Obchod so životom

Mnohí pri pojme obchodovanie s ľuďmi si predstavia doslova obchod s ľuďmi, ich predaj na nútenú prostitúciu a niektorí si predstavia predaj ľudských orgánov.

Obchodovanie s ľuďmi predstavuje závažný fenomén, s ktorým bojuje celý svet. Nie je to novodobý vynález, skôr naopak. Otroctvo a zdegradovanie ľudskej bytosti na tovar bolo súčasťou ľudskej histórie, za ktorú by sa ľudia mali viac ako len hanbiť. Príliš veľa peňazí sa točí v tomto biznise s „ľudským mäsom“. No ako všetci vieme, tam kde sú peniaze, sa dá všetko kúpiť či predať. Naša krajina nie je výnimkou, a teda aj Slovensko zaznamenalo množstvo prípadov obchodovania s ľuďmi. Asi medzi najčastejšie takéto prípady u nás na Slovensku patrí nútená prostitúcia a nútená práca. V dnešnej dobe plnej nezamestnanosti a chudoby sa môže stať obeťou nútenej práce každý z nás. Zareagujete na ponuku práce, ktorú ponúka neznáma pofidérna spoločnosť v presvedčení, že konečne získate dobre platené zamestnanie a ani sa nenazdáte ako rýchlo vpadnete do osídiel podvodu, zlého zaobchádzania a otroctva. Čím je obeť chudobnejšia, tým ľahšie ju možno zneužiť. Práve preto sú Rómovia veľmi vyhľadávaným artiklom na trhu obchodu s ľuďmi. Rómovia sú zvlášť ľahko „dostupní“ pre tieto praktiky, pretože na Slovensku sa nedokážu zamestnať, mnohí nemajú vzdelanie, žijú v sociálnej izolácii, čiže im chýba dostatočná informovanosť a právne povedomie. Aj ja som sa už stretla s obeťami obchodovania s ľuďmi. V jednom prípade sa jednalo o vykonávanie nútenej prostitúcie a v druhom prípade sa jednalo o nútené žobranie u bezdomovca. Mňa sa osobne veľmi dotkol životný príbeh tohto bezdomovca. Bezdomovec je veľmi ľahká korisť. Nevyžaduje takmer žiadnu námahu na prehováranie, oklamanie, nespôsobuje žiadne ťažkosti a v prvom rade nikomu nechýba, ak zmizne z miesta svojho trvalého, či obvyklého pobytu. V tomto príbehu 43 ročný bezdomovec, nazvime ho Igor, sa stal obeťou klamstiev svojho „kamaráta“, ktorý mu nahovoril, že v susednej Českej republike sa majú bezdomovci oveľa lepšie ako na Slovensku. Je o nich vcelku dobre postarané, pretože je tam lepší sociálny systém. No a ak má záujem s radosťou mu pomôže sa tam dostať. Igor bol relatívne zdravý, osamotený muž. Mal sa liečiť na vysoký tlak, ale nepoberal ani len dávku v hmotnej núdzi a tak nemal peniaze na lieky. Rodina o neho nemala záujem, v minulosti jej ublížil. Rozišiel sa s dlhoročnou priateľkou, s ktorou nemal deti. A ako to v takýchto prípadoch býva, zo dňa na deň sa z neho stal bezdomovec. Keďže nevedel riešiť svoje problémy, utápal ich v alkohole. Žil zo dňa na deň horšie. V tejto situácii sa mu zdalo, že nemá čo stratiť a tak ponuku okamžite prijal. Po príchode na neznáme miesto, bol nútený pod hrozbou fyzických trestov k žobraniu na ulici. To, čo sa mu podarilo počas dňa vyžobrať, musel každý večer odovzdať. Nedostalo sa mu zo žobrania nič, ani len jedlo. Keď nejedol už 8 dní, začal hľadať a vyberať z odpadkových košov potravu.

