Konečne Plzeň,
predierala som sa medzi ľuďmi s cestovnou taškou na pleci z vlakovej
stanice, veľmi som sa ponáhľala a ani si už nepamätám, ako som sa dostala pred
budovu, ktorú som hľadala. Už vtedy mi to nesedelo, ale bola som vyčerpaná z cesty
a tak som bola rada, že útrapa pre mňa končí.
A zrazu je počuť „ pani Blanko, my tady
o vás nic nevíme, nečekali sme vás, co s váma“ ? Zostala som, ako skamenená, ledva zo mňa vyšlo. „ To nie je možné, zaplatila som aj agentúre
1300,- korún, mám pracovnú zmluvu, dali mi aj tento doklad, pre vás“. „ Tak
tá, vám je na nic, já vám udelám jinou, ale až po třech měsícich „ odznelo.
Nakoniec som pochopila, že ide len o ďalšiu pracovnú agentúru a tá
ktorej som zaplatila, že hľadajú ľudí, vôbec nič neurobila, len vzala
peniaze. A zrazu som bola svieža,
ako rybka, pani z agentúry v Plzni sa
tvárila, že telefonuje so slovenskou agentúrou a nakoniec mi
povedala. „ No jo, teďka, ale musíte
cestovat ješte do Nýřan, tam vás bude na stanici čekat jedna Slovenka a
doprovodí vás, na ubytovnu“.
Božinku vrátila som sa na vlakovú stanicu do Plzne
a našla správny osobný vlak, cesta trvala viac, ako hodinu, zastavovali
sme pri každej vŕbe, ako inak. Tak konečne, ono už bol večer a poriadne sa zotmelo a ja som už nevládala stáť na
nohách. Mala som pocit akoby som ich mala
z dreva, koniec koncov k tomu som
sa ešte triasla od zimy, vonku nádherne snežilo. V hlave som nemala žiadne
myšlienky, mala som v nej hmlu s veľkým otáznikom. Už v diaľke bolo vidieť,
že je to malá dedinka, teda aby som pravdu povedala, dobrý zapadákov na n - tú. Nemohla som sa zmýliť, vystúpila som len ja
a čakala ma len ona, Staňa, teda ešte vtedy som nevedela, ako sa volá.
Čakala ma mohutná, vyššia dievčina, dobre živená. A hneď mi hovorí. „ Keďže
sme nevedeli, že prídete, dali sme vás na rýchlo, kde bolo voľné“.
Po chvíľke sme dorazili,
malá budova s tenkými, papierovými stenami, malé izbičky, malá kuchynka, o trošku,
ale fakt o trošku väčšia kúpeľňa. Dali ma do izbietky s jednou pani,
ktorá mala asi po päťdesiatke a s jedným dvadsaťpäťročným chlapcom,
bol Róm, hneď sme sa skamarátili lebo boli skvelí, veľmi tichí a príjemní,
zaľúbení pár. Dozvedela som sa, že žijú spolu, bola som tak unavená, že mi
všetko, bolo jedno. Pani sa na mňa obrátila s prosbou, že má problémy
s astmou a potrebuje dýchať čerstvý vzduch, nenamietala som
a tak som to nejako vydržala, schúlila som sa a triasla, pod tenkým paplónom. Ráno, mladý muž sa hneď, obliekol
a vyšiel z izby, aby sme sa my, ženy mohli prezliecť, chovali sa stále veľmi ku mne
úctivo a tak som s nimi zostala na izbe lebo aj tak som nemala lepšiu
možnosť výberu.
Napriek všetkému, ráno som bola plná elánu a pripravená do novej
práce, pri ubytovni sme sa vždy počkali a bolo nás aspoň desať a šli pešo
do fabriky, ktorá bola neďaleko. Zvyčajne sa vždy nekecalo lebo ešte boli
všetci prispaní, totiž do zimného rána sa im nechcelo príliš otvárať ústa, ale
bola som nová a dali si priam za záväzok o všetkom ma informovať.
Bola to na rýchlo postavená veľká hala, prácu nám
vozili obrovské kamióny z Nemecka,
dostalo sa mi do uší, že nie vždy dovezú prácu pre všetkých, totiž každý
pondelok prácu priviezli a v zapätí odvážali hotovú. Robilo sa všetko
možné, skladalo sa z malinkých častí všetko ručne, len na niečo boli prístroje.
Zhotovovali sme polotovary, káble, na sedadlá do osobných áut a neviem čo
ešte všetko možné lebo hotové produkty som nemala možnosť, nikdy vidieť.
Hneď v prvom týždni som už vedela, že som v športke nevyhrala, ale naopak. Medzitým
som telefonovala českej agentúre, ako aj slovenskej, aby som im obom vyčistila
žalúdok. Slovenskej, že vlastne za čo som im zaplatila, českej, čo vlastne je
to za prácu, keď nemáme často materiály a zarábali sme veľmi málo, niečo
nad 3000,- českých korún a boli sme skoro vždy, bez práce. Viacej zarábali Česi, stáli
pracovníci, ktorých tam bolo málinko,
len pár Sloveniek, zarobilo snáď o niečo viac, tí čo robili na stroji.
