Spomienky na nedohľadné detstvo

Keď som bola malá, milovala som chlieb natretý s maslom a medom. To celé som pokvapkala s citrónom a nebudete veriť, dorazila som to tým, že som to celé poprášila ešte s cukrom. Dnes už takýmto lahôdkam ani náhodou neholdujem ale občas sa mi vynoria v mysli moje huncútstvá z detstva.

Spomínam, ako sme objavili spoločne s mojou najlepšou kamarátkou chuť našej novej pochúťky a nový hudobný nástroj. Stlačili sme si nos a vydávali sme hlasito zvuky a tak sme vyhrávali našim susedom v paneláku, kde sme bývali. Vyšla susedka, chúďa po nočnej a namiesto toho, aby nás skarhala začala sa smiať. Moja kamarátka mi spomenula, ako si ešte oná susedka dobre pamätá na naše brnkanie nosom ani sa jej nedivím, nie je jediná, čo vyletela z dverí!

V jedno ráno sme si pristali a museli sme na poštu, mali sme naponáhlo a rada pred nami neubúdala. Neviem, čo nás to pochytilo a začali sme napodobňovať sliepku a doslova kotkodákať. Nuž v to ráno mali pošte o zábavu postarané a my dve sme utekali ako ozlomkrky do školy, ledva - ledva, že sme nedostali pokarhanie.

Monika bývala v našom paneláku a obidve sme sa vzájomne navštevovali bez opýtania. Naše rodiny to akceptovali a rešpektovali, poznali sa aj z práce a potom na dedine sa poznajú skoro všetci. A boli sme predsa susedia. Nebol problém ani pre jednu z nás, ak nás prekvapili buď jednu alebo druhú v cudzej kuchyni, v detskej izbe, no proste boli sme najlepšie kamošky.

Chodievali sme na športové ihrisko a dodnes nechápem, ako sme mohli byť tak ohybné. Hravo sme vyskočili plot a z tej výšky zoskočili. Potom nasledovali naše gymnasticko – akrobatické prvky a dodnes neviem prečo ani jedna z nás sa nedala na gymnastiku. Boli sme veľmi dobré. Zvládali sme hravo šplhanie, stojky na hlave, premety a skoky cez švihadlo.

Potom sme šli na strednú školu a sme sa rozdelili. Ešte sme nechápali, že získame iné priateľstvá, iný pohľad na život a pomalinky sme sa odďaľovali. Občas sa nám zacnelo po bezproblémovom detstve, ale už to nebolo ono, boli sme rozdielne a vzájomne sme sa už nedokázali priblížiť.

Koniec koncov, každá sme šla svojou životnou cestou a neraz si na Moniku spomeniem a verím, že ona na mňa. Čo ma mrzí je, že dnes naše deti sú poskokmi televízie a počítačových hier. Pamätám si, že čo bolo v telke sme vôbec nesledovali, nebol na to čas a v našom panelákovom okolí nebol vybudovaný priestor pre deti a museli sme si hľadať náhražky. Dodnes to nechápem toľko panelákov a nikto nemyslel na nás, ešteže sme mali za plotom futbalové ihrisko. O nič sme neboli ukrátení mali sme dôležitejšie veci na práci …..naše dobrodružstvá a dobre utajené tajomstvá.

Blanka di Carbini