Najnovšie články
latest

Môj malý - veľký sen...

Keď som bol malý chlapec a mal svoje sny 
Ako malý chlapec som mal strašne veľa snov... Chcel som byť fotograf, bežec, kuchár, čašník. chcel som byť stolár, alebo rezbár. Dnes som sa však rozhodol napísať svoj malý, ale zároveň veľký sen, o ktorom snívam už od malička.
Už ako malý chlapec som sa hral na fotografa a stále ma zaujímal objektív. Veľakrát, keď som sa vonku hral, tak vždycky som si dal obe ruky tak, aby som vytvoril obdĺžnik, posúval ako s fotoaparátom a sledoval okolie a ľudí okolo seba. Jedno oko som pri tom zatvoril a snažil sa zaostriť na objekt, ktorý ma zaujal. Hral som sa na profesionálneho fotografa, alebo kameramana, snažil som pôsobiť dôležito a dôležitým som sa chcel aj stať. Aj napriek svojmu hendikepu, ktorý na prvý pohľad nie je ani vidieť, moji priatelia, ktorí ma poznajú vedia o čo píšem... Ako malý chlapec som spadol zo schodov tak nešťastne, že som si poškodil bedrový kĺb a od tej doby krívam na jednu nohu, aj keď to nie je vidieť, ale krívam. Napriek tomu, že krívam, nemám pocit, že by mi to ubralo na mojom živote, jednoducho krívam, ale žijem život ako iný a snívam ako iný.  Keď som bol mladší mi to vadilo, že krívam, že nie som ako ostatní, cítil som sa menejcenný, taký nepotrebný pre život. Keď som bol chlapec vadilo mi veľa vecí, nemohol som hrať futbal, bežať zarovno z deckami, kopnúť si len tak do lopty.  Mnoho krát, keď som bol malý chalan som sa sám seba pýtal, prečo je tak, prečo som iní ako ostatní, prečo som tmavý a nie biely, a to ma dostávalo do smútku, nerozumel som, že svet robí rozdiely. Vadila mi moja identita, som Róm, prečo som Róm. Hanbil som sa, že som Róm, pamätám si, ako som sa kúpaval a myslel som si, že keď sa dobre namydlím a vyšúcham tak zmyjem tmavú farbu mojej pokožky. Viete si predstaviť moje sklamanie, keď som vyliezol z vane, že som stále tmavý, len z toľkého šúchania mojej pokožky som ju mal červenú, ako chápete, mal som červenú pokožku, strašne som bol sklamaný. Jaj Bože, ako som sa  hanbil, že som  Róm... Každý z nás má nejaký sen, o ktorom sníva a môj sen sa z časti naplnil vďaka dvom ľudom, ktorých  si nechám v tomto článku na neskôr. Ale poďme späť k tomu čo som písal na začiatku článku. Objektív foťáka ma stále zaujíma, zaujíma ma život, sledujem život okolo seba, sledujem ľudí, o čom asi premýšľajú, kam idú a tak... Možno raz sa zo mňa stane fotograf, možno ten chlapec, čo behal po vonku ma dobehne a povie, tak Štefan pamätáš si ma, a ja odpoviem, hej pamätám, ešte stále sa hráš na fotografa? A ten malý odpovie, už sa nehrám, z rómskeho chlapca sa stal fotograf. Nie som profesionálny fotograf, ale fotím... Keby ste ľudia vedeli čím fotím ani by ste neuverili, v ruke držím malý mobil, tak maličký, že sa zmestí do jednej dlani, a týmto zázrakom fotím fotografie, ktoré už boli uverejnené aj v našej Redakcii. Možno keby som si dokázal zmyť svoju rómsku kožu, dnes fotím pre nejaký denník, mal by som iné technické vymoženosti, ktoré by mi umožnili robiť fotografie ako z časopisov. Každý je v niečom dobrý, ja som dobrý pri fotografovaní. No som Róm a tak mi ostáva len ten maličký mobil v mojej dlani.  