Preskočiť na hlavný obsah

Translate

Mama, chcem jesť!

Ráno deti pýtajú od mamy :"mama chcem jesť!" Ale tá matka nemá im čo vložiť do úst. Manžel nerobí už viac ako rok, a ona už viac ako dva roky. Tu predo mnou mi matka plače a ľutuje seba aj deti. Vôbec nenachádzam slová potechy a povzbudenia. Plačem spolu s ňou, viac jej nemám ako pomôcť.




Ja nie som krajina, prezident, ekonóm, zamestnávateľ, ja som iba susedka....
Keby som bola krajina, tak by som bola plná možností pre prácu...
Keby som bola prezident, tak by som tie možnosti práce vytvárala...
Keby som bola ekonómom tak by som vedela spočítať prostriedky a financie pre mzdy...
Keby som bola zamestnávateľom, tak by som mojej susedke ponúkla prácu...

Žijeme v dobe, kedy sme bez šance a nádeje na lepší život. Vláda a parlament nás vedie, ale nestará sa o nás. Záleží mu na tom, ako z nás vymáhať dane a vymyslieť nové. Obávam sa, že pomaly budeme musieť platiť daň za vzduch. Pamätám sa ešte z detstva, že všetci súdruhovia a súdružky vždy hovorili o tom, že všetko každý musí robiť pre to, aby sa ich deti mali dobre v budúcnosti. To všetko robili aj naši dedovia a otcovia. Pracovali. Dnes nieto práce vôbec. My aj keď chceme robiť dobre pre naše deti,tak nemáme šancu.


Dnes nech mi nikto nepovie, že ak chce robiť, tak si prácu nájde. Áno platilo to pred 5-7 rokmi. Teraz už sa nerómovia neopovážia tvrdiť, že Rómovia nechcú pracovať. Lebo práve Rómovia dnes chcú pracovať aby ich nikto nevyužíval ako lacnú pracovnú silu. Pekne sa tomu hovorí, verejné práce. Žiaľ, ale asi väčšina z nás vie, že okrem verejných prác, iné nie sú. Verejné podniky a subjekty prepúšťajú svojich dlhodobých zamestnancov, aby nemuseli platiť odvody do poisťovní a dane. Na ich miesto si dajú nezamestnaných na čas určitý. A tí dostávajú za prácu almužnu.

 Ľudia nemajú peniaze, je hlad a bieda.Keby mi niekto vtedy povedal, keď som počúvala súdruhov a súdružky, že moja budúcnosť bude živorenie, tak by som tomu neuverila. No žiaľ, takmer denne hovorím mojím deťom, že toto kúpiť nemôžeme. Toto je drahé a na tamto nemám peniaze. Deti sú smutné a sklamané a ja životom skrúšená.
 Mám odcestovať do inej krajiny za prácou, keď chcem žiť v mojej krajine?! Mám rada moju krajinu, ale to čo sa v nej deje je abnormálne neľudské. Napríklad to, ako je nesprávne vedená našou vládou. Ako sa v nej kradne a ničí. Ako každý vidí iba svoje dobro a pomôcť druhému je už dnes hlúpe a nesprávne, tak ma núti k vojne o spravodlivosť.
Ale čo ja sama zmôžem, keďže nie som krajina, prezident, ekonóm či zamestnávateľ...???

 Bola by som veľmi rada, keby túto moju správu si prečítali všetci kompetentní, ktorí vedia pohnúť najmä prezidenta, premiéra, vládu, ekonómov a zamestnávateľov k tomu aby vytvárali podmienky a príležitosti pre ľudí ako moja susedka, aby nakŕmila svoje deti. Tak by moja krajina bola šťastná, pekná a plná života.


Lucia Čurejová

Komentáre

  1. keby sa im chcelo sadit, pliet, obrabat polia, tak si potraviny vypestuju sami a aj popredaju. ale najjednoduchsie je hladat vinu vsade inde, len nie u seba. u seba musia zacat! prenajat si pole, nasadit zemiaky, kapustu, mak, psenicu, atd...a budu mat co zrat!

    OdpovedaťOdstrániť
  2. to je take citove vydieranie, ktore s realitou ma maloco spolocne - deti dostavaju suchy obed v skole, tak nech autorka nekeca...

    OdpovedaťOdstrániť
  3. Netrep nezmysly,dostavaju obedy zdarma,socialky lepsie ako zamestnanci plat a si na smiech z tym ze chcu robit-ked im nukali pracu za 600 eur v trnavskej automobilke plus obedy a dopravu zdarma a lacne ubytovanie,tak z 1500 oslovenych prejavili zaujem o robotu dvaja,nuz a ostatny sa vysmiali ze za take prachy robit nebudu-neromov by ihnet vyradili z evidencie a kratili im davky-to len romom sa vsetko toleruje,bodaj by chceli robit,este aj biju a terorizuju tych co na nich robia ako v Krompachoch-ale to vselijakym aktivistom nevadi,oni este romov podnecuju a podporuju v terorizovani slusnych ludi,lebo neustale ich obhajuju a robia z nich neviniatka a este aj citovo vydieraju,ked deti hladuju tak netreba prehajdakat socialku na basavles a hracie automaty-co ma povedat dochodca co odrobil cely zivot,vyplati byt a poplatky a nema ani na lieky a nikto mu nic zadarmo neda.