Pri takejto „kvalite života“ je jasné, že prišli zdravotné problémy a Igor vážne ochorel. Keď sa stal nepoužiteľným a nepotrebným, ba až bol na príťaž pre zdravotné problémy, opäť mu pomohol jeho „kamarát“. V snahe zbaviť sa ho, dostal ho späť na Slovensko. Igor si nepamätá kedy a kde utrpel mozgovú príhodu - aterosklerózu, ktorá postihla jeho nervový systém a spôsobila mu závažné poškodenie, ochabnutie končatín a poškodenie oblasti zmyslov a reči. Zrazu sa ocitol v nemocnici, kde bol hospitalizovaný niekoľko týždňov. Jeho zdravotný stav po čase stabilizovali, ale naďalej potreboval liečbu a neustálu opateru a starostlivosť. Toto mu však nemocnica nemohla ďalej poskytovať, nakoľko jeho zdravotná poisťovňa by nemocnici nepreplatila jeho ďalšiu hospitalizáciu. Koniec koncov nebol ani občanom s trvalým pobytom v meste, kde bol hospitalizovaný a keď sa vedenie nemocnice dozvedelo odkiaľ ich pacient pochádza a kde má trvalý pobyt, prišli na veľmi „humánne“ riešenie. Previezli ho sanitkou tam. Pracovník záchrannej služby ho vyložil pred polikliniku v meste jeho trvalého pobytu a viac sa nezaujímal, tu sa jeho práca skončila. Igor neschopný chôdze, dezorientovaný, opretý o betónový múr, bez dokladov, bez peňazí, odetý do nemocničného pyžama, bosý so zavedeným vývodom na moč v tele, ostal napospas osudu. Tento obrázok nepatrí do krajiny, kde má fungovať sociálny štát. Nechať človeka v takomto stave na ulici, tak na to je treba mať naozaj silný žalúdok a slabú morálku. Človek aj keď bezdomovec, ale vždy ľudská bytosť, zostal opäť na okraji záujmu všetkých - zdravotníckeho zariadenia, ale aj sociálneho systému, ktorí si Igora prehadzovali ako horúci zemiak. Takto si prehadzovali aj zodpovednosť a kompetencie v riešení jeho sociálneho problému. V tej chvíli ma napadlo, že aj tento postoj zodpovedných inštitúcii je v podstate tiež obchod a hazard so životom. Vo mne rezonuje myšlienka čím všetkým si Igor musel prejsť, čo všetko musel zažiť. Až kam musel klesnúť. Ale hlavne, ako spoločnosť prispela k tomu, že sa z človeka stal kus mäsa, či vec, ktorá keď ju nepotrebujeme a zavadzia nám, tak sa jej jednoducho zbavíme. Obchodníci so životom nemajú morálku, nemajú v sebe ľudskosť či empatiu k obeti. Nikto sa nad tým nebude čudovať, veď sú to zločinci, ale mali by sme sa zamyslieť nad tým aká je to spoločnosť a svet, ktorý dovolí z ľudí robiť tovar? No a nesmieme sa zabudnúť spýtať, ako spoločnosť dokáže obetiam obchodovania s ľuďmi pomôcť? Všetky práva obetí obchodovania s ľuďmi však zostávajú len na papieri. Ak ste v núdzi, nikto vám nepomôže, ak nemáte rodinu ste stratený v džungli systému, ktorý sa stará len o to, ako mať čo najviac, ako čo najviac zarobiť, mať čo najväčšiu moc, slávu atď. No kde v tomto hodnotovom rebríčku zostáva samotný človek?

Viem, že veľa z vás si povie, že hrdina nášho príbehu Igor si za to ako skončil môže sám. Lenže nikto z nás nevie, čo ho môže v živote postretnúť a ako sa jeho život môže zo dňa na deň absolútne zmeniť. V tejto súvislosti ma napadá výrok slávneho gréckeho filozofa Sokratésa:

„Na ceste hore každého pozdrav, nikdy nevieš, kedy sa budeš vracať dole.“