Možno si poviete, že som blázon, áno, som blázon... Keď fotím neuvedomujem si čas, priestor, iba objekt môjho záujmu. Keď prídem domov a dám fotky, ktoré som urobil do počítača, uvedomím si až pri tom čo som na fotil. Najviac ma zaujíma fotiť momentky zo života ľudí, keď ľudia ani nevedia, že ich fotím. Chcel by som raz si skúsiť nafotiť aj umelecké fotky, objekty, či obyčajných ľudí pri práci, či inej činnosti. Je krásne sledovať svoju prácu hoci si niekto povie, že to nie je to práve orechové. No ale keby všetko malo byť pravé orechové, ako by sme sa posunuli ďalej. Nedávno som stretol kamaráta, ktorý sa venuje fotografovaniu krajín a prírody. Jeho práca je zo strany profesionálnych fotografov podceňovaná, ako som ho tak počúval, ako by som počul príbeh našej Redakcie, naša práca je tiež zo strany profesionálnych žurnalistov podceňovaná. Videl som na ňom, že je zlomený, ale ja som mu na to povedal, nevzdávaj sa kamarát môj, ja fotím preto lebo chcem, lebo mám túžbu niečo ukázať a ty tu túžbu máš tiež, tak ju ukáž. Ako som tak išiel ďalej ulicou, uvedomil som si jednu vec. My amatéri sme podceňovaní všade, a pritom čo je byť amatérom. Amatér je človek, ktorý robí tú istú prácu ako profesionál, len nemá také možnosti ako ten profesionál, ale napriek tomu tú svoju prácu robí a dovolím si povedať častokrát lepšie ako ten profesionál. My z Redakcie 1 sme tak isto podceňovaní, ale ja už som si na to zvykol, kašlem na to čo iní vravia, pre mňa je dôležité to čo robím ja, a ja to robím zo srdca k vám. Vrátim sa však ešte k môjmu priateľovi. Ako som písal, priateľ je amatérsky fotograf, napriek tomu si však urobil už svoje meno a tak cestou domov som sa opýtal sám seba, je fotografovanie tak zaujímavé, že dokáže vyvolať závisť iných??! No keď som si ho vypočul tak som sa pýtal samého seba je objektív tak zaujímavý, že ti ho závidia??! Je blogerstvo tak zaujímavé, že môže byť bloger terčom výsmechu, nenávisti a podceňovania??!  No žiaľ, nenašiel som odpoveď hneď, ale až po čase. Fotiť s citlivým okom je  profesionálnejšie, ako  fotiť s profesionálnym fotoaparátom a preto ľudia, ktorí si myslia, že sú v  tejto oblasti profesionáli, dokážu podceniť prácu iného človeka, sú vlastne  amatéri... Závisť, a to sa  netýka len fotografovania, ale v mojom prípade aj blogovania, lebo sa chcem vyjadriť všade, pretože mám potrebu nahlas povedať svoj názor, som si neraz všimol "kritiku", ale to nemôžem nazvať kritikou, keď vás niekto napadne, poníži, pošpiní a dá vlastne najavo, že vy ste nič a páni a dámy "profesionáli" sú len tí naj a znovu naj a len oni máju právo sa vyjadriť.
Vždy som sa chcel vyjadriť, len som nemal kde, nikto mi nedal priestor až na jedného pána. Dostal som výzvu "napíš článok a napľuj mi do očí"...! Bola to pre mňa veľká výzva, no priznám sa, že ma to aj lákalo. Nevedel som ako začať, nikdy predtým som nepísal článok. Prvý článok som písal asi týždeň, keď som ho dokončil a uvidel na stránke Redakcie 1, čakal som nedočkavo na reakcie čitateľov, bol som šťastný, že konečne to išlo zo mňa von, a bol som aj hrdý, že môj článok ľudia čítajú.
Chcem sa úprimne poďakovať môjmu kamarátovi Jožkovi Kmeťovi, jeho manželke Ivete a ľuďom z Redakcie 1. Nezabudnite, že Redakcia 1 nie je len web... To sme my ľudia, amatéri, ale zo svojimi snami. Možno, že raz budem aj profesionálny fotograf, alebo novinár, prečo nie? A možno ma život zavedie niekam inam, nech je to akokoľvek, jednu vec si zobrať nedám, vždy budem robiť to, čo ma teší a čo teší aj iných. Takže sa chcem poďakovať svojim čitateľom, že ma v snahe  morálne podporujú a že tak moje sebavedomie stúpa a tým stúpa aj môj zmysel života. Vďaka fotografovaniu a blogovaniu spoznávam svet, premýšľam o svete inak ako predtým. Snažím sa Vám stále doniesť kus zo mňa, aj keď viem, že moje myšlienky nie sú častokrát pochopené. Uvedomujem si tiež, že v poslednej dobe som dosť kritický, ale to je aj tým, že môj obzor sa zväčšil a vidím inými očami tento svet, ako iní, tí ktorí si myslia, že na všetko majú svoj patent. Ak sa naozaj chceš stať profesionálom, skús byť amatérom, aby ti niekto povedal, že tvoja práca je čertovsky profesionálna...


