Neprehliadnite

Kto som ?

Písal sa rok 1989.Zima. nepokoj. Zmätok. kdesi pod povrchom, ešte nie tak viditeľne driemala túžba po zmene a pomaly, pomaličky sa všade rozlievala vôňa vzbury a revolúcie. A do toho všetkého som prišla na svet ja. Piateho novembra to bolo. Neviem, či ráno, na obed, alebo večer, ale som tu.Prišla som na svet v meste, ktoré je označované ako malý Rím, v ktorom vraj podľa všetkého vietor vždy fučí o niečo silnejšie ako v iných mestách. Zrodila som sa ako dieťa revolúcie, dieťa patriace ku generácii stratených, večne ufrfľaných a nespokojných jedincov, ktorí stále hľadajú, no nenachádzajú. Som dieťa, ktoré sa nemo v perinke stalo svedkom pádu komunizmu a zrodenia nového politického systému-demokracie. Pôvodne som sa mala volať Scarlet, podľa obľúbenej postavy mojej mamy, z románu Odviate vetrom. Aj ja ju mám rada, tú knihu poznám naspamäť, ale napokon som rada, že sa tak nevolám. Neviem prečo, ale nakoniec mi dala meno Michaela. Možno len tak. A možno už vtedy tušila, že to meno ma predurčí k úlohe, ktorú zastávam od narodenia- bojovníčka. Vždy som bola, a som bez ohľadu na môj vek malá žena. Žiaľ, nemyslím to len tak metaforicky. Malé ženy boli len jedny, jednou z nich je Jo Marchová, hoci bola vzrastom vysoká, často sa s ňou stotožňujem. Bola nekonvenčná, nehladiaca na názory iných, úprimná, s dušou spisovateľky. A taká som, alebo sa aspoň snažím byť i ja. Som tak trochu malé veľké trdlo, čo dokáže popliesť aj nepopletiteľné, zhodiť aj nezhoditeľné a ktoré je výnimočné tým, že modriny a dobúchané kolená nemá zvonku(tam skoro nikdy nepadám ani sa nebúcham čuduj sa svete) ale z domu, v ktorom žijem a ktorého interiér mám zmapovaný.

