Najnovšie články
latest

O čom sníva dieťa, keď sa cíti osamelé.


Nikdy som nebola expertka na riešenie životných situácií, ktoré sa mi v priebehu môjho života vyskytli.  Mám však v zálohe svoju tajnú zbraň, dokážem pozorovať osoby, než by si to všimli a preniknúť do ich vnútra, je to skôr nevýhoda ako výhoda, potom čo vždy vidím, nie je mi do smiechu.

Uchádzala som sa o prácu v Detskom Domove v Bratislave.
Vyhrala som konkurz, vybrali si ma z mnohých uchádzačov, dôvod bol, že som mala skúsenosti s prácou s deťmi, pracovala som v misijnej spoločnosti. Tento Detský Domov bol novým projektom štátu, celý blok sa delil na štyri časti, podobné bytom. Každý byt, teda rodina, mala približne osem až desať detí, rôznej vekovej kategórie. Každá obytná časť mala spoločenskú miestnosť, kúpeľňu a izby pre deti. My tety a ujovia sme boli profesionálnymi rodičmi. Veľmi milý projekt, riaditeľka vďačne prijímala aj Rómov, nikto nerobil rozdiely, všetci sme boli na jednej lodi, dokonca aj pracovníčky v kanceláriách. Bol to tím, ktorý mal rád deti, či už pekné alebo škaredé a určite sa  nehľadelo na ich farbu pleti.


Výchovní pracovníci medzi sebou vychádzali veľmi dobre, po večeri sme sa stretávali na čaj, deti nás často sledovali, ako sa chováme a napodobňovali nás. Raz sa schovali za záves pri okne, ale sme ich odhalili. Bola som vďačná nášmu kolektívu, s deťmi sme jednali ako s rovnocennými. V tomto projekte sa cítili veľmi dobre, teda aspoň teoreticky Určite, nahrádzali sme im rodinu a oni nemali na výber. Medzi deťmi boli aj rómske deti, opustené, týrané od rodičov, ale nie v prevahe.


Keď som prišla prvý deň  do práce, bolo mi povedané, prešla si výberom, keby ťa deti nechceli, dohodli by sa medzi sebou a vyštvali by ťa. To snáď nie je možné, vážne? Nesmej sa, hovorí mi kolegyňa. Prišli sa na mňa pozrieť všetky ostatné deti z iných bytov a zaplnili ma otázkami. Teta, vy ste taká mladá, ale nie, to sa vám len zdá, už dávno nie som mladá, odpovedala som im s úsmevom a tak som zostala. To boli tie pekné chvíle, ako aj popíjanie čaju, príjemné priateľské rozhovory, návštevy kultúrnych podujatí, spoločné varenie a spoločné stolovanie pri veľkom rodinnom stole, ako aj oslavovanie narodenín.

 Prišli mi tri nové deti, súrodenci, chlapec mal okolo troch rokov, ten bol najmladší, dievčatko malo sedem a najstaršia mala jedenásť. Boli doma v paneláku, kričali od hladu. Ich mama totiž odišla s novým milencom a nechala ich samých, po nejakých dňoch už nemali čo jesť a susedia upozornili políciu na plač detí. A tak skončili u nás. Uvedomila som si, že tieto veci sú na mňa príliš. Nikdy nehovorili nahlas, čo ich trápi, mlčali. Často som ich pozorovala, oni vedeli v tom už chodiť, deti sú ohromne šikovné a čo mali chúďatká robiť. Viete, ja som bola pedagogická pracovníčka, ako aj boli moji kolegovia, nikto z nás by týmto deťom, zámerne neublížil. Ale ako sami viete bolo to naše zamestnanie, sami sme mali aj naše problémy a ťažko sme mohli preniknúť do ich detských duší. Každé z týchto detí malo svoj smutný príbeh. Rodičia ich vídali, ako kto, raz, dva krát do roka, niektoré deti, svojich rodičov nikdy nespoznali. Mali čo jesť, čisté oblečenie, priateľstvá, nás pedagógov, ale napriek tomu nás obviňovali, že sme vinní, že nežijú spolu s  rodičmi. Akokoľvek ublížili rodičia týmto deťom, nikdy neobviňovali ich matku a otca, prečo skončili v Detskom Ústave.

