Keď sa pozerám do
zrkadla, vidím tvár ženy v stredných rokov, s
hnedou pleťou a typickými etnickými a rodinnými črtami, na ktoré
som hrdá. Tak nejako by som opísala, vzťah k tomu, kto som. Áno,
som Rómka, páči sa mi byť Rómkou, nikdy som netúžila po tom,
aby si to nikto nevšimol a každopádne sa za to nehanbím.
A akoby som mohla, v
zrkadle každý deň vidím, ako sa ponášam na mamu, na babku... Aj, keď som od nich ďaleko, často myslím, ako sa im darí. Mala som a
mám veľa priateľov nerómov, ale nikdy sa nebudem poklonkovať
a žobráčiť o priateľstvo! Mám veľa dobrých priateľov,
ktorých si vážim, dokonca od školských liet a skvelého manžela
neróma.
Veľa sa toho na Slovensku
zmenilo, samotní Slováci sa zmenili na nepoznanie. Pamätám si,
ako k nám chodili priatelia mojich rodičov bez rozdielu pleti,
hostilo sa kávou, jedlom a pitím. Vtedy, ale bol iný systém,
vraj to bol zlý, nevyhovujúci socializmus.
Mohla by som viniť štát
a jeho politiku do nekonečna. Ale štát netvoria len politici a
zlé alebo dobré zákony. Zrkadlom každej krajiny sú jeho
obyvatelia, títo obyvatelia sú rôznorodí a mnohých národností.
Už nejakú dobu som, ako Rómka vystavená na pranier, bez toho, že
by som k tomu dala komukoľvek súhlas. Slovenský občan je na seba
veľmi citlivý, ak sa jeho svojprávnosti a hrdosti ktokoľvek
dotkne. Mojej hrdosti a identity sa viac krát dotkol aj Premiér Róbert Fico, vysmial sa mne a podobným, ako sa len vysmiať dá. To sa dá
veľmi ťažko prehryznúť a zabudnúť. Vsadil na veľmi
populárnu a vždy fungujúcu kartu, na kartu rómsku.
Príspevky