Obľúbení autori? Gayle Forman, Jane Austen, Jude Deveraux, Eva Urbaníková.
Obľúbení básnici? NH 6, Najk Spirit, Rytmus.
Počet obsesií? Jedna - knihy.
Môj obľúbený alkohol? Žiadny, i keď čaj s príchuťou jablka a škorice pijem už asi zo závislosti.
Moja zlá vlastnosť? Fú, toľko času nemám.
Počet chorôb? Jedna - som nevidiaca.
Môj švagor mi raz povedal, že som večne nespokojná, že ak by som bola chlap, bola by som už tri razy rozvedená, vraj by som dosť vymýšľala. A nehovorte mu to, ale asi mal pravdu. Môj zmysel pre dramatičnosť mi totiž nikdy nedovolí byť spokojnou. A čo?Veď možno práve preto som vždy túžila písať. Už od nepamäti. A raz, možno už čoskoro napíšem knihu. možno bude len jedna, možno dve, tri, či šryri alebo desať. Každý sa pre niečo narodil. Niekto aby žil pre hudbu. Niekto aby staval mohutné budovy, ktoré sa  raz stanú domovom pre niekoho a sídlom spomienok pre mnohých ľudí. niekto aby stál pri tabuli, vysvetľoval hádam po tisíci raz to isté učivo s rovnakým nadšením a aby keď žiaci začnú vystrájať upokojoval svoje nervy čarovnou kockou cukru. Verte mi, viem o tom svoje. Na prvom stupni som takú učiteľku mala. Nebola dokonalá, ale mala som ju rada a tie kocky cukru, ktoré potom ponúkala aj nám, hoci sme boli príčinou, že ich hltala ako cukríky, ešte dodnes cítim na jazyku. Na niektoré veci zrejme nezabudnem, aj keď už budem mať sklerózu a budem chodiť nevedno kam, budem tú príchuť cítiť rovnako. A rovnako budem počuť ten hlas, ktorým vždy hovorila : ,, Kvôli vám budem taká tučná, že sa ani do dverí nevojdem.´´
A práve táto učiteľka vo mne objavila lásku k literatúre a vášeň pre písanie. nosila mi knihy, ktoré iné deti v mojom veku nebavili, ale ona vedela, že ja si ich vychutnám až do poslednej strany.Raz, tesne pred začiatkom letných prázdnin mi priniesla knihu od Fraňa kráľa-Jano. Každé ráno. pred začiatkom vyučovania chodila do kabinetu a tlačila ju pre mňa. Vraj aby som mala čo čítať cez leto. Tú knihu vraj len tak nezmáknem. A ja som ju zmákla. Za dva dni.Stále ju mám.Je už trochu potrhaná, písmo už nie je dobre čitateľné.Ale mám ju.
Niekto sa narodil aby peivádzal hriešnikov k pokániu a na správnu cestu. A potom sme sa narodili my. Preto,aby sme písali. Aby sme rie pocity, ktoré nikto nevidí, vložili na papier a dali im formu.Aby aj ostaní videli to, čo vidíme my. Aby počuli. Aby pochopili. A svet by nebol svetom bez nich, tých, ktorí si myslia, že vedia všetko, všetko vidia.Všetkých majú prečítaných. Oni by to urobili lepšie, lebo oni sú lepší. Stretávam ich každý deň a každý deň hoci o tom nevedia sú práve oni svojím konaním, negatívnymi a plytkými poznámkami mojím hnacím motorom, ktorý ma posúva vpred. Sú mojou inšpiráciou.Paradoxne.dôvodom, prečo sa nikdy nevzdávam.
Ľudia si mysli, aké je strašné nevidieť. Aký chudobný je môj život.Aké strašné musí byť, ak neviem, kam vlastne idem.Jedna kaderníčka mo dokonca povedala pri srihaní vlasov, že ak by ona bola nevidiaca, určite by sa obesila.A keď aj žijeme v 21.st. a očakáva sa aspoň aká-taká úroveň pokrokového zmýšľania, bežne dostávam otázky typu: ty dokážeš sama jesť? Ako je možné, že vieš, kde je treba sa umyť? Pane Bože , ty si dokážeš otvoriť sama dvere auta? Hi, hi, ona si práve sama ošúpala banán, alebo, ty vieš čítať?- to je moja naj.Holíš sa sama, alebo ťa holí mama?
A moja najčerstvejšia perlička? Chystám sa na skúšku, mama ma odprevadila do kabinetu skúšajúceho. Myslím na to, čo sa ma asi opýta, či budem vedieť odpovedať  a či je popri svojich tituloch príliš náročný skúšajúci. Vchádzame dnu.Ja si sadán na stoličku oproti nemu a mama vychádza von, aby ma tam počkala a nerušila pri skúške.A on sa ozval :,,Počkajte, nechoďte ešte, dajte jej dolu tú bundu, nech jej nie je teplo.´´ Ja že, ,, Ehm, ja si viem bundu vyzliecť sama.´´. Mama zatvára dvere a ja vstávam, aby som mu svoje umenie predviedla naživo. On:,,To nemyslíte vážne, vy si dokážete sama dať dolu bundu, úplne sama?´´ Ja snažiac sa nevybuchnúť do horónskeho smiechu:,,Áno, som celkom šikovná.´´
Ako to ten Sheakspeare povedal? Že život je jedno veľké divadlo a my všetci v ňom iba hráme? Každý má svoje, príde a potom  zas odíde. Ten môj je vďaka aj takýmto ľuďom jedna obrovská komédia, v ktorej ani netušia, že práve oni sú tí, ktorým patria tie najvtipnejšie repliky.
Mysli si, že ja nevidím. Ale ten najväčší slepec je ten,ktorý si myslí, že vidí všetko, ale popritom nechce vidieť všetky súvislosti. Žijete v rozvrátených vzťahoch, zamotaní v komplikovaných životných príbehoch, o ktorých za vás rozhodujú iní. Dovolíte, aby rozhodovali, čo si máte myslieť, čo je cool.nasilu sa vrháte do románikov už dopredu odsúdených ku krachu, len aby ste sa necítili aspoň chvíľu sami a pod psa. Pozriete na človeka a myslíte, že ho máte prečítaného, že ho už poznáte.Haha, hej, cigán, poznáš ten vtip? Cigán išiel hľadať robotu......vtipné, čo? A teraz ti poviem vtip ja. Bol raz jeden sedlák a myslel si, že je strašne vtipný.....haha. Pozriete sa na nevidiaceho a na čelo mu automaticky dáte nálepku, značku- retard. Všade sa sťažujete, že svet je zlý a tento štát zaostalý., no neuvedomujete si, že štát predsa netvoria metre štvorcové, ale tí, čo v ňom žijú. Riadite sa heslom -je ni zle. Čo urobím? Opijem sa. Lebo je piatok, lebo vonku prší, lebo sa mi nedarí.....
Na všetko si dávate pozlátko. Veci ste prestali nazývať pravými menami. Láska rovná sa sex, kamarát ten, s kým si užijem. peniaze sú šťastím. pri pohľade do zrkadla vidíte nápis lepší aky ty.
A to akože hovno prestane byť hovnom, lebo ho nazvete výkalom?
A kto som teda ja?
Volám sa Michaela, mám 25 a môj nápis je-servítky pred ústa si nedávam.
Teší ma.
A kto ste vy?

3 komentáre:

  1. Nenormálne výborný článok, je to super napísaný článok a som veľmi rada že som si ho mohla prečítať. Lenka

    OdpovedaťOdstrániť
  2. Dobrá práca, precíznosť s pohľadom na myšlienku samú, rozvinutost hovorí o láske k písaniu. Toto je to čo mne chýba trpezlivosť, dôraz. Proste dobré 👍,

    OdpovedaťOdstrániť
  3. Tesim sa, ze som Ta smela spoznat ovela viac, ako doteraz. Krasne napisane, moja draha, som na Teba velmi pysna. Dokazala som precitat aj tie myslienky, ktore boli napisane neviditelnym atramentom Tvojho srdca, ukryte medzi riadkami. Prosim odpust mi chybajuce znamienka. Posielam Ti co najsrdecnejsie pozdravy. Monika Wurm

    OdpovedaťOdstrániť

Váš názor nás zaujíma, ďakujeme