    OdpovedaťOdstrániť
  4. Pre všetkých...autorka žije na juhu Maďarska,na vidieku, kde je minimálna možnosť zamestnať sa a samozrejme, neplatia tam naše sociálne zákony, ale Maďarské, takže nepoznáme situáciu, nemôžeme odsudzovať...a autorka píše o svojej bielej susedke, nie rómke, no ako vidíte, ie len rómovia trpia totálnou chudobou.

    OdpovedaťOdstrániť
  5. Hlupost,v automobilke vo Voderadoch ,nikdy nenukali taky plat...ze 600eur?...Robili tam moji znami a povedali ze nikdy viac....za take smiesne peniaze tam pracovat? a za takych neludskych podmienok? Chodte si to vyskusat vy aspon na tri mesiace a uvidite...Romovia maju rozum.
    A inak tato chudoba,o ktorej sa tu pise sa z daleka netyka uz iba romov.Velmi vela bielich ludi zije na pokraji chudoby.Spamatajte sa uz z toho ludia,odsudzovat inych ludi,podla farby pleti.Ludi treba brat podla toho aki su,podla ich skutkov.Poznam vela romov,ktorym sa ani niektori bieli nevyrovnaju.

    OdpovedaťOdstrániť

Zverejnenie komentára

Váš názor nás zaujíma, ďakujeme

Obľúbené príspevky z tohto blogu

Rádio Roma a Romata skončili v osade, aké je však pozadie?

Aktuality.sk vydali minulý týždeň článok "Rómske rádio zobralo dotácie za 190-tisíc eur, skončilo prepísané v osade." Pred dvoma rokmi som prostredníctvom Sme.sk a Redakcie R1 publikoval článok "Rádio ROMA  A ROMATA, projekty za viac ako 200 tisíc € končia..." Hneď ako som článok publikoval, dotknuté osoby sa ma prostredníctvom svojich právnikov snažili zatlačiť do kúta. Po porade s právnikom sa mi podarilo nátlak zo strany dotknutých osôb umierniť za odplatu, že články stiahnem, a nebudem o nich písať... Napriek tomu som však články uverejnil 

Projekty rádia Roma a Rómskej tlačovej agentúry Romata sa ma osobne dotýkali. Veril som, že projekty za ktorými stál Ján Konček, Milan Nemček, budú projekty ktoré dokážu vytvoriť tvorivé prostredie ako pre rómskych novinárov tak aj pre blogerov. Malo to byť prvé rómske rádio na Slovensku, ktoré by vysielalo v Bratislave, Banskej Bystrici, Prešove a v Prahe. Rómska tlačová agentúra Romata zase mala združovať rómskych novinárov…

Rovnosť nadovšetko

Koľkokrát zbili policajti bezdôvodne Róma? Koľko detí prichádza o šance na únik z osady, kvôli tomu, že ho zaradia do „špeciálnej školy“ len preto, že nevedia po slovensky? Nie, sú tak zaraďované na základne sociálneho aspektu.  Musíme posielať armádu aby robila korona-testy? Prečo ju posielame? Prečo musia ľudia pracujúci na integračných programoch v osadách bojovať o granty, len aby si mohli robiť svoju prácu? Chýba nám empatia. Sme leniví pochopiť kultúrne rozdiely. Vidíme dôsledky, odmietame vidieť dôvody.
V obchode si všetci všímajú iba nekupujúceho Róma, pracoval som v obchode prakticky celý život, a záchyty Rómov som ja osobne nezažil, a to som pracoval vo veľkom hypermarkete. Najviac záchytov bolo u nerómov a to dokonca u takých u ktorých by ste to ani nepovedali. Napriek tomu však sledovaní v obchode sú najviac Rómovia a ich deti! 
A čo prípady kedy boli bité Rómske deti, doteraz tieto prípady neboli riadne vyšetrené, prípad detí v Krompachoch nikto nevie ako dopadol. Z  fackuj…

Opatrovateľka, či parazit?

V takmer každej rodine to príde, nastane dilema, čo so svojimi zostarnutými rodičmi, ktorí sa už sotva vládzu o seba postarať. A stalo sa to aj mne. Som najmladšia, slobodná, tak akosi automaticky táto povinnosť postarať sa o svojich rodičov pripadla mne. Teda vlastne iba o mamu, lebo otec zomrel pred takmer desiatimi rokmi. Odvtedy som sa vlastne snažila všemožne nejako to vykryť, len aby som nemusela ostať doma z práce. 
Každý deň som dochádzala do práce 45km, čo znamenalo byť z domu celý deň, no bola som rada, že vôbec nejakú prácu mám a hlavne mi tolerovali to, že keď náhodou bolo mame zle, to znamená, že som v noci musela volať záchranku a keď ju nevzali do nemocnice, musela som ostať pri nej a v práci som si musela vziať voľno. Neskôr cez deň mi s mamou pomáhala sestra, bola aspoň pri nej a ja som mohla ako – tak pokojne byť v práci, aj keď som niekedy prebdela celú noc, keď sa mama necítila dobre. Zo stresov som bola aj ja často chorá, minimálne dvakrát do roka ma trápil zápal…