Najnovšie články
latest

Nerozumiem "rómskej paťiv" ?!

Som na Facebooku nejaký čas, mnohých priateľov (s veľkým „ P “), ktorých mám v profile, čo je obrovská väčšina poznám osobne a nie sú Rómovia. Ostatných, teda (Rómov) som priebežne spoznala z rómskych stránok.

Nemôžem pochopiť udalosti, ktoré sa mi pritrafili poznaním niektorých rómskych exponentov v posledných dvoch rokoch. Totiž s nikým iným teda presnejšie povedané medzi majoritou sa mi nič podobné nestalo, nie v živote nie na Sociál network. Myslela som si, že som na rómskych stránkach našla kopu ľudí, zmýšľajúcich podobne ako ja, totiž pálčivá otázka rómskeho problému poriadne prihára. Aspoň som si to myslela. Verila som naivne, že som spoznala plno ľudí, čestných, dobrých, pracovitých a bola som ochotná vykričať na plné ústa každému, kto by mi protirečil s tým, že nie sme len jedno mizivé percento!

Dnes už viem, že to nie je tak. Naivne som si myslela, že všetci sú plný energie a sme unavení tým, že neustále je prepierané naše prádlo, myslela som si že dokážeme sa spojiť aspoň humánne, ako to robia mnohí na internetovej sieti. V mnohých prípadoch sociálna sieť dokáže zázraky a čím viac ľudí sa pridáva, tým viac protivník má obavy. Bohužiaľ každá snaha bola zamietnutá – zmarená. Mnohí len vlastne spamovali, ďalší čakali, čo sa z toho vyvinie, iní sa zabávali a len málokto bral veci vážne. Ale našli sa aj takí odvážlivci, ktorí neváhali a všetečne so mnou nadviazali kontakt..... Dnes viem prečo! Dúfali, v nádeji, že možno, keď som v cudzine budem môcť byť užitočná. A čo je dôležité mohla by som získať neobjavené nové duše, hlasy pre horlivých nadšencov len založiť si stranu a vojsť do politiky.

Ohováranie a životný štýl alias telenovela?


Dali by ste si jazýček? Ďakujem, toto jedlo nemusím, nenachádza sa v mojom obľúbenom jedálničku! Avšak je niečo iné, keď mi ho pripraví šéfkuchár reštaurácie a naservíruje mi túto pochúťku na pekne ozdobenom podnose, nuž neodolám. Na výber sú nám neodolateľné recepty a názvami tohto pokrmu: Bravčový jazyk s chrenovou omáčkou alebo na smotane; Údený hovädzí jazyk a Svokrin jazyk. 

A čo hovoríte na „Údený hovädzí jazyk s tortilkou a zemiakovým knedlíčkom na polníčkovom“; Údený hovädzí jazyk v šošovici; Údený jazyk s cícerovým pyré a ružičkovým kelom; Varený jahňací jazyk s jablkovým chrenom a horčicou. Na samý koniec, Vyprážaný bravčový jazyk v syrovo-pivnom cestíčku a špenátovými listami. Tak, čo zbiehajú sa vám slinky? Dumáte, aké sú užitočné živočíchy, neodoláme použiť na jedálnom lístku aj ich jazyk, všetko sa nám zíde k osohu. 

Vegetariáni, čítajte ďalej, moja úvaha je o inom a týka sa aj vás!

Rómovia Hľadajú Boha. ETNICITA A VIEROVYZNANIE – DOKUMENTÁRNY FILM

Tento film je dokumentom, ktorý zachytáva reálny náboženský život v rómskych komunitách, ktoré sú v očiach majority vnímané veľmi negatívne. Tento film v mnohých momentoch tieto predsudky vyvracia, aj preto sa ho oplatí vidieť.


Zároveň si prečítajte článok Rómovia hľadajú Boha....  

Emil Samko kandidát do EU pracuje "potichu"....

Milý priateľ - čitateľ, poprosím, aby nasledujúci článok, si čítal potichu, pretože potichu pracujú aj naši kandidáti do EU, ako napríklad p. Emil Samko, kandidát za stranu Tip, ktorej členom je aj známy politik Alojz Hlina. Takže teraz potichúčky čítaj týchto pár riadkov... Pssssst....


Včera večer sa strhla ostrá diskusia medzi mnou a pánom Samkom, pretože ako človek, ktorý osobne pozná pána Samka, a po tom debakli, ktorý mal zo svojou stranou Komora Rómskeho Národa, z ktorej ostala iba skupina na fb, som jasne vyjadril svoj voličský postoj a nepodporím pána Samka do EU.   

Samozrejme, že zase padali rôzne invektívy, urážky a klamstvá, to tu nebudem rozoberať, len čo nečakal pán Samko je, že do debaty sa zapojili aj voliči a pýtali sa čo urobil pre Rómov, a prečo by mali práve jeho voliť....  A teraz dobre čítajte, ale nezabudnite potichúúúúčky.... 

Spomienky na nedohľadné detstvo

Keď som bola malá, milovala som chlieb natretý s maslom a medom. To celé som pokvapkala s citrónom a nebudete veriť, dorazila som to tým, že som to celé poprášila ešte s cukrom. Dnes už takýmto lahôdkam ani náhodou neholdujem ale občas sa mi vynoria v mysli moje huncútstvá z detstva.

