Preskočiť na hlavný obsah

Translate

Pútnici životom...

Voľakedy boli na seba ľudia lepší... To čo vám chcem napísať, viem len z rozprávania mojich rodičov. Moji rodičia pochádzali z Pajštúna, kde bola vytvorená cigánska kolónia. Každá rodina bola mnohopočetná, ktorá sa tlačila v malej izbičke, kde spávali tie najmenšie deti spolu s rodičmi konča ich nôh, tie ostatné spávali po zemi. Rodina viac držala po kope, mali úctu k staršiemu, tak si doopatrovali v tejto maličkej izbietke aj starých rodičov. Keď sa naši rozhodli zostať spolu, tak sa tiež nejakú dobu tlačili v tejto miestnosti. Keď raz tento starý otec dodýchal, tak ledva mladí čakali na jeho posteľ, aby nemuseli naďalej spávať na zemi. Chlapi nechodili do roboty, ženy chodili žobrať, niektorí chodili do lesa. 

Les bol vtedy ich poživeň. Brezové prúty nosili domov na chrbtoch, doma z nich naviazali metly.Keď mali naviazané, chodili ženy pešo po horách zavčasu rána, ešte za tmy do Račištorfa. Tam bol podnik cvernovka, kde od nich tie metly odkupovali. Utŕžili si nejaké grajciarea potom si nakúpili na bitúnku gója. Ženy si ich dali na chrbát a išli spokojné domov. Prišli domov, doma čakali hladné deti. Črevá umyli, naplnili múkou, krupicou, alebo uvarili gójový guláš. No na všelijaké spôsoby varili a jedli gója. Viac , ale boli hladní, ako sýti... Ale museli sa zaobstarať, lebo hlad ich prinútil. Vtedy sa však nepriek tomu nekradlo. Nikto nechodil gádžom do záhrady, alebo nechodili kradnúť hydinu. Gádže im dávali skapacinu, a napr. zemiaky im dávali pri vypomáhaní na poli sedliakovi. Voľakedy sa chodilo viac žobrať a vtedy boli ľudia viac ohľaduplní jeden k druhému. Voľakedy sedliak, ten mal maštaľ a žobráka tam nechával prespať. Keď si cigánka išla pýtať poživeň, tak jej dali chlieb pre deti,fazuľu, zemiaky... Tí zdatnejší nechodili žobrať na "holú ruku", nosili hríby, hlinku, vápno. Chlapi pomáhali na stavbe, či v lete na poli, kde gazda dal úrodu cigánovi na celú zimu. Tak sa pomaly naučili cigáni pracovať, naučili sa ženy k čistote a poriadku, keď chodili právať a žehliť sedliakom. Takto ukázala gádži mojej mame ako sa to robí a naučila sa udržovať poriadok, aj svoju domácnosť mať v čistote, bez vší a bĺch. 

