäti príbeh dvoch sesterníc . Obidve pochádzali z priemerných rodín, nič extra, začo by stálo, venovať sa im bližšie. Avšak tieto dievčatá mali, čo do seba. Pred dvadsiatimi rokmi nadchli zopár ľudí, ich temperament a zápal pre dobrú vec, nemal hraníc. Tieto Rómky prišli do hlavného mesta, dôvod bol aj ten, že boli najstaršie zo súrodencov a tak chceli odľahčiť rodičov zo starosťami. A tak si našli prácu aj bývanie v Bratislave, netušiac, že ich životy sa zmenia k neuvereniu. Všetko sa to dialo, po zamatovej revolúcií, začalo sa šuškať, že existovali skupiny, ktoré sa schádzali tajne po bytoch a modlili sa, čítali evanjeliá a spievali kresťanské piesne. Tieto spoločenstvá sa postupne začali rozmnožovať, ako huby po daždi do väčších otvorených skupín. A tak spoznali iný spôsob života, zamilovali sa do „ Ježiša Krista“ . Ich rodiny neboli nadšené a prešli odsúdením a kritikou, zmeniť spôsob života, tak radikálne, bolo neprípustné. Vyžadovalo sa od nich, aby pomáhali rodinám a to hlavne finančne, keďže pracovali, nechávali pre rodinu veľkú časť výplaty a tak im zostalo na živobytie málo. Žili z minima, pomohli im priatelia, často sa stretávalo v ich podnájme, nakoľko bývali samé a organizovali sa spoločné čítanie z Biblie a spievali sa chvály na Božiu slávu. A tak nebude nič zvláštne na tom, že počuli volanie do služieb „Ježiša Krista“

Možno si hovoríte, prečo tento príbeh. Koľkí z radov Rómov sa túži obetovať pre kňazské a rehoľné povolania? Koľko mladých dievčat a chlapcov túži obetovať sa pre druhých a to nezištne a darovať celý svoj život Bohu? Viete často premýšľam, aké by to mohlo byť, keby všetci Rómovia dokonca aj z osád, každú nedeľu ráno vyštartovali a hor sa s celou rodinou do kostola. To by ale bolo, kostoly by priam praskali vo švíkoch. Rómov v kostole nájdete málo, márne hľadám ich tváre medzi katolíckou mládežou, spoločenstvami, na rôznych akciách, ktoré usporadúva Cirkev. A samozrejme naopak, ani Cirkev sa nejde pretrhnúť, aby spomedzi nás, prišli do ich radov. Márne sa snažím pochopiť prečo je to tak. Márne každý deň čakám, že Cirkev zaujme nejaké stanovisko k terajšej alebo včerajšej situácií, nabádajúc svoje ovečky k rozumnému postoju, lebo to tak vyzerá, ako keby ani neexistovala, totiž mlčí, pre istotu. A tak sa snažím prísť na to, prečo nás neláka húfne navštevovať Božie chrámy a spoločne s ostatnými spievať chválospevy. Bude to asi tým, že jednoducho musíme znášať neustále pohŕdanie a podceňovanie a je zrejmé, že bolesť ktorú cítime nevieme prekonať a ťažko je nám pochopiť, že od našej bolesti nie je liek. Často, ako výhovorky počúvam, koľko ľudí vo svete trpí hladom, biedou, neustálym strachom pred vojnami, atentátmi a koľko detí dennodenne umiera hladom a pod útokom bômb. A predsa viem iste, že Rómovia existenciu Boha vnímajú a majú k nemu veľký rešpekt a úctu. Bolo by odo mňa aj klamstvom, že sa nenájde nikto, ale nikto, kto do kostola nechodí a dokonca aj ten nejaký " rómsky kňaz" sa medzi nami nájde.

Čo by nám asi všetkým povedal Boh, keby jedného dňa prehovoril?

„ Moje drahocenné ratolesti, stvoril som pre Vás túto Zem aby ste ju spravovali a chránili. Stvoril som každú bytosť a obdaroval som ju rozumom, krásou a zmyslami potrebnými pre život. Každého z Vás som stvoril výnimočného a každý z Vás bol obdarovaný poznaním a darmi, aby ste si mohli spestriť život a vzájomne sa obohacovať. Boli ste obdarovaní schopnosťou panovať nad touto zemou, prírodou. Prečo sa sťažujete? Dal som Vám všetko, čo ste potrebovali k životu. Schopnosť hýbať sa , hovoriť, pracovať, myslieť a tvoriť. Nie je moja chyba, že slúžite zlu a klamstvám, že sa medzi sebou vraždíte a rozsievate nenávisť. Nie je moja chyba, že ste otrávili ovzdušie a vodu a že ste nenásytný vlastniť majetky“.

Buďme si vedomý, že sme obdržali všetko potrebné k životu a určite by sa nám nepáčilo, keby sme celý život boli vedený za ručičku, ako malé deti. Skúsme každý z nás prehodnotiť naše chyby, skúsme prehodnotiť náš vzťah s Bohom, skúsme chápať jeden druhého. Nedomáhajme sa spravodlivosti pre druhých, lebo nemôžeme si byť istý svojou neomylnosťou. Ľudskej pýche predchádza pád....... Ono je úplne jedno, či si kňaz, rehoľník, kresťan alebo ateista. Nebuďme k sebe egoistický a sebecký. To by mohol byť jediný liek, na naše problémy a to si dovolím tvrdiť, je predpis, pre celú našu spoločnosť.