Neprehliadnite

Slzy detí... kto ich dnes vôbec vidí??!

Chcem Vám napísať malý príbeh lásky, príbeh ktorý sa už dávno stal, príbeh na ktorý som už aj ja zabudol. Moje posledné leto, kedy som si uvedomil, že už nie som dieťa, že už sa končí detstvo v moje hlave, i keď stále som bol chlapcom...

Ako chlapec som sníval o veciach nad nebom a zemou , asi ako každé dieťa na zemi, moje sny sa menili na príbehy v mojej hlave, príbehy, ktoré som tak miloval a milujem dodnes. Málokto vie, že som miloval už ako chlapec jedno malé dievča z námestia vedľa nás. Neviem ako sa volala, možno sa volala Terezka, a možno Barborka, nie je to dnes už jedno? Kto dnes vie, že som miloval, plakával pod bránou, či na školskom záchode? Kto a koho dnes vôbec napadne, že moje srdce sa chvelo pri pohľade na toto dievča. Bolo to prvé dievča, ktorej som začal rozprávať príbehy, moje príbehy a ona tíško počúvala a ja som rozprával a rozprával. To dievča sa odsťahovalo z nášho námestia a ja som ostal sám, sám som sa túlal mestom, sám som chodil von, a sám som sníval svoje sny. Vtedy na mňa zakričal jeden chlapec, možno sa volal Janko, možno Oliver, neviem už, ale ostali sme kamaráti na život a smrť. Spolu sme behávali a hrali sa vonku, to posledné leto, kedy sme sa spolu hrali bolo teplé plné slnka, slnečné lúče nás prehrievali a tak vždy sme utekali k jednej fontáne na námestí a tam sme sa hrali, oblievali vodou a kričali, smiali sme sa a pri srdci som bol šťastný ako nikdy... Keď sa leto chýlilo k svojmu koncu, pocítil som, že už prichádza jesenný vietor a s ním aj zima v mojom srdci. Nikdy som toľko zimy necítil v mojom srdci ako vtedy, nikdy som necítil takú osamelosť ako vtedy. Vtedy som svoje príbehy rozprával len tak pre seba, dnes sa tomu musím len zasmiať, keby vtedy bol internet asi by som dnes bol najslávnejší spisovateľ sveta...

Som kto som, dnes by som mohol napísať o sebe, nie som ani slávny, nie som ani anjel, nie som ani spisovateľ, som človek. Každé dieťa má svoje sny, každé dieťa nosí v sebe príbehy a keď sa raz z neho stane dospelý človek, bude tie svoje príbehy rozprávať tomu koho ľúbi.  Príbehy plné lásky, nehy, ale aj sĺz.

Rok 2014 bol najhorším rokom pre dieťa. Vojnové konflikty pozabíjali stovky detí, tisíce je ich na uliciach bez rodičov, pretože boli zabití. Deti na uliciach sa delia o jeden kúsok chleba, aké budú ich príbehy? Kto tie ich príbehy dnes počuje? Nedávno skončili Vianočné sviatky, dieťa Ježiš je v jasličkách zaliate slzami nevinných, to boli slová pápeža Františka. Nemôžem si pomôcť ako my dospelí ľudia môžeme dopustiť, aby sa takéto príbehy vo svete odohrávali, kto bude zodpovedný za tie príbehy, ktoré teraz nosia v sebe zbedačené a utrápené deti tohoto sveta??! Kto nájde odvahu napísať ich??!


Som kto som, som Jozef Kmeťo a kto ste vy ľudia stratený v širokom svete nezáujmu...?!
Viete prečo Boh stvoril človeka? Lebo miloval príbehy... Kto mu dokáže rozpovedať príbehy dnešných detí? Ja to nedokážem, lebo nie som hodný mu tieto príbehy povedať, veď človeka stvoril pre radosť a život, nie pre slzy v jasličkách....


Jozef Kmeťo


Príspevok od Redakcia 1





1 komentár:

  1. Som kto som tieto slova som už počul viac krát. Neviete kde tieto slova som mohol počuť ? ....... Ak niekto vie kde som počul tieto slova SOM KTO SOM poprosím napíšte to v komente ďakujem. Nádherný príbeh na zamyslenie

    OdpovedaťOdstrániť

Váš názor nás zaujíma, ďakujeme