Na Vianoce gádže rátali, že prídu cigáni spievať pod oknami,tak im dávali kapustníky, jelítka, aj pálenku. Ľudia boli lepší. Viem, keď si môj otec staval domček v Stupave kde som sa narodila aj ja, preto neviem čo to je žiť v osade, lebo nastala doba lepšieho života. Po práci chudák sám staval spolu s mojou mamou malý domček. Do roboty chodil unavený, hladný, lebo posledný krajičekchleba dal synčekovi, ktorý sa prebudil ráno hladný. Vtedy gádže boli zhovievavejší, vytiahli kus chleba podali mu, aby vládal robiť. Jeden gádžo povedal, "pošli svoju ženu, moja žena ti dá jelítka, oškvarky, aj masti, krumle, múku a nech ona si to u nás odrobí na poli". Tak moja mama dostávala poživeň pre celú rodinu denne. Potom všetci jeho kolegovia sa dohodli, že mu pomôžu na stavenisku bez odplaty,lebo vedeli, že nemal ako ich vyplatiť. Spoločnými silami a s materiálom vypomohli dostavať domček. Naučili sa ako si obrobiť záhradku za domom, doniesli semiačka, dali malé kuriatka, králiky, dokonca aj kozu dostali, aby deti mali mlieko. Tak potom s ich pomocou sa z biedy pozbierali... Keď som vyrastala, tak mi susedia na ulici dávali čerešne, slivky, jablká, tuším nič bezo mňa nezjedli. Nejaká gádži aj kus koláča doniesla,aj s receptom pre mamu, tak sa naučila piecť koláčiky, zákusky aj torty. Tak sa začlenili do bežného života...
Tak to bol krátky opis toho,ako bolo, ale dnes je poniektorým cigánom veľmi biedne. Rozmýšľala som, prečo je to tak... Vidím to v tom, že je svet mechaniky a vývoja. Cigán voľakedy robil fyzicky pri lopate, lebo vtedy neboli bágre, neboli stroje skoro na nič. Voľakedy vo fabrike robili desiatky cigánov, dnes sú zastané prace strojmi, a na stroj treba kvalifikovanú silu. Je smutné, že niektorí nevedia písať, ostali lenivci, kradnú, zbíjajú, deti fetujú, ale hlavne ostatným robia hambu, a potom nás hádžu " na jednu kopu"... Keď sa ide pýtať cigán do roboty, tak ho nevezmú, lebo sa boja... Cigán tam niečo ukradne, cigán pokazí, urobí škodu. Moj synovec je vojak s povolania, keď niekde vojde, tak ho neberú ako cigána, ale berú ho ako veľkého lampasáka, plukovníka, ktorý velí vojakom. Tým myslím, že človeka dnes odsudzujeme tým, čím je. Nezáleží na tom, či som cigán, ale ako budem vystupovať na verejnosti, keď budem vzdelaný, tak gádžo určite zmení voči nám negatívny postoj... Ale nie všetci musíme mať vysoké školy, musíme mať snahu, to bolo aj voľakedy a aj dnes. Nejde zmeniť svet, ale zmeniť seba. Dnes vám nikto nič nedá len tak, či sám vypomôže. Sedliaci dnes nie sú, nemajú statky, ani polia. Úrodné polia gádže predajú, stavajú sa hypermakety, každý má strach vám pozreť do očí,lebo videl v televizore ako kradnú, prepadávajú... Aký úsudok majú mať? Len ten najhorší... Keď sa má cigán lepšie, tak sa vyvyšuje, hneď robí úžeráka... Nežijem v kolónii, ale viem, že dnes si cigán neuvedomuje, že je odkázaný na seba. Popredávali si domčeky, čo boli postavené za komunistov, čo postavili ich rodičia, odchádzajú za lepším životom... Ale kam??! Všade sa musí robiť, nikto nebude vydržovať nikoho zadarmo. Potom sa vrátia a nemajú kde byť, stavajú si tie chatrče, kde sa vrátili... Tam, kde sa naši starí rodičia vymanili z biedy a beznádeje, oni zas upadli, svojou špatnou, vlastnou filozofiou... Nechali sa nalákať vidinou za bohatstvom, ktoré sa im vypomstilo. Dnes lesy nikoho neuživia, ako našich starých rodičov, lebo dnes je všetko súkromné. Nemôžete chodiť ani na drevo na kúrenie... Dnes sú všelijaké útulky pre psov,ale nepostavia nejaké útulky pre týchto chudákov cigánov, lebo keď aj dostanú, tak to zničia. To je vec zákona. Mali by sprísniť zákon, že keď niečo od štátu dostaneš, tak to nemôžeš ničiť, lebo ťa zavrú. Toľko mám na mysli myšlienok, že to neviem ani opísať. Ale sama nezmením nič. Zmeniť by sa mal každý sám... Kto to nedokáže, mal by existovať nejaký inštitút, čo možnoaj je, kde by sa poskytovala pomoc týmto chudobným cigánom. Medzi nami sú vysokoškoláci, ľudia na vysokom poste, novinári, tí by mali ľudí poučovať, chrániť a pomáhať. Ale tam je potrebná tá obojstranná snaha chcieť, nezostať niekde zaschnutý pod chrastou bezmocnosti a beznádeje. Prečo by sme my cigáni nemohli byť na úrovni s ostatnými občanmi daného štátu kde žijeme... 



