Pod článkom môjho kolegu, ktorý vyvolal
ohnivo - ostré reakcie, som našla mnoho komentárov a žasla som,
ako supy zacítia, kde je potrava a zbehnú sa priam kozmickou
rýchlosťou, zo všetkých strán. Som si istá, že mnohí ani
poriadne nečítali obsah príspevku a pridávali sa len k diskusiám
pod článkom. Objavila som tam, aj mnohé urážky protipólových
strán a nejaké tie zmienky o tom, ako by bolo dobré pre mladú
rómsku generáciu, keby boli odobratí ich rodinám a vychovával by
ich štát, čím by boli prijateľnejší zo strany majority?!
Uvedomila som si, aj to, že vlastne viem o ľuďoch, ktorých sa
Jozefova úvaha dotkla v tom zmysle, že sú sami postihnutí alebo
majú do činenia s postihnutými v ich rodine. Toľko na úvod.
Moju úvaha však bude pokračovať a
vyznačovať sa hlavne tým, že nemôžem súhlasiť, (problém v
sociálnom odbore) keď chceme a radi by sme definovali pojmy len na
čisto rómske a nerómske. V prvom rade aj poslednom, problémy a
ťažkosti s nimi spojené sú len ľudské bez prírodných farbív,
bez výnimky! A tak vám prinášam iný pohľad, ( z mojich
životných skúseností ) a pozývam vás do zákulisia z prostredia
tých odložených o ktorých si myslíte, že im nič nechýba a je
o nich dobre postarané.
Nejaké obdobie som som strávila medzi deťmi,
mládežou a taktiež staršími ľuďmi, ktorí boli umiestení v
štátnych zariadeniach. Chcem, aby ste sa aspoň na chvíľku
zamysleli, kým budete čítať tieto riadky a vcítili do osudov,
ktorí sú odkázaní žiť po celý život bez rodiny, bez dotyku
pohladenia lásky, rodinnej súdržnosti a pocitu tepla domova. Chcem
hovoriť o tých, ktorí v čase choroby alebo úzkosti, smútku
nikto nenavštívi, (snáď len občas) a sú v mnohom odkázaní na
súcit a pochopenie pracovníkov - dobrovoľníkov Ústavov.
Pôsobila som medzi laickými sestrami a za to
obdobie som nikdy nečakala odmenu. Nakoľko môj postoj bol úprimný
a nejaký čas, ak to tak môžem nazvať som žila bez výplaty a
pozeraní do výkladov predajní. Avšak aj keď som spoznala dve
katolícke Inštitúcie, viac menej moja snaha pomáhať zostala skôr
pri modlitbách, meditácií a poslušnosti k nadriadenému. A tak
som mala možnosť spoznať svet aj z inej strany mince.
V centre hlavného mesta spolu s mojou
predstavenou náhlili sme sa na večernú modlitbu. Zrazu som uvidela
zrejme bezdomovca, opitého na mol. Bežne som vídavala takýchto
ľudí, avšak okolo neho sa zbiehali ľudia a ja som urobila
takisto. Muž mal rozbitú hlavu a krvácal, chcela som mu pomôcť,
lenže moja predstavená si vôbec z toho nič nerobila a naznačovala
mi, že musíme ísť. Vydýchla som si, keď jeden mladý muž
konečne zavolal sanitku.....Pokračovali sme svojou cestou a ani
jedna z nás aspoň v tej v modlitbe sme nespomenula, že sme
nezachovali „fér“.
Podobná vec sa mi stala viackrát a to v
ďalšej reholi v Taliansku. Zastaviť sa pri žobrajúcom nie je
žiadúce a samozrejme, že predsa sa nemôžme zastaviť pri každom,
kto potrebuje pomoc. V tomto treba byť psychicky odolní a
obozretní, až natoľko, kým som nepochopila, že ide o rehoľu,
ktorá vlastní privátne školy, škôlky a venujú sa len tej
mládeži, čo si to rodičia môžu dovoliť. Na môj úžas, keď
som zisťovala, či je to tak, dostalo sa mi odpovede: „ Veď
mnohé rehoľné Inštitúcie sú oveľa drahšie, ako naša “. A
tak pri otázke mojej predstavenej, či idem do noviciátu som sa
rozhodla vystúpiť a nasadnúť do vlaku bežného života, teda do
práce.
V reálnom živote z mäsa a kostí, som mala
spolu s ostatnými na starosti postihnuté deti. Jednalo sa o deti,
ktoré boli odkázané na nás úplne vo všetkom. Ostala som v nemom
úžase ako prikovaná, keď jedno z detí, majúc obrnu tela sa
snažilo pohybovať sa posúvaním hlavou. Skoro každé, malo
ťažkosti jesť a hýbať sa. Bolo tam aj dievčatko volalo sa
Katka, malo down-ov syndróm, v podstate skoro jediná sa už chopila
sama jesť a chodiť po vlastných. Celý čas sme sa vlastne nejak
tak hypnotizovali a nemohla som často odtrhnúť zrak z tejto
nádhernej bytosti.