Robili sme na tri smeny, ako inak. Izbu som mala hneď
pri tej malej kuchynke a zároveň spoločenskej miestnosti. Boli tam viac-menej
mladí ľudia, skoro všetci z východného a zo stredného Slovenska. Ako som
spomínala izbu som mala hneď vedľa, bola
vždy natrieskaná, vždy zapnutý magnetofón na plnú paru, nafajčené, že keď som
tam vošla, mohla som krájať cigaretový dym nožom. Len sa ma spýtali, „ fajčíš“
? odpovedala som „nie, mám astmu
a vysoký tlak, takže ani nepijem“. Tým som prestala byť zaujímavá pre nich
a ani ja som sa nešla predbiehať o ich
priazeň. Na izbe sme si rozumeli dobre a ukázali mi po práci, kde si môžem
nakúpiť, kde je pošta, jeden vietnamský obchod a potom jedno kaderníctvo
a snáď niečo tam ešte bolo na videnie. Snažili sme sa medzi sebou
komunikovať, ako inak a dobre sme si vychádzali, ten jej chalanisko mi
pripadal, ako najlepšia naša kamarátka, iba snáď toľko, že som ich vzťah
rešpektovala. V malej kuchynke som zabudla podotknúť, že na varenie miesta
ani možnosti nebolo, len malý varič a malá, ale fakt malá chladnička, hneď
ma však upozornili, že dávaj si pozor, miznú veci z chladničky!
Nuž na výber som nemala a kúpila len to, čo som
nepotrebovala dať do chladničky. Ešte teraz si pamätám, ako som túžila po
niečom teplom do žalúdka, šla som teda do reštaurácie a bol tam aj hotel pre Slovákov
z inej dediny, ktorí robili, pre inú fabriku. Reštauráciu, mali Vietnamci,
boli strašne zlatí aj s nimi som sa skamarátila. Zoznámila som sa tam s rómskou
rodinou aj s inými ženami v strednom veku a dobre som sa medzi nimi
cítila a samozrejme odreagovala sa, od všetkého, čo ma ťažilo a bolo toho
dosť. Hneď som v mojej mysli, začala na plno pracovať na tom, ako zmeniť
ubytovňu. Dozvedela som sa, že ubytovňu pri reštaurácií mi nedajú lebo je to pre iný podnik a inú agentúru, dozvedela
som sa však o ďalšej, totiž už som to nevedela vydržať na tej mojej, neustály hluk ,či poobede alebo
dlho do noci.
Sťažovala som sa mojej slovenskej agentúre, aby mi
našli aspoň, iné ubytovanie, hlavne, keď sa dozvedeli, , ako bývam a za
akých podmienok, prehovorili tú „milú
pani“ z agentúry v Plzni, aby mi
pomohla a tak mi navrhla, nájdite si sama bývanie, ja vám to dovolím, lebo časť
ubytovania, nám platili oni. Avšak mi
naznačila „ vy asi nebudeté zvyknutá, jsou to mladí lidé, chtejí se zabavit“. No to určite, podotkla som, asi budem zvláštna,
keď nemôžem spať po každej smene alebo často, nikdy. Nakoniec som ešte
v ten deň chodila po dedine a vypytovala sa na nejakú inú ubytovňu
a skoro na konci, čuduj sa svete som našla jednu. Vošla som dnu, bol to
vlastne panelák a boli tam ďalšie, obytné paneláky, len tento jeden
našťastie slúžil, ako ubytovňa. Vedúca bola veľmi milá a hneď mi povedala
na moje počudovanie, môžete sa nasťahovať, ja vám to s agentúrou vybavím, „ ja tú pani poznám a neznášam ju “ . Vraj
nebola sympatická nikomu, nijak mi to neodľahčilo situáciu, ale sa na mňa
usmialo, aspoň malé šťastie. Hneď som sa nasťahovala, bol to trojizbový byt,
v každej izbe sme bývali dve. Mali sme kúpeľňu, kuchyňu, hlavne sporák na
varenie, no ako v byte, kde si môžeš kúpiť potraviny a navariť. Všetky
dievčatá boli študentky stredných škôl, po skončení školy, si nenašli prácu
a tak šli, na brigádu do Čiech, ďaleko od domova. Boli všetky sympatické
a napriek tomu, že som bola Rómka, nikto nemal ku mne zbytočne výhrady,
dokonca aj vedúca ubytovne mi pomohla lebo som jej vyrozprávala, ako sa žije, odkiaľ
som sa presťahovala a vraj ona už o tom vie, že je to hrozné, všetci
sa na tú, „Stankinu ubytovňu „
sťažovali.
V práci som to vydržala pol roka s tým, že
často som telefonovala s agentúrou v Plzni, kde som patrila, že nič nezarobím
a v podstate sa mi to neoplatí. Keď, som chcela zmeniť pracovnú
agentúru, vraj je medzi nimi dohoda, že si ľudí nepreťahujú. Ak som povedala že
inak odídem, dostalo sa mi vyhrážky „ ja vám výpoveď nedám a když odejdete,
nedám vám výplatu“. Tak a nemala
som východisko. Vravela som si „ čo som
komu urobila, bolo mi do plaču, ale dýchalo sa mi oveľa lepšie, na novej
ubytovni“.
