Lilli
Jacob 19-ročná židovka, spolu s ostatnými členmi rodiny a ich
krajanov z Maďarska, boli jedného júnového dňa v roku 1944,
násilne zbavení ľudských práv a následne odvlečení do
koncentračného tábora Auschwitz- Birkenau.
Ona
a ostatní, čo zázrakom prežili a nikto z nich nechápal, prečo
práve im sa dostala táto milosť, prežiť to hrozné peklo?!.
Vzali na plecia odvahu a pomaly kráčali cestou do svojej vlasti.
Aspoň vtedy nikoho z nich ešte nezaujímalo, čo vlastne zostalo z
ich rodného hniezda. Boli radi, že prežili. Márne očami hľadala
svojich blízkych a príbuzných, nikto z jej rodiny neprežil.
Cestou
sa zastavili už prázdnej kasárni, takmer 100 km od
Auschwitz-Birkenau. Našli tam všetko obrátené hore nohami a
náhodou jej utkvie zrak na album s fotografiami, ktorý leží na
zemi. Totiž, ako mali vojaci SS naponáhlo, zrejme nedávali
dôležitosť tomuto albumu a tak ho nezlikvidovali, náhlili sa
ozlomkrky preč s dosahu spojeneckých vojsk. Nemohla uveriť
vlastným očiam, SS dokumentovala všetko a tak ešte raz uvidela,
ako na dlani, všetky známe tváre príbuzných, známych, ako
dorazili na stanovište na rampu, kde ich rozdelili do skupín, „
kto prežije a kto nie“. Mnohí z nich, nič netušiaci , že majú
pred sebou len pár hodín života....
Tento
album od roku 1980 je strážený a uchovaný ako mimoriadne hodnotná
pamiatka obetiam holokaustu. Nájdete ho v Jeruzaleme v Inštitúte
Yad Vashem,
pod menom
„Auschwitz album“. Osud tejto ženy
ma zaujal zvlásť aj preto a to spomína ona sama vo svojom
svedectve, že bolo málo tých, ktorí boli boli schopní
vypovedať v Norimberskom procese . A spolu s jej albumom, ktorý
nedala nikdy z rúk, ctenému súdu si nárokovala len do neho
nahliadnuť.
Prečo
bola schopná svedčiť? Lebo skoro všetci, ktorí prežili mali
problém sa zaradiť do života a mali veľké psychické problémy.
A zvlásť svedčiť vo veľkom mediálnom procese, bolo pre nich
nemožné, snažili sa zaradiť do života a zabudnúť. Keď si
vezmete, že boli nielen vyzlečení zo šatstva a im boli ostrihané
vlasy, zvlásť ich vyzliekli z nároku byť človekom. A tak tieto
zvery, ktorí ešte dokonca dodnes neboli všetci odsúdení za
ukrutné zločiny, ktoré páchali, mnohí si myslia, že keď len
poslúchali rozkazy, ničím sa neprevinili. Mnohí sa mohli tešiť
z toho, že ich obete nemali odvahu im hľadieť do očí. Ale Lilli
Jacob svedčila svojim neuveriteľným príbehom, spolu s hmatateľným
dôkazom - albumom.
Nacisti
neváhali urobiť zábery a zdokumentovali aj tých, čo viedli na
smrť. Celý život sa snažila kontaktovať pozostalých z týchto
fotografií, snažili sa dať každej osobe meno aj tým, ktorí už
nikdy neuvideli svetlo sveta. Najprv venovala tento album do úschovy
Židovskému múzeu v Prahe, ktorý na oplátku jej pomohli emigrovať
po vojne do Spojených štátov, spolu s manželom a s rodinou.
Potom nejaký čas pobudol album v Múzeu Auschwitz – Birkenau.
Zomrela v roku 1999 a okrem albumu zanechala mnohé verejné
svedectvá.
Poviete
si, že takých historiek ste počuli a okrem toho majú predsa
vyčlenený jeden deň v roku na uctenie ich pamiatky a de facto čo
otravujem!? Mala som možnosť počuť viaceré svedectvá, už
starších ľudí, ktorí s odhodlanosťou svedčili, čo prežili a
nikdy aj keby sme chceli sa nedokážeme vžiť do ich kože.
Obdivujem ich majestátnosť vyjsť na kameru, bez lží, bez
vulgárností a hnevu dokázali si zachovať chladnú hlavu, aj keď
ich srdce je prepichnuté ostnatými drôtmi. No žiaľbohu a času
nič nezazlievam, postupne dohárajú ich životy, až nakoniec
nezostane nikto, kto by nám otvoril oči a zastavil nás v
nerozumných rozhodnutiach.
