
Možno sa pýtate, prečo som neodišla niekam inam, no v koľkých podnikoch máte k dispozícii na cestu do práce služobné auto, kde vám tolerujú Pnky, chorú matku, ktorá potrebuje odvoz k lekárom atď.?
Keď sa zdravotný stav mojej mamy dosť zhoršil, už som do práce chodiť nemohla a ocitla som sa na opatrovateľskom príspevku, ktorého výška ( 110 eur) vám dovolí tak akurát živoriť. 24 hodín denne, vo dne, v noci, bez jediného dňa voľna venujete všetok čas opatere svojho blízkeho, ktorému zoslabnuté srdce funguje sotva na 30 percent a navyše je úplne imobilný a za to sa vám štát postará tak iba o problémy.
Jedného dňa nečakane srdce mojej milovanej mamičky dotĺklo
úplne a ešte len vtedy nastali problémy. Keďže som úplne sama, musela som
si čo najskôr nájsť prácu, ale...mám 45 rokov, pracovnú schopnosť zníženú
o 25 percent a navyše žijem v malom meste. Prihlásila som sa na
úrad práce a začala hľadať prácu. Denne som vytáčala čísla rôznych
podnikov, posielala stovky žiadostí, no márne.
Šok prišiel, keď mi úrad práce
vymeral dávku v hmotnej núdzi 117 eúr!!! Možno iba kúzelník by z toho
dokázal zaplatiť byt, stravu, lieky a dve angíny, ktoré mi medzitým
sťažili hľadanie práce a poriadne stenčili peňaženku. Bez podpory mojich
súrodencov, hlavne sestry by som to asi nezvládla a skončila
v nejakej krabici pod mostom.
Ale raz sa šťastie unaví a..po 4och
mesiacoch hľadania, som si konečne našla prácu, v normálnej firme
a hlavne na normálnu zmluvu, ktorú som hrdo niesla na úrad práce. Cestou
som sa zastavila na pošte a vyzdvihla som si doporučený list z úradu
práce a skoro som dostala infarkt, keď som otvorila obálku
a v nej predvolanie na úrad práce, kde ma ako „ dlhodobo“
nezamestnanú žiadajú aby som sa dostavila pre pokyny na vykonávanie nútených
prác, pardon, odrobenie dávky v hmotnej núdzi.
Po 4och mesiacoch!!!! Som
pre nich bola dlhodobo nezamestnaná!!
Vrútila som sa tam, capla im kópiu
pracovnej zmluvy a bola rada, že nemám po ruke Petra Polláka, lebo inak by
ma asi zavreli za ...niečo strašné a toto by som vám už písala
v pruhovanom pyžame.
Takmer som sa stala Pollákovým otrokom na nútených
prácach!!!
Neviem ako vy, ale pre mňa, čo celý život pracujem, neulievam sa,
naopak nič som od tohto štátu nedostala, v ničom mi nepomohol, aby mi
trochu uľahčil život, by to bolo veľké poníženie. Viem, že v našom meste
vykonávajú otroci nútené práce na zbernom dvore u smetiarov, či na
cintorínoch, proste všade tam, kde mesto môže ušetriť normálnu mzdu pre
zamestnancov.
Milý pán Peter Pollák, zaslúži si toto normálny človek? Zaslúži
si to normálny, celý život pracujúci človek, čo sa nie vlastnou vinou ocitne
v situácii, kedy potrebuje pomoc od štátu, vy mu zoberiete aj tú poslednú
kvapku hrdosti a dôstojnosti? Celý život sa skladáme aj na váš plat
a takto sa nám odvďačíte?
Ani sa nečudujem, že sa vám ľudia vyhrážajú
smrťou, či bitkou, vy nás ženiete do krajnosti, z ktorej nie je východisko
a veľa ľudí už našlo východisko vo vlastnej smrti. Ano, ich krv je aj na
vašich rukách, aj vy ste sa o to pre vlastné ambície zaslúžili!!
Momentálne pracujem, aj keď pracovať za minimálnu mzdu nie
je žiadna sláva a výhra, ( to je už iný príbeh ) no vždy lepšie ako sa zaradiť
medzi Pollákových otrokov.
Mohla by som si povedať- "čo ma je už po vás, mňa sa
to už netýka", no je mi ľúto všetkých tých ľudí, čo denne zažívajú to poníženie
a chodia do práce za ktorú nedostanú absolútne nič! Čím sa previnili? Čím
si to zaslúžili? Pán Peter Pollák, splnomocnenec pre Rómske komunity, dúfam že
je vo vás aspoň štipka svedomia a to vás tak hryzie, že nemôžete
v noci spávať, inak mi neostáva veriť, že tomuto niekto urobí koniec
a vás si Božie mlyny raz pomelú.
Helena Kmeťová.
(ilustračné foto zdroj internet)
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára
Váš názor nás zaujíma, ďakujeme