Nie je to ani rok čo si navždy odišla, s
ľahkým úsmevom na perách, akoby si za zatvorenými viečkami skrývala nejaké
skvelé tajomstvo. Veľké a jedinečné...až sa mi chcelo ľahnúť si k tebe na
snehobiely saténový vankúšik a snívať ten nádherný sen s tebou....
Je chladný večer, sadám si na tvoje
obľúbené miesto na gauči vo vykúrenej obývačke, zapaľujem sviečku a ponorím sa
do víru spomienok...
Vidím nás tri, mňa, teba a sestru sedieť na lavičke v
nemocničnom parku, všetky tri plačeme a snažíme sa navzájom si dodávať silu,
lebo práve sme sa dozvedeli, že náš milovaný otec umiera...
Po otcovej smrti si
sa tak ponorila do smútku a uzatvorila pred svetom, že si nás na chvíľu vyvrela
von, prehliadla si, že som ťažko ochorela a moja duša takmer odišla za
milovaným otcom. Keď si to zistila, nenechala si ma odísť a starala si sa o mňa
tak, ako vie iba matka. Pamätám si, ako si ma napomínala aby som nechodila po
byte bez županu, ako si mi kupovala vitamíny a varila samé dobroty, len aby som
sa uzdravila.
Tie roky po otcovej smrti potom boli najkrajšie, čo sme spolu
prežili. Bez hádok, v pokoji a v harmónii. Vtedy sme si spoločne zvykli
vynechávať obed, lebo som sa neskoro vracala každý deň z práce a ty si čakala
na mňa aby sme sa spolu mohli navečerať, lebo samej ti nechutilo jesť.. Spomínam si na zamotanú kefu vo
vlasoch, ktorú si mi musela spolu s vlasmi odstrihnúť, keď som sa ponáhľala na
rande,
Nikdy si sa ma nepýtala kam idem, s kým, ani kedy sa vrátim. Rešpektovala
si moje súkromie, ale aj tak viem, že spokojne si zaspala až keď som sa
vrátila...
Dostala si ich od môjho priateľa
a našťastie sa ti vtedy nič nestalo,aj keď si ich zjedla pol krabičky kým som
sa vrátila domov...
Jedného dňa sa naše úlohy vymenili..ty si bola moje dieťa. Veľké ubolené dieťa.
Ako veľmi som ti chcela pomôcť, uľaviť od neustálych
bolestí. Niekedy som prosila boha aby aspoň časť z tých bolestí preniesol
na mňa, lebo ja som silná a zdravá,ale tvoje slabé srdce to neunesie. Často som
sa na teba hnevala, keď si upadala do apatie a prestávala bojovať. Jedného dňa
si to vzdala. Nie, nehnevám sa na teba a viem, že ani ty na mňa sa nehneváš, poslala
si mi odkaz a ja som ho pochopila, áno pochopila ako veľmi sa ti uľavilo, ten tvoj tajomný úsmev....
Sviečka pomaly dohorieva, utriem si slzy a usmejem sa, viem že
tam, kde si, si šťastná a konečne ťa nič nebolí, no aj tak mami, tak veľmi mi
chýbaš....
Helena Kmeťová.
Príspevky
Žiadne komentáre
Zverejnenie komentára
Váš názor nás zaujíma, ďakujeme