Od našej dopisovateľky 
Marišky zo Stupavy 



Nájdeš nás na facebooku : https://www.facebook.com/redakcia1




  

Komentáre

  1. Doprava a možnosť práce pre Rómov - https://www.facebook.com/pages/Kargobajk-Bullitt/240154792779763

    OdpovedaťOdstrániť

Zverejnenie komentára

Váš názor nás zaujíma, ďakujeme

Obľúbené príspevky z tohto blogu

Rádio Roma a Romata skončili v osade, aké je však pozadie?

Aktuality.sk vydali minulý týždeň článok "Rómske rádio zobralo dotácie za 190-tisíc eur, skončilo prepísané v osade." Pred dvoma rokmi som prostredníctvom Sme.sk a Redakcie R1 publikoval článok "Rádio ROMA  A ROMATA, projekty za viac ako 200 tisíc € končia..." Hneď ako som článok publikoval, dotknuté osoby sa ma prostredníctvom svojich právnikov snažili zatlačiť do kúta. Po porade s právnikom sa mi podarilo nátlak zo strany dotknutých osôb umierniť za odplatu, že články stiahnem, a nebudem o nich písať... Napriek tomu som však články uverejnil 

Projekty rádia Roma a Rómskej tlačovej agentúry Romata sa ma osobne dotýkali. Veril som, že projekty za ktorými stál Ján Konček, Milan Nemček, budú projekty ktoré dokážu vytvoriť tvorivé prostredie ako pre rómskych novinárov tak aj pre blogerov. Malo to byť prvé rómske rádio na Slovensku, ktoré by vysielalo v Bratislave, Banskej Bystrici, Prešove a v Prahe. Rómska tlačová agentúra Romata zase mala združovať rómskych novinárov…

Rovnosť nadovšetko

Koľkokrát zbili policajti bezdôvodne Róma? Koľko detí prichádza o šance na únik z osady, kvôli tomu, že ho zaradia do „špeciálnej školy“ len preto, že nevedia po slovensky? Nie, sú tak zaraďované na základne sociálneho aspektu.  Musíme posielať armádu aby robila korona-testy? Prečo ju posielame? Prečo musia ľudia pracujúci na integračných programoch v osadách bojovať o granty, len aby si mohli robiť svoju prácu? Chýba nám empatia. Sme leniví pochopiť kultúrne rozdiely. Vidíme dôsledky, odmietame vidieť dôvody.
V obchode si všetci všímajú iba nekupujúceho Róma, pracoval som v obchode prakticky celý život, a záchyty Rómov som ja osobne nezažil, a to som pracoval vo veľkom hypermarkete. Najviac záchytov bolo u nerómov a to dokonca u takých u ktorých by ste to ani nepovedali. Napriek tomu však sledovaní v obchode sú najviac Rómovia a ich deti! 
A čo prípady kedy boli bité Rómske deti, doteraz tieto prípady neboli riadne vyšetrené, prípad detí v Krompachoch nikto nevie ako dopadol. Z  fackuj…

Opatrovateľka, či parazit?

V takmer každej rodine to príde, nastane dilema, čo so svojimi zostarnutými rodičmi, ktorí sa už sotva vládzu o seba postarať. A stalo sa to aj mne. Som najmladšia, slobodná, tak akosi automaticky táto povinnosť postarať sa o svojich rodičov pripadla mne. Teda vlastne iba o mamu, lebo otec zomrel pred takmer desiatimi rokmi. Odvtedy som sa vlastne snažila všemožne nejako to vykryť, len aby som nemusela ostať doma z práce. 
Každý deň som dochádzala do práce 45km, čo znamenalo byť z domu celý deň, no bola som rada, že vôbec nejakú prácu mám a hlavne mi tolerovali to, že keď náhodou bolo mame zle, to znamená, že som v noci musela volať záchranku a keď ju nevzali do nemocnice, musela som ostať pri nej a v práci som si musela vziať voľno. Neskôr cez deň mi s mamou pomáhala sestra, bola aspoň pri nej a ja som mohla ako – tak pokojne byť v práci, aj keď som niekedy prebdela celú noc, keď sa mama necítila dobre. Zo stresov som bola aj ja často chorá, minimálne dvakrát do roka ma trápil zápal…