Najnovšie články
latest

A buď požehnaný extrémizmus.....

Keďže nie som profesionálna novinárka, dovolím si byť na svojej strane barikády, čiže  zverejním, ako to celé verejné dianie, vnímam. Včera som si znova uvedomila, ako je ťažké žiť v tejto krajine. (Teda aby som to správne uviedla na mieru, dotýka sa to len celoročných nositeľov opálenej pleti). Už dávnejšie sledujem staro & nove pomery v prístupe k nám Rómom od vládnucich strán, Cirkvi a obyvateľov.

Slováci mali vždy do činenie s niekým, kto siahal bezbrannému ľudu na identitu. Tento národ to mal vždy ťažké, musel sa vymaniť spod Rakúsko -maďarskej monarchie, čo len tak ľahko nemienil našim južným susedom zabudnúť. (Viď výzva nasadnúť do tankoch a ísť na Maďare)! Stihli sme zmietnuť zo stola komunistov a zbavili sme sa aj panovačných Čechov. Vždy sa našiel niekto, kto nás brzdil v napredovaní k šťastnému zajtrajšku, tak ako aj dnes, keď čelíme „rómskej hrozbe“ . A preto tento bohabojný národ, bol donútený odomknúť tajnú komoru, kde rokmi už leží zanesený prachom a smradľavou plesňou, nášmu ľudu, dobre známy, „ fašizmus“.

V porovnaní s inými štátmi čelíme miniaturizovanými problémami, kde máme tendenciu, poriadne preháňať a nafukovať. A v podstate keby sme chceli, dávno by sme naše záležitosti vyriešili. . Už len napríklad zájdem do Francúzska a Talianska, kde s naprostou istotou viem, že majú obrovské problémy nielen s prisťahovalcami a emigrantmi z rôznych, okolitých krajín, sú obkolesení mnohými problémami, ktoré pochybujem by zvládla riešiť táto vláda. Chcela by som vidieť, neustále sťažujúcich ľudí, ako by reagovali pod prívalom rôznych cudzincov - prisťahovalcov, rozmanitej pleti. Nezamestnanosť, kriminalita a nedôvera na každom kroku, hoc predsa inde vo svete sa nenosí hystéria, tak, ako u nás.

Hľadá sa Zem kráľa Miroslava!?

Prepáčte, že som tak smelá v čase dočasného - uzavretého prímeria, keďže máme teraz henten mier, teda rozumej tým hon na  prezidentské kreslo. Dúfam, že sa nám dostane aspoň sladkej odmeny a že zvíťazí najlepší. A keď k tomu pridajú ohňostroj, poviem vám to bude dačo. Snáď by sa patrilo aspoň nám naivným, čo očakávame zmŕtvychvstanie spravodlivých a uvrhnutie do pekiel rozkrádačov krajiny, aspoň predviesť to nejaké divadielko. Zaplátať nám, vychradnutým občanom aspoň na krátky čas tie boliestky a utíšiť naše vzlykanie po dokonalej a spravodlivej krajine.


Neviem, či mám nejaké preferencie -  ja, ktorá sa nerozumiem tejto vede, ako profesionálne oblbnúť občana natoľko, že už ani nevie, ako sa volá a čím je a odkiaľ pochádza. Presne tak treba byť študovaný a hlavne byť v obraze, aby sme neboli zahanbení, zaostalosťou.

Z mojej mladosti si ešte pamätám Milana Kňažka. Ako herec to bol sympaťák, potom som ho videla na tribúne, ako sa ujíma slova v „89“ a nahlas a zrozumiteľne hovorí “ utvorte koridor”. Totiž stávalo sa, že niekto odpadol z tej radosti, ako sa bude mať dobre, prílišné emócie sa nevyplácajú.

Potom si pamätám hneď potom, ako naši vyhrali, na múdre rozhodnutie Jána Čarnogurského, pozvať k nám do krajiny zahraničných investorov. Ešteže bol vtedy „ on“. Prišli aj k nám do fabriky, postupne vymizli prevádzkové oddelenia a naše pekné kancelárie sa až tak zapáčili týmto investorom, že ich prenajímajú dodnes, ak nepomreli. Naša produkcia nebola potrebná, máme predsa čínsku lacnú výrobu. Nevadí, že púšťa farba, že materiály zapáchajú a spôsobujú alergie. V praxi to znamená iba dva páry topánok v cene nad 100€ som musela vyhodiť, pre hrozný zápach.  Ale kto vie možno len potrebujem školenie,  v chápaní dnešnej prosperujúcej ekonómie.

Ernest Hemingway: "Čím viac spoznám ľudí, tým mám radšej psy..." Ja s tým nemôžem súhlasiť....


Ernest Hemingway napísal: "Čím viac spoznám ľudí, tým mám radšej psy..." Ja s tým nemôžem súhlasiť, aj keď sa toto vyjadrenie považuje za múdrosť. Som presvedčený, že ľudia, ktorí príliš milujú psy, zvieratá, prestávajú milovať ľudí a niepreto, že by ľudia boli zlí, alebo že by im ublížili, nie, pretože oni sami nenávidia ľudí okolo seba, a je im prednejší pes ako človek... Taký príklad: Raz som išiel poobede z práce, bolo leto, teplo na odpadnutie, pri obchodnom centre v chládku žobrali rómske deti z Rumunska. Každý sa ťahal k vode, alebo aspoň mal pri sebe vodu, aby neodpadol od tepla, tie deti nemali nič pri sebe, iba pohárik, s ktorým chodili ku fontáne a tak sa ovlažovali. Mali pri sebe malého psíka, tam pri nich ležal, mal pri sebe misku vody a bolo vidieť, že mu nič nechýba. Ľudia okolo nich chodili a nevšímali si ich, až na jednu ženu. Myslel som si, že sa zaujíma o tie deti, ale nie... Zaujímala sa o toho psa, deti jej nerozumeli čo im rozprávala, tak som sa pri nich pristavil a čakal som, že sa tá žena opýta tých detí, nie ste smädné, hladné... Ale nie, ona sa zaujímala len o toho psa.... Vtedy som si uvedomil, že ak človek miluje viac psa ako človeka, nemôže byť normálny... Nehovorím, treba prejaviť súcit, lásku aj ku zvieraťu, ale ten súcit by nemal byť väčší, ako súcit a láska k človeku, pretože ak je to tak, to už nie je o láske, ale o skutočnej absencii človečenstva v človeku... To bol prípad aj tej ženy... Láska by vždy mala byť v rovnováhe, ak tak nie je, je to na zamyslenie... Možno ten pes mal pre ňu väčšiu cenu, ako tie rómske deti z Rumunska. Takže "sorry" Ernest Hemingway...  



Jozef Kmeťo