Preskočiť na hlavný obsah

Translate

Rio de Janeiro pred ocami Krista a ine za jeho chrbtom...

Rio de Janeiro / Brazil   |    Autormi takmer vsetkych cestopisov su turisti smerujuci do Brazilskeho Rio de Janeira vystrihani pred chodenim do casti mesta, ktore nie su v centre turistickeho ruchu. Nikde vsak nie je napisane, co to presne znamena teda, kde je hranica za ktorou sa turisti uz nemusia (alebo nemali by sa) citit bezpecne. Nerad cestujem organizovane s cestovnymi kancelariami, preto aj miesta mojho pohybu su pomerne odlisne od zauzivanych tras sprievodcov a delegatov CK. Asi preto sa hned v prvy den pobytu v mestu Bohov, mohol naplniť scenar filmu s rovnakym nazvom, ktory som si pred odletom stihol pozriet.

Nie ze by sme vyhladavali konfliktne situacie, no tam kde sú desiatky po zuby ozbrojenych policajtov, sa urcite nieco deje. A dialo sa. Iba pat ci sest ulic od svetoznamej plaze Copacabana, mesto zrucalo jednu z budov pravdepodobne obyvanu tymi najchudobnejsimi obyvatelmi a zaroven robilo raziu (asi na ilegalny odber elektriny) vo stvrti, pred navstevou ktorej nas dost intenzivne varovala v oblasti zijuca slecna. Jej gestikulacia v medzinarodnej reci zvyraznujuca pistol a noz nas presvedcila, ze tentokrat z reportaze zameranej na zivot beznych chudobnych obyvatelov Ria nebude nic. Policajne zlozky za pritomnosti situaciu monitorujucej helikoptery a pripravenych reporterov novin a televizii sa sice snazili posobit ukludnujuco, no samopaly so zasunutymi zasobnikmi a nepriestrelne vesty aj menej vnimavym ludom jasne napovedali, ze sa ocakava ozbrojeny konflikt a to priamo v centre mesta. Nakoniec sme sa odvazili ist len asi 150 m za poslednu hliadku – no pre istotu sme sa obzerali, ci na nas policajti este stale vidia. Nastastie nasu pritomnost dost kludne tolerovali aj domaci a tak mohlo vzniknut niekolko fotografii z prostredia, ktore uz svojim vyzorom napoveda, ze nie je privelmi turistami navstevovane. Jednoducho, aj Rio de Janeiro ma viacej tvari. V pripade tej bezpecnostnej turisticky sprievodcovia skutocne neklamu.


Poznamka: Pocas dna sme boli na rusnych uliciach v centre mesta domacimi obyvatelmi minimalne tridsat krat upozorneni na fakt, ze i reportazny fotoaparat na krku moze byt nebezpecnym lakadlom k lupeznemu prepadnutiu. Niektore zo vsadepritomnych uz na pohlad pochybnych ksichtov im davali za pravdu. 


Pri cestovani sprostredkovanom CK po krajinach pre nas z casti exotickych, turisti vidia to, co im sprievodcovia chcu ukazat. Rychle a organizovane presuny klimatizovanymi busmi z hotela k pamiatke ci na plaz sposobuju to, ze o krajine vlastne nevieme nic a vidime iba pozlatko. A mozno to aj vacsina turistov tak chce. Nechcu si „kazit“ dovolenku niecim, co nezapada do ich schemy o vysnivanom dovolenkovom raji. Nech je to tak ci onak, nezijeme vsetci rovnako. Za dverami hotelov predbiehajucich sa v pocte hviezdiciek je velakrat realita zivota ina. Nekompromisna a kruta. Aj takato... 


























Kapitalizmus 


















Kapitalizmus má zelenú a tú zelenú mu dávame my, s našimi túžbami s ktorými živíme ale iných.....    













