Keď
som bola malá, milovala som chlieb natretý s maslom a medom. To
celé som pokvapkala s citrónom a nebudete veriť, dorazila som to
tým, že som to celé poprášila ešte s cukrom. Dnes už takýmto
lahôdkam ani náhodou neholdujem ale občas sa mi vynoria v mysli
moje huncútstvá z detstva.
Spomínam,
ako sme objavili spoločne s mojou najlepšou kamarátkou chuť našej
novej pochúťky a nový hudobný nástroj. Stlačili sme si nos a
vydávali sme hlasito zvuky a tak sme vyhrávali našim susedom v
paneláku, kde sme bývali. Vyšla susedka, chúďa po nočnej a
namiesto toho, aby nás skarhala začala sa smiať. Moja kamarátka
mi spomenula, ako si ešte oná susedka dobre pamätá na naše
brnkanie nosom ani sa jej nedivím, nie je jediná, čo vyletela z
dverí!
V
jedno ráno sme si pristali a museli sme na poštu, mali sme
naponáhlo a rada pred nami neubúdala. Neviem, čo nás to pochytilo
a začali sme napodobňovať sliepku a doslova kotkodákať. Nuž v
to ráno mali pošte o zábavu postarané a my dve sme utekali ako
ozlomkrky do školy, ledva - ledva, že sme nedostali pokarhanie.
Monika
bývala v našom paneláku a obidve sme sa vzájomne navštevovali
bez opýtania. Naše rodiny to akceptovali a rešpektovali, poznali
sa aj z práce a potom na dedine sa poznajú skoro všetci. A boli
sme predsa susedia. Nebol problém ani pre jednu z nás, ak nás
prekvapili buď jednu alebo druhú v cudzej kuchyni, v detskej izbe,
no proste boli sme najlepšie kamošky.
Chodievali
sme na športové ihrisko a dodnes nechápem, ako sme mohli byť tak
ohybné. Hravo sme vyskočili plot a z tej výšky zoskočili. Potom
nasledovali naše gymnasticko – akrobatické prvky a dodnes neviem
prečo ani jedna z nás sa nedala na gymnastiku. Boli sme veľmi
dobré. Zvládali sme hravo šplhanie, stojky na hlave, premety a skoky cez švihadlo.
Potom
sme šli na strednú školu a sme sa rozdelili. Ešte sme nechápali,
že získame iné priateľstvá, iný pohľad na život a pomalinky
sme sa odďaľovali. Občas sa nám zacnelo po bezproblémovom
detstve, ale už to nebolo ono, boli sme rozdielne a vzájomne sme sa
už nedokázali priblížiť.
Koniec
koncov, každá sme šla svojou životnou cestou a neraz si na Moniku
spomeniem a verím, že ona na mňa. Čo ma mrzí je, že dnes naše
deti sú poskokmi televízie a počítačových hier. Pamätám si,
že čo bolo v telke sme vôbec nesledovali, nebol na to čas a v
našom panelákovom okolí nebol vybudovaný priestor pre deti a
museli sme si hľadať náhražky. Dodnes to nechápem toľko
panelákov a nikto nemyslel na nás, ešteže sme mali za plotom
futbalové ihrisko. O nič sme neboli ukrátení mali sme
dôležitejšie veci na práci …..naše dobrodružstvá a dobre
utajené tajomstvá.
Blanka di Carbini
Príspevky
Žiadne komentáre
Zverejnenie komentára
Váš názor nás zaujíma, ďakujeme