Štefan Dreveňak

Segregácia rómskych detí s požehnaním štátu a súkromného sektoru...

Obecná základná škola v Plaveckom Štvrtku je pre všetky deti, no rodičom nerómskych deti sa nepáči, aby ich deti navštevovali školu spolu s rómskymi deťmi. Ako dôvod nerómsky rodičia uvádzajú, že rómske deti sa nevedia v škole správať, napádajú spolužiakov a neplnia si školské povinnosti. Aj keď je obecná škola kvalitná, radšej svoje deti posielajú do iných škôl v okolí Plaveckého Štvrtku.

A tak znovu "zasvietila žiarovka rozumu " a vrecká starostu Plaveckého Štvrtku Ivana Slezáka zacítili "lováše"... Vznikla myšlienka vybudovať súkromnú základnú školu, ktorú budú výhradne navštevovať deti nerómskych rodín. Samozrejme, že nerómski rodičia túto myšlienku privítali a už svoje deti aj prihlásili do súkromnej základnej školy.

V Plaveckom Štvrtku funguje súkromná obchodná akadémia, a tak na svoje si príde zriaďovateľ školy, ako aj určite pán starosta Ivan Slezák, ktorému tak na srdci ležia chúdence deťúrence, ktoré musia chodiť do školy spolu s rómskymi deťmi.

No, ale zase nebudeme nahnevaní, veď my sami Rómovia prispievame ku svojej vlastnej segregácii. Stačí sa pozrieť na posledné projekty, ktoré akože mali pozdvihnúť našu existenciu, morálku, život, či kultúru. Kontajnerové školy, ktoré sa stavajú v blízkosti osád, či v obci, kde sa rómska osada nachádza, nie je nič iné ako čistá segregácia rómskych deti s požehnaním splnomocnenca pre rómsku komunitu Petra Poláka. Dieťa čo takto začne navštevovať školu, tak minimálne 15 rokov neuvidí nič len svoju osadu a obec...

Vznikajú rómski zdravotní asistenti, o ktorých sa už toho popísalo dosť, po novom sú to Rómske občianske hliadky, ja osobne už len čakám na Rómske požiarne hliadky a vzdelanca, ktorého samou túžbou pomôcť nášmu ľudu, napadne vybudovať "Okrsok 13", ktorý obkolesia vysokým múrom a všetkých nás tam naženú...

Pre Gipsytv.eu sa starosta Ivan Slezák vyjadril takto....






Jozef Kmeťo
Zdroj: Gipsytv.eu

Práca mediátora zdravia, alebo len chvála cudzím perím??!

Pravda, alebo lož... Ako je to vlastne s mediátormi zdravia v Rómskych komunitách? Po prečítaní komentára, ktorý bol adresovaný môjmu kamarátovi a kolegovi Jozefovi Kmeťovi od Zuzany Palošovej som sa rozhodol prehovoriť z viacerých dôvodov ako je to čo tvrdí a čo píše pani Zuzana Palošová. Je to totálna somarina, pretože to nie je "čokoladové" ako to písala ona. Možno si kladiete otázku prečo až teraz? No preto, lebo som potreboval viac faktov, ktoré sú pre môj článok dôležité. Keďže som Róm z osady, tak zrejme to viem viac posúdiť ako Jozef  Kmeťo, lebo viackrát mu bolo vyčítané, že nežije v rómskej komunite a nevie ako to chodí, aká je to namáhavá a ťažká práca. Nemám vzdelanie zamerané v smere zdravotníctva, ale aké také znalosti v tejto oblasti mám.
Poďme teda k tomu čo háji hlavná koordinátorka Zuzana Palošová. Je to smiešne, a zároveň trápne, nedalo mi, aby som na to nereagoval. Združenie je veľmi zaujímavé tým, že umelo udržiavajú pracovné miesta, ako je mediátor zdravia a osvety v rómskych komunitách... Čo je na tom pravdy, čo sa píše o tejto práci? Pani Palošová z asistentov nechce urobiť profesionálnych amatérov, takže som z toho som vydedukoval a môj názor je, že títo mediátori potom vedia len viac svojim klientom ublížiť ako pomôcť. Takýto asistent by mal ovládať fakt veľa, aby pomohol klientovi, no ale z toho čo som prečítal, im stačia 3 školenia do roka. Najviac ma však zarazil bod číslo 3...