Tých
pár, čo sú ešte medzi nami, veľmi ľutujem bo sú svedkami
nástupu novodobého fašizmu a hysterického extrémizmu v
akejkoľvek podobe, ako aj u nás, ale aj v okolitých štátoch.
Extrémizmus sa dokáže maskovať, aj v rámci vznešených
myšlienok v podobe ozdravenia, až chránenia spoločného dedičstva
národa. Sledujem, ako každý jednotlivec, ktorý sa odlišuje a
chce sa odlišovať od ostatných dostáva nálepku alebo keď chcete
žltú hviezdu. Bezpodmienečne je nútený prijať rolu vyhnanca
alebo štvanca v mene čistých ideálov.
Myslíte
si, že preháňam a kto normálne chodí do práce, do školy, s
ničím podobným sa nestretá a aj vo vašom okolí je všetko v
norme?!
Všimla
som si na stránkach istého mariánskeho časopisu, že pod
citáciami z mariánskych zjavení, nájdete aj všetečné a ostré
príspevky a komentáre. Proti komu? Proti homosexuálom, proti
komunistom, proti politike USA a proti …..?! Je zrejmé, že
zjavenia, panny Márie nezaberajú, totiž kritiku, hnev a odpor
treba namieriť najprv proti sebe a čo odpustenie a milosrdenstvo
patrí len jednej rase?
Musím
ale podotknúť, že homosexuáli, komunisti, židia a iní čo
nevlezieme do rúška milosrdenstva a odpustenia, si platia dane a
štát má povinnosť ochraňovať ich záujmy. V dnešnej dobe, keď
neexistuje len jedno náboženstvo a samozrejme okrem kresťanských,
existuje aj mnoho iných, štát musí hájiť každého občana,
bez ohľadu na náboženstvo a farbu pleti.
Uvedomujem
si jedno, že keby každý hľadel na veci aspoň trošku mojimi
očami, nikdy by sa nemusela 19 - ročná Lilli Jacob, jej príbuzní
a mnohé tisíce ďalších, dožiť násilného odvlečenia a
nepredstaviteľného utrpenia. Záleží v mnohom od nás, čomu
dávame prednosť a akú politiku zvolíme, aby nás reprezentovala.
Už
z dnešnej praxe, ak sledujete prácu našich poslancov, kde – kto
sa správa, ako kovboj z Texasu a kričí „na kone“ a zároveň
strieľa ústami bez rozmyslu. Po dakto sa správa, ako keby sedel v
lacnej krčme a mal v sebe niekoľko pív so štamprlíkmi borovičky!
A namiesto, aby sa ticho schúlil a vyvracal sa do koša, naopak
vy-grgá všetku horkú žlč „v mene národa“. ( A je k plaču,
že zato má aj zaplatené)!
Vyzerá
to tak, že si nemáme z čoho vybrať a tak je nevyhnutné zvoliť
si jediné východisko (extrémizmus), lebo inak nám hrozí, že
umrieme od hladu. To je veľká lož, v parlamente je plno poslancov,
ktorí sa nepredvádzajú a nerobia lacné show a zaoberajú sa
skutočnými problémami. Len akosi občan má rád show a tak show
exceluje namiesto zdravého rozumu aj v politike. Presne tak ste vine
vy, ktorí dokážete existovať len ako stádo oviec, ktoré
potrebuje vodcu, vo vašom prípade, kto dokáže udrieť päsťou do
stola a neváha nasadnúť aj do tanku, na koňa, prípadne v mene
dobra, nás uvrhnúť do občianskej vojny, len aby spasil záujmy
národu.
Sú
poslanci, ktorí sa nepredvádzajú, len aby získali vašu
pozornosť, skúste otvoriť oči a zamyslieť sa či skutočne nie
ste na vine vy, kam smeruje Slovensko a či už dlhšie nechybíte
vo vašom zmýšľaní. Aspoň raz zvoľte pokoru pred hulvátstvom a
povýšenosťou, zvoľte rozvahu nad pochabosťou, zvoľte zmysel pre
povinnosť pred lacnou politikou.
Zamyslite
sa konečne, zvoľte cestu a politiku, ktorá už nikoho, nikdy
nevyzlečie z ľudských a občianskych práv a nikoho násilne
neodvlečie zo svojich domovou a nepripraví o budúcnosť.
Blanka di Carbini
Príspevky
Žiadne komentáre
Zverejnenie komentára
Váš názor nás zaujíma, ďakujeme