Často som ich našla hľadieť do neznáma, čo sa deje, pýtam sa?  Viete teta, za mnou mama neprišla, ale len za mojou sestrou. Rozplakalo sa jedno moje dievčatko, tak mi treba a čo teraz, hovorím si v duchu. Diplomaticky som odpovedala, uvidíš zlatko, príde aj za tebou, určite nemá čas, ale myslí na teba. Len sa na mňa pozrela a pochopila svoje, určte si radu odo mňa už nabudúce pýtať nebude. Áno, toto dievčatko nechala matka samu aj s ďalšími súrodencami a napriek tomu túžila aj po takej matke! Hanbila som sa za tých rodičov, nevedela som, ako im pomôcť, keď každý večer ulíhali do svojich postelí a nemala som ani len tušenie po čom všetkom túžili, určite to neboli poklady sveta, truhlica zlata a drahokamov. A každé ráno sa zobúdzali do ich reality, ja skutočne môžem potvrdiť, že o tieto deti nebolo postarané len materiálne, snažili sa všetci, mať ich radi ako sa dá a môžem aj za seba povedať, že som zo seba dala to najviac  čo sa dalo.

V dnešných dňoch sa vedú debaty o tom čo je pre rómske deti a vôbec pre všetky deti zo sociálne slabých rodín vhodné. Viac menej sa jedná o Rómov. Videla som v poslednej dobe na margo niektorých Rómov ktorí pravdivo kritizovali alebo si dovolili načrtnúť pravdivú realitu na Slovensku, veľa ostrých slov. Prekvapilo ma, že komu ostré slová by mali ísť, ten ešte stále sedí na svojom výnosnom tróne.


A úplne na záver, skúste si predstaviť, že žijete možno aj v takomto peknom Detskom Domove. Skúste si ešte predstaviť, že dovŕšite osemnásť rokov. No ešte za socializmu o tieto deti bolo postarané omnoho lepšie, po materiálnej stránke. Dnes im nájdu  zamestnanie, ubytovňu. Prvý problém v zamestnaní, zaspatie, problémy v pracovnom kolektíve, možno nejaká choroba, nestačia platiť lieky, stratia zamestnanie, stratia ubytovňu. Veď to poznáte, my Slováci,  nanajvýš sa pozdravíme vo výťahu, na chodbe, na ulici a tým to končí. Každý sám za seba. Je veľmi ťažké pre každého z nás, prežiť v tejto peknej výnimočnej demokracii, ktorá je fajn len pre toho, kto oplýva peniazmi. Pre tých, čo žijú z výplaty do výplaty, táto demokracia ani  jej výdobytky nie sú. Reformy sú dobré, ak sú robené vo všetkých smeroch a rezortoch a pracuje sa cieľavedome a nie len robiť reformy len na jednej strane alebo len s jednou menšinou.

Nemôžem pochopiť, ako je možné, že rómskym rodičom, nezáleží na vzdelaní svojich detí?
To znamená, že skutočne potrebujeme robiť testy, predtým než budeme plodiť naše deti?
To znamená, že pravdu má Kotleba a my Rómovia sa nevieme vpratať do kože?
 Ešte šťastie, že máme niekoho, kto našim deťom vyrieši ich nemilú budúcnosť!

„Napriek tomu, že štát sa materiálne o všetky deti bezchybne staral a dával im možnosť vzdelávať sa, nikto z tých detí, nemal tak dobré študijné výsledky, že by ho náš Detský Domov mohol umiestniť buď na Gymnázium a následne na Fakultu. Z tých, čo som poznala  v tej dobe, keď som tam pracovala, boli všetci na učňovke. To snáď hovorí za všetko“.






Blanka Di Carbini 
« PREV
NEXT »

Žiadne komentáre

Váš názor nás zaujíma, ďakujeme