A tak čisto v ženskom kolektíve som si
začala zvykať avšak nie na to, čo som videla a počula. Začala
som postupne mojim kolegyniam dávať otázky ohľadne detí a ich
rodín, dostalo sa mi výsmechu: Tých tak akurát zaujíma koľko by
za to dostali, keby si ich vzali do opatery. Nejaké deti sa vrátili
rodičom a prišli v hroznom stave naspäť, žiaľbohu. Tieto deti
v režimu dňa mali ranné zobúdzanie sa , výmena plienok, raňajky,
spoločnú prechádzku, návštevu lekára, pauzu na obed a (okrem
ďalších podobných činností). Pobyt v spoločenskej miestnosti
v pokuse relaxovať a samozrejme uloženie detí do postieľky,
upravenej tak, aby dieťa nevypadlo.
A tak keď som ráno prišla do práce, srdce
mi plakalo, vidieť ich len tak bez lásky a pohladenia rodičov
odkázaných na samotu. Myslím, že každé jedno dieťa malo, čo
robiť samo zo sebou a tak slovo hrať sa a naväzovať priateľstvá
v ich situácií nemožno ešte hovoriť. Tieto deti momentálne mali
problém hovoriť, jesť a hýbať sa, mohli sa len vzájomne
pozorovať alebo vyrušovať plačom. Jedného krásneho dňa som si
uvedomila, že nevidím Katku, dievčatko majúcu down-ov syndróm,
dočkala som sa odpovede. „No ona už je stará žena, dovŕšila
osem rokov a tak ju presunuli do Ústavu pre dospelých“. Tá
kolegyňa to povedala tak sucho a dokonca sa zabávala!
Katka v podstate vyzerala akoby mala dva roky a
práve už zvládala sama jesť, hovorím si je to možné vytrhnúť
ju z detského prostredia, čo sú to za predpisy?! Čo sú to za
rodičia? Vtedy som si uvedomila, ako som si ju obľúbila, kopala
som doma do dverí od zlosti. Nie každý má žalúdok vidieť to čo
ja a to už bolo dávno po totalite. Zostala mi v pamäti nechutná
skúsenosť a hrozná bolesť zo spoznania tŕnistého zákulisia zo
života maličkých - postihnutých. Tieto deti, ktoré sú odkázané
na štát a jeho útulky, pomaly im uteká čas spomedzi prsty.
Pomaly starnú v samote, zrejme si najdú veci z ktorých sa tešia a
zrejme prídu do styku s ľuďmi, ktorí im pomôžu vykúzliť úsmev
na tvári.
Mala som možnosť spoznať aj krásny projekt
nového Detského domova, kde deti nemuseli žiť naprogramovaní v
náplni povinností a denného harmonogramu. Ale aj tak som videla,
že myslia na rodičov, hoc pre mňa a pre štát , ktorí ich tam
umiestnil, mali buď problémy so zákonom alebo svoje deti opustili,
ak nie týrali. Pamätám si na slová môjho kolegu - priateľa,
ktorému nič nezazlievam, ako pred všetkými deťmi hovorí jednému
chlapcovi v období Vianoc: „Tak vidíš, doma si mal minulý rok
na štedrý večer makové rezance a tak kde ti je lepšie“?
Chlapec zostal ticho, priam nedýchal, ale ja viem, s akou odpoveďou
by vyšiel, keby našiel odvahu! „No predsa doma s mamou a otcom,
aj keď s makovými rezancami“ .
Čo na tom , že nemáš darčeky a hojný
prebytok, čo na tom, že štát tieto deti oblieka a ich nasýti?
Veľa krát som videla, ako sa trápili a túžili po ich nedokonalom
domove. Štát nemôže nahradiť domov, nech je akýkoľvek, aj keď
mnohí si myslíte, že je prvoradé dieťa nasýtiť a zaopatriť.
Nedokáže však dieťa pohladiť, pritúliť, povzbudiť ho, dať mu
spolupatričnosť. Štát poskytne, jedlo, vzdelanie, šatstvo,
všetko, ako na bežiacom páse. Predstavte si vaše dieťa, keď
vidí niečo vo výklade, alebo sa teší na obľúbené
jedlo.....Žiaľ mnohé deti nemajú inú šancu, ako byť umiestnení
v Detskom domove, (pokiaľ nie sú plnoletí).
Sťažoval sa mi jeden pekne urastený chlapec,
že moja predchodkyňa sa venovala len malému chovancovi a nakoniec
si ho adoptovala. Aj ja som si obľúbila istú Marcelu a pomáhala
som jej s radami na spevácku súťaž. Bolo mi to vytknuté od
ďalších detí a dostala som sa do konfliktu so žiarlivosťou.
Žiaľ nie je to jednoduché, pretože aj keď sa nezdá si nosia zo
sebou svoj ortieľ a podľa toho sa formuje ich charakter. Napr.
riaditeľka tohto projektu nemá možnosť zaplatiť ľudí tak, ako
by chcela a plat v školstve je malý, často sa striedajú ľudia –
vychovávatelia, ako na páse. Aj to zanecháva na deťoch následky,
v mojej bývalej skupine sa druhý pedagóg striedal skoro vždy po
roku, aj ja som nakoniec odišla za prácou do Talianska. Platiť
nájom v Bratislave, električenku, keď robíš sviatky -
piatky....a na veľa ti neostane. Škoda, že prístup - postoj
štátu je veľmi egoistický a v mnohom aj nás ľudí lebo nemáme
ani šajnu o veci a myslíme si, že všetko je ako má byť, bez
znalostí poznať skutočný stav.
Nakoniec z niečo, čo som tiež bola nútená
vidieť na vlastné oči. Opustení starí ľudia v Domove
dôchodcov. Je mi jasné, že štát takéto zriadenia asi už
zredukoval a aj náklady na údržbu sú nesmierne. Odložený
starý človek, ktorý je nepotrebný je len ťarchou v uponáhľanej
domácnosti. Voľba je vždy krutá voči starcom a musia uhnúť z
cesty a uvoľniť bývanie pred potrebami mladých. A tí mladí
alebo v zrelom veku, keď prídu na návštevu len s príchodom
dátumu vyplácania dôchodku a úbožiaci potešení návštevou sa
vzdajú aj posledného centu. Nakoniec sa dívajú za svojou
návštevou ticho, smutne a potláčajú slzy, ktoré sa snažia
ukryť. Avšak vrátia sa do svojich izieb a nedajú dopustiť na
svoje veľké deti. Drmolia v kuse, ako pokazený gramofón, aké sú
ich deti úžasné, čo všetko v živote dosiahli a čo všetko
darovali vnúčatám .....
Vzdávam svoj hold, úctu a vďaku všetkým
vychovávateľom, pestúnom, zamestnancom, rehoľníkom, kňazom,
dobrovoľníkom a všetkým ktorí sa obetúvajú a prichádzajú do
styku s opustenými malými dušami , zanechaných v Detských
domovoch, v Ústavoch pre postihnutých.....
Klaniam sa všetkým rodičom, ktorí svoje
deti neopustili, aj napriek ich postihnutiu, aj napriek rodinným a
ekonomickým ťažkostiam ich neponechali napospas bez pohladenia,
lásky a objatia. Dúfam, že štát do budúcna bude mať v pláne
pomôcť takýmto rodinám, tak aby ich nemuseli dať do Ústavov a
mohli zostať v rodine.
A tým, ktorí opustili svoje deti, starých
ľudí pre akúkoľvek príčinu a zbavili sa bezohľadne
starostlivosti a zodpovednosti chcem povedať, že neexistuje liek,
ktorý by im pomohol zabudnúť a prekonať horkosť a opustenosť
ich duší. A tak ich ďalej opíjajte svojou občasnou nedeľňajšou
návštevou alebo prízemnými výhovorkami, prečo ich nemôžte mať
pri sebe. Totiž nemajú na výber, sú nútení žiť v úschovniach
štátu a musia sa vysporiadať s faktom, že ich vlastní a okolie
sú iba egoisti!
Blanka di Carbini
ježiš to sú semráci, načo to semaj dávate takéto ? Z tej prvej fotky som sa skoro došťal odsmiechu. xxxDD
OdpovedaťOdstrániťDnes máme k dostaniu mnohé pomôcky, aby vás to došťanie viac neobťažovalo pri pozeraní podobných obrázkov, ako napr. ten prvý.
Odstrániťviem myslíš to dobre blanka ale... nie je to také jednoduché ako sa môže zdať ... a aspoň tú totalitu si si mohla odpustiť, čudujem sa tiež že máš ilúzie o kresťanských rádoch, reholiach, a nakoniec: nezdá sa Ti že teraz je totalita totálnejšou ako kedysi pred prevratom (pre neznalých: pred nástupom "slobody" a "demokracie")?
OdpovedaťOdstrániťzasvätený
Pani zasvätená, napíšte vašu verziu. Kedysi bola totalita a keďže máme dnes tú demokraciu a naši kresťania slávia jubileum výročia Tisu a volia Kotlebu......Nuž radšej sa vrátim do totality. Nuž čo sa týka ilúzií....už som veľká, na chlieb si treba zarobiť, my obyčajní...a niekomu padá chlieb rovno do úst tým nenaivným.
Odstrániťsračky jak celý internet
OdpovedaťOdstrániťNechoď na internet, škoda vyhodených peňazí, kúp si radšej knihu.
Odstrániť