Neprehliadnite

Pýcha a predsudok




