Chceme, aby si nás majoritná spoločnosť vážila, mala nás v úcte, ale prečo vlastne?! Keď si my sami nevážime seba? Máme my Rómovia blízko jeden k druhému? Vieme sa navzájom dohodnúť? Jeden čas som písal pre Rómske noviny... veril som, že o moju prácu niekto stojí, veril som, že treba písať pravdu o nás ... Som presvedčený, že pokiaľ sa nenaučíme pozrieť do vlastných radov, nepohneme sa z miesta...
Moje písanie narážalo od začiatku na prekážky, nebudete veriť, ale cenzúra, aj v dnešnej dobe existuje. Je v rôznych podobách, ako povedala jedna známa, ktorú nebudem menovať "Pane bože, my sme rómovia, nemôžete pán Kmeťo písať proti nám!"
To proti nám, boli články, v ktorých som chcel poukázať na naše zmýšľanie a konanie, vďaka tomu sa moje články nedostali do Rómskych novín, a keď sa dostal nejaký môj článok do novín, bol upravený v mene Rómskej politiky. " My sme tí dobrí, a oni sú tí zlí!!! "...
Moje myšlienky sa nepáčili, a tak spolupráca začala stagnovať, neskôr sa dostala na bod mrazu, spoluprácu som ukončil... Pýtam sa: „Aký život vlastne žijeme? Naozaj žijeme ten náš Rómsky život, aký by mal byť?“ Život hrdý na našu kultúru, na piesne a ľudí, ktorí pre nás niečo urobili?
My žijeme život urazených, dotknutých, ponížených ľudí, ľudí ponížených „majoritnou spoločosťou“! A v tom väčšina z nás vidí naše „rómstvo“. "Som Róm, ublížili mi", hovoríme.... Ale ja hovorím: „Tak nám treba!“ Veď čo vlastne chceme??!
Nestaráme sa o našu kultúru, my sami robíme málo preto, aby sa naša kultúra rozvíjala, aby rástli jej hodnoty! Medzi Rómami platí jedno staré porekadlo" gádžo nás nenavidí, ale cigán cigána utopí v lyžičke vody"... Róm Róma poníži, pošpiní, v rómských getách sa rozmáha úžera, alkoholizmus, fet a drogy sú na dennom poriadku, o fetujúcích deťoch, či celých rodinách písať nebudem, lebo je to zbytočné... Incest, slovo, ktoré u normálneho človeka, vyvolá minimálne zimnicu po tele, je v getách nie tak neznámy pojem...