Spomínam, ako sme objavili spoločne s mojou najlepšou kamarátkou chuť našej novej pochúťky a nový hudobný nástroj. Stlačili sme si nos a vydávali sme hlasito zvuky a tak sme vyhrávali našim susedom v paneláku, kde sme bývali. Vyšla susedka, chúďa po nočnej a namiesto toho, aby nás skarhala začala sa smiať. Moja kamarátka mi spomenula, ako si ešte oná susedka dobre pamätá na naše brnkanie nosom ani sa jej nedivím, nie je jediná, čo vyletela z dverí!


V jedno ráno sme si pristali a museli sme na poštu, mali sme naponáhlo a rada pred nami neubúdala. Neviem, čo nás to pochytilo a začali sme napodobňovať sliepku a doslova kotkodákať. Nuž v to ráno mali pošte o zábavu postarané a my dve sme utekali ako ozlomkrky do školy, ledva - ledva, že sme nedostali pokarhanie.

Monika bývala v našom paneláku a obidve sme sa vzájomne navštevovali bez opýtania. Naše rodiny to akceptovali a rešpektovali, poznali sa aj z práce a potom na dedine sa poznajú skoro všetci. A boli sme predsa susedia. Nebol problém ani pre jednu z nás, ak nás prekvapili buď jednu alebo druhú v cudzej kuchyni, v detskej izbe, no proste boli sme najlepšie kamošky.

Chodievali sme na športové ihrisko a dodnes nechápem, ako sme mohli byť tak ohybné. Hravo sme vyskočili plot a z tej výšky zoskočili. Potom nasledovali naše gymnasticko – akrobatické prvky a dodnes neviem prečo ani jedna z nás sa nedala na gymnastiku. Boli sme veľmi dobré. Zvládali sme hravo šplhanie, stojky na hlave, premety a skoky cez švihadlo.

Potom sme šli na strednú školu a sme sa rozdelili. Ešte sme nechápali, že získame iné priateľstvá, iný pohľad na život a pomalinky sme sa odďaľovali. Občas sa nám zacnelo po bezproblémovom detstve, ale už to nebolo ono, boli sme rozdielne a vzájomne sme sa už nedokázali priblížiť.

Koniec koncov, každá sme šla svojou životnou cestou a neraz si na Moniku spomeniem a verím, že ona na mňa. Čo ma mrzí je, že dnes naše deti sú poskokmi televízie a počítačových hier. Pamätám si, že čo bolo v telke sme vôbec nesledovali, nebol na to čas a v našom panelákovom okolí nebol vybudovaný priestor pre deti a museli sme si hľadať náhražky. Dodnes to nechápem toľko panelákov a nikto nemyslel na nás, ešteže sme mali za plotom futbalové ihrisko. O nič sme neboli ukrátení mali sme dôležitejšie veci na práci …..naše dobrodružstvá a dobre utajené tajomstvá.




Blanka di Carbini

Úschovne nechcených, ktorí nesplňajú kritéria byť milovaní.....

Pod článkom môjho kolegu, ktorý vyvolal ohnivo - ostré reakcie, som našla mnoho komentárov a žasla som, ako supy zacítia, kde je potrava a zbehnú sa priam kozmickou rýchlosťou, zo všetkých strán. Som si istá, že mnohí ani poriadne nečítali obsah príspevku a pridávali sa len k diskusiám pod článkom. Objavila som tam, aj mnohé urážky protipólových strán a nejaké tie zmienky o tom, ako by bolo dobré pre mladú rómsku generáciu, keby boli odobratí ich rodinám a vychovával by ich štát, čím by boli prijateľnejší zo strany majority?! Uvedomila som si, aj to, že vlastne viem o ľuďoch, ktorých sa Jozefova úvaha dotkla v tom zmysle, že sú sami postihnutí alebo majú do činenia s postihnutými v ich rodine. Toľko na úvod.


Moju úvaha však bude pokračovať a vyznačovať sa hlavne tým, že nemôžem súhlasiť, (problém v sociálnom odbore) keď chceme a radi by sme definovali pojmy len na čisto rómske a nerómske. V prvom rade aj poslednom, problémy a ťažkosti s nimi spojené sú len ľudské bez prírodných farbív, bez výnimky! A tak vám prinášam iný pohľad, ( z mojich životných skúseností ) a pozývam vás do zákulisia z prostredia tých odložených o ktorých si myslíte, že im nič nechýba a je o nich dobre postarané.

Nejaké obdobie som som strávila medzi deťmi, mládežou a taktiež staršími ľuďmi, ktorí boli umiestení v štátnych zariadeniach. Chcem, aby ste sa aspoň na chvíľku zamysleli, kým budete čítať tieto riadky a vcítili do osudov, ktorí sú odkázaní žiť po celý život bez rodiny, bez dotyku pohladenia lásky, rodinnej súdržnosti a pocitu tepla domova. Chcem hovoriť o tých, ktorí v čase choroby alebo úzkosti, smútku nikto nenavštívi, (snáď len občas) a sú v mnohom odkázaní na súcit a pochopenie pracovníkov - dobrovoľníkov Ústavov.