 3. Náplň práce asistenta je trochu širšia. V prvom rade spolupracuje s lekármi, ktorí ich usmerňujú čo majú robiť v prípade epidémií, alebo ako sa majú starať o pacienta, aby ten dodržal inštrukcie lekára. Sprevádzajú klientov k lekárom a "prekladajú" im reč lekárov, resp. do zrozumiteľného jazyka pre klientov. V zimnom období robia s pacientmi rehabilitáciu v domácom prostredí podľa inštrukcií lekára. Podávajú lieky, vybavujú pre klientov vyšetrenia, zdravotnícke pomôcky (polohovateľné postele, vozíčky, ZŤP). Organizujú hromadné očkovania, spolupracujú s RUVZ, iniciujú na obciach rôzne aktivity smerujúce k zlepšeniu životných podmienok (deratizcie, dezinsekcie, prístup k pitnej vode, likvidácia odpadov atď.). Starajú sa o hypertenikov, ktorým podľa požiadaviek lekára merajú tlak v domácom prostredí a merania odovzdávajú lekárovi. Spolupracujú so školami a s rodičmi v prípade rozšírení pedikulózy, svrabu alebo iných ochorení, zároveň ich vedia eliminovať aj bez finančných prostriedkov. Spolupracujú s pracovníkmi úradu práce, sociálnych vecí a rodiny a s rodinami v kritických situáciách, a pomáhajú im dodržať neriadenia úradu aby nemuselo dôjsť k odobratiu dieťaťa. Vedia podať prvú pomoc a vedia odrodiť dieťa, ak sa stane, že záchranná služba nevie doraziť včas. Pozývajú a dohliadajú na účasť na povinnom očkovaní a prehliadkach, robia osvetové aktivity v lokalite aj na školách. A môžu podávať aj inzulín, ale nie klasickou injekčnou striekačkou, ale aplikátorom na laické použitie. A mohla by som menovať ďalej...  3. Výsledky činností asistentov boli hodnotené európskou komisiou a členskými štátmi za najlepšie v tejto oblasti a ostatné krajiny uznali náš model organizačnej štruktúry za najlepší. Výsledky sú zhrnuté v textovej časti troch záverečných správ, ktoré majú spolu približne 1200 strán (kompletné správy aj s vyúčtovaním asi 7000). Sú k dispozícii na úrade splnomocnenca alebo u nás a môžte si ich prečítať, ak budete mať záujem.