Náramne sme si rozumeli a vzájomne sme si
rozprávali svoje životné osudy, prišla ma navštíviť aj rómska rodina,
s ktorou som sa zoznámila v reštaurácií, priviedli ďalšie kamarátky a hovorili
sme si bláznivé vtipy, hlavne staršie ženy, vynikali medzi nami , boli to ženy
bez mužov, lebo tí robili v inom
meste, vídavali sa len v nedeľu. Úbohé rodiny, varili si na počkanie,
každá izba si objednávala dopredu varič, my sme boli na tom lepšie, bolo nás
šesť a viac menej sme robili na smeny a tak kuchynku som mala často
voľnu, nikto u nás v byte nekradol a tak sa žilo fajn. Občas som
sa šla najesť do reštaurácie, občas na pivo, často som si chodila požičiavať knihy do tamojšej knižnice, nemali sme totiž
televízor a tak som čítala a čítala, rovnako aj moja spolubývajúca. Ponorené obidve, hlboko do deja v knihe, raz sa z ničoho nič smiala jedna, raz
druhá, nad tým, čo sme práve zábavné, čítali. Okno sme mali stále otvorené aj
cez noc lebo tak strašne, ale strašne kúrili.
Slováci pre túto obec, boli vlastne prínosom
nakupovali sme húfne v potravinách,
chodili na pivo, občas ku kaderníčke, jednoducho sme míňali to málo, čo sme zarobili, lebo veľa vecí bolo
aj lacnejších, ako u nás. Česi k nám výhrady nemali, boli sme vítaný,
všade. Práce však bolo stále menej a tak som začala rozmýšľať, ako odtiaľ.
Po výplate som jednoducho už neprišla do práce a odcestovala do Brna, kde
som si cez zase ďalšiu, pracovnú agentúru našla prácu, ako inak. Bola som však
blízko domu, od Břeclavi som to už mala kúsok. A tak sa stalo, opustila
som Nýřany, odkiaľ mám plno spomienok dobrých a zlých, hlavne na mladých
ľudí, ktorí po škole, aby nesedeli doma, šli pracovať von, do Česka, mnohí z nich,
peniaze viac menej prepili tak, ako Staňa a jej priatelia a zase som
spoznala mladých, čo s rozumom uvažovali o svojom živote
a budúcnosti. A hlavne sa
chodili zabaviť mimo ubytovne do podnikov, na diskotéku, aby neobťažovali
tých, čo robia na smeny. Videla som ženy, matky v strednom veku, bez
manželov, opustili svoje príbytky, za prácou. Našli sa aj nejaké ženy, dokonca v dôchodku, asi tri sa často opíjali spolu s mladými
a niekedy sa aj kvôli závisti, že iná mala lepšie platenú prácu aj pobili.
Všetci mimo domovov, varili priam na kolene lebo
podniky teplú stravu nezabezpečovali ani pracovné agentúry na ubytovniach,
zarobili sme tak málo, že by sa nám
niekto aj čudoval, že prečo sme radšej
nesedeli doma na podpore. Áno som si istá, že mnohí si to povedia. Občas sme
šli domov s plnými taškami vymeniť oblečenie, potom zase naspäť, videla
som plno Slovákov, často cestovali diaľkovými, preplnenými autobusmi ,vystupovali
v Prahe, v Tábore, mnohí pokračovali do Karlových Varov, jednoducho
v tej dobe, keď som bola za prácou v Čechách bolo nás neúrekom. Rómov
som stretla na cestách málinko, tých čo
som spomínala, mám na nich pekné spomienky.
To čo, ma však prekvapilo, že podaktoré zo žien občas vypadli z práce, vypýtali si
dvakrát do mesiaca voľno, aby šli domov. Majsterky to brali, ako normálne, „ no šli sa vraj nahlásiť na Úrad práce „ Nikomu nezávidím, ale dosť ma to zarazilo,
hlavne preto, že veľa sociálnych dávok bolo vyplácaných aj keď pracovali
v Čechách, dnes, keď sa Rómom vytýka každý cent. Nuž čo dodať, je to fajn
pocit, keď nehľadáš motívy, prečo nájsť si prácu, akúkoľvek, tak, ako aj mnohí,
ktorých som stretávala na cestách. Čo
vyčítať, že za malú mzdu alebo snáď niečo viac, sme boli ochotní, vzdať sa
všetkého, stratiť pohodlnosť a teplotu nášho domova alebo stratíť
možnosť sledovať tele novely? Hlavne
neuvažovať nad tým, či práca je vhodná
alebo myslieť úplne banálne, totiž hanbiť sa, že vykonávaš pomocné
práce.
„ Venované tím,
čo sa nehanbia vykonávať, akúkoľvek prácu, aj napriek vzdelaniu a nevyvyšovať sa a nečakať, že
niečo, snáď spadne z oblakov “
Blanka di Carbini
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára
Váš názor nás zaujíma, ďakujeme