Vydané zo súhlasom autora článku a fotografii Rio de Janeiro pred ocami Krista a ine za jeho chrbtom... Miloša Majka z http://www.reporter24.sk/


Komentáre

Obľúbené príspevky z tohto blogu

Rádio Roma a Romata skončili v osade, aké je však pozadie?

Aktuality.sk vydali minulý týždeň článok "Rómske rádio zobralo dotácie za 190-tisíc eur, skončilo prepísané v osade." Pred dvoma rokmi som prostredníctvom Sme.sk a Redakcie R1 publikoval článok "Rádio ROMA  A ROMATA, projekty za viac ako 200 tisíc € končia..." Hneď ako som článok publikoval, dotknuté osoby sa ma prostredníctvom svojich právnikov snažili zatlačiť do kúta. Po porade s právnikom sa mi podarilo nátlak zo strany dotknutých osôb umierniť za odplatu, že články stiahnem, a nebudem o nich písať... Napriek tomu som však články uverejnil 

Projekty rádia Roma a Rómskej tlačovej agentúry Romata sa ma osobne dotýkali. Veril som, že projekty za ktorými stál Ján Konček, Milan Nemček, budú projekty ktoré dokážu vytvoriť tvorivé prostredie ako pre rómskych novinárov tak aj pre blogerov. Malo to byť prvé rómske rádio na Slovensku, ktoré by vysielalo v Bratislave, Banskej Bystrici, Prešove a v Prahe. Rómska tlačová agentúra Romata zase mala združovať rómskych novinárov…

Rovnosť nadovšetko

Koľkokrát zbili policajti bezdôvodne Róma? Koľko detí prichádza o šance na únik z osady, kvôli tomu, že ho zaradia do „špeciálnej školy“ len preto, že nevedia po slovensky? Nie, sú tak zaraďované na základne sociálneho aspektu.  Musíme posielať armádu aby robila korona-testy? Prečo ju posielame? Prečo musia ľudia pracujúci na integračných programoch v osadách bojovať o granty, len aby si mohli robiť svoju prácu? Chýba nám empatia. Sme leniví pochopiť kultúrne rozdiely. Vidíme dôsledky, odmietame vidieť dôvody.
V obchode si všetci všímajú iba nekupujúceho Róma, pracoval som v obchode prakticky celý život, a záchyty Rómov som ja osobne nezažil, a to som pracoval vo veľkom hypermarkete. Najviac záchytov bolo u nerómov a to dokonca u takých u ktorých by ste to ani nepovedali. Napriek tomu však sledovaní v obchode sú najviac Rómovia a ich deti! 
A čo prípady kedy boli bité Rómske deti, doteraz tieto prípady neboli riadne vyšetrené, prípad detí v Krompachoch nikto nevie ako dopadol. Z  fackuj…

Opatrovateľka, či parazit?

V takmer každej rodine to príde, nastane dilema, čo so svojimi zostarnutými rodičmi, ktorí sa už sotva vládzu o seba postarať. A stalo sa to aj mne. Som najmladšia, slobodná, tak akosi automaticky táto povinnosť postarať sa o svojich rodičov pripadla mne. Teda vlastne iba o mamu, lebo otec zomrel pred takmer desiatimi rokmi. Odvtedy som sa vlastne snažila všemožne nejako to vykryť, len aby som nemusela ostať doma z práce. 
Každý deň som dochádzala do práce 45km, čo znamenalo byť z domu celý deň, no bola som rada, že vôbec nejakú prácu mám a hlavne mi tolerovali to, že keď náhodou bolo mame zle, to znamená, že som v noci musela volať záchranku a keď ju nevzali do nemocnice, musela som ostať pri nej a v práci som si musela vziať voľno. Neskôr cez deň mi s mamou pomáhala sestra, bola aspoň pri nej a ja som mohla ako – tak pokojne byť v práci, aj keď som niekedy prebdela celú noc, keď sa mama necítila dobre. Zo stresov som bola aj ja často chorá, minimálne dvakrát do roka ma trápil zápal…