Toto keď som čítal, myslel som si, že ma trafí šľak... No zrejme tu niekto háji svoj chlebíček. Jednej veci však nechápem, ako taký asistent so skončenou povinnou školskou dochádzkou môže porozumieť lekárskym pojmom, keď samotný asistent s tým má problém...
V lete sme sa časť Redakcie R1 stretli v Bratislave a na to o dva dni ma informovali, že na sídlisku Poštárka je epidémia MUMS, tak som sa aj strachoval kvôli Vaneske... Tu ale ide o to, že keď som volal mediátorke Márii Mikovej, ktorú máme, a pýtal sa jej že čo je nové, tak povedala, že všetko po starom. Na to som volal do Platformy zdravia čo sa deje na Poštárke, kde mi povedali, že o ničom nevedia, a na Poštárku došli až ďalší deň, na čo sa samozrejme mediátorka na mňa nahnevala, že som volal do Platformy, pretože ona sama ich nekontaktovala... A tak je to zo všetkým... zdravotné pomôcky, ZŤP, deratizácia švábov a ploštíc, o tom by som asi veľa písal. Tu tento projekt je postavený tak, že sa vraciame späť do 18.storočia. Čo sa týka ploštíc na Poštárke, väčšina Rómov s tým bojuje doteraz, všetko vyhodili z bytov len kvôli tomu, že sa strašne veľa premnožili. Kde bola platforma a kompetentní??!
Poďme troška ešte hlbšie... Keď sa zamýšľam nad prácou osvetára, nechápem ako takíto ľudia môžu pracovať na takýchto pozíciách, keď sami nejdú príkladom?! Jeden nemenovaný osvetár pije ako dúha, ale druhých ide poučovať, že nemajú piť alkohol. Tak to je troška potiahnuté za gule, či nie??!   V Bardejovskom okrese, keď som pochodil pár dedín, tak som sa ich pýtal, ako je im nápomocný osvetár, odpoveď znela NIJAKO! Ako sa môže robiť osveta bez základnej veci, ktorá je pre ľudstvo dôležitá? Veď voda je najdôležitejšou tekutinou na svete, chcete ich učiť hygienickým návykom bez vody a vy ste čo, z mesiaca spadli?!!! Meranie krvného tlaku... o polnoci ma zobudí sused s tým, že mu manželka zomiera, tak bežím v pyžame čo sa deje a keď volám RZP, tak chcú rozprávať s osvetárom, ktorého nikde niet nájsť. Nechápem, na čo to odvetvie, keď to nemá žiaden efekt a úžitok pre osady. Konečne sa zobuďte z tvrdého spánku, veď to je plytvanie štátnymi peniazmi. 
No ale fasa, niekto študuje 10 rokov na to, aby potom mohol učiť rómske deti ako si majú umývať ruky bez vody.
To "najkrajšie" z toho celého som si nechal na záver, ako to vlastne funguje na akej báze a ako sa niektorí chcú silou mocou udržať na fajne vyhriatej stoličke. Veľký to pán z Bardejovskeho okresu, rodisko Zborov, Albin Cina, ktorý si myslí, že zjedol všetku múdrosť sveta, lebo má Vysokú školu na celom Bardejovskom okrese. Veď je to bohapusté bláznovstvo čo píše, ako on pomáha Rómom na Poštárke a  najviac mojej rodine a mojej neteri Vaneske, lebo ona je vážny prípad má hydrocefalus, rázštep chrbtice a iné komplikácie spojene s tým. Tento "model" mediátora zdravia a osvety nám len spôsobil problémy, že kuratelu sme mali na dennom poriadku doma, viac nič, žiadne pomôcky a vybavovačky, ani iné omáčky okolo toho. Netreba sa chváliť cudzím perím, to čo ste neurobili "veľkomožný pán" Albin Cina. 
Skončim asi takto... Vytvárať takéto umelé pracovné miesta, len aby sa povedalo, že Róm pracuje, je zbytočné, lebo neslúži to tak ako by malo a neslúži pre všetkých, ale len pre daného Róma mediátora. Čudujete sa, že nás potom majorita nepríjima, vytvárajú sa modulové školy, policajné hliadky v osadách a poniektorí mediátori osvety vy ste asi fakt blázni, študujúci 10 rokov a najlepšie je na tom to, že ich plat im závidím. Áno, závidím, že dostane 540 eur so všelijakými prispevkami, ako napr. že pracuje v ohrozenom prostredí a podobne. Nechápem, ako to môže byť ohrozené prostredie, keď je to jeho prirodzené prostredie, kde sa narodil a žije...
Milí Rómovia, nedovoľme, aby takto naďalej nás segregovali, lebo si potom horko zaplačeme...          sp : CSC  ( celkom slušný cigán ) 



Čerešnička na torte, keď som si prečítal z obrázku bod 2. tak to som žasol. Ako som písal, nemám zdravotnícke vzdelanie, ale rozumiem zdravotníctvu. Zamýšľam sa nad tým a žasnem ako môže takýto osvetár vedieť rehabilitovať malé dieťa??! Áno, viem, píše sa tam, že po zaučení rehabilitačnej sestry, no ja si neviem predstaviť, ako takýto asistent môže rehabilitovať, keď na to nem kvalifikáciu a navyše, keď si dám dokopy, že takýto asistent má rehabilitovať moju neter, ktorá  má viaceré ochorenia, obával by som sa zveriť takejto osobe malé dieťa. Vy akože aj rozmýšľate, či len napíšete nejakú hlúposť, ktorá nemá konca kraja??! Veď neprofesionálne rehabilitovanie by mohlo dieťatu skôr ubližiť, ako pomôcť !!! Kto by potom zodpovedal za to, ak by sa takému klientovi poškodilo na zdraví? Aha chápem, veď by sa povedalo, to sa stáva... Pýtam sa pani Palošová, kto by bol zodpovedný za stav, kde by zlyhal osvetár???



Štefan Dreveňak

Akí sme len citliví po funuse...

Smutný príbeh zdravotnej asistentky. Túžila po práčke a práci sestričky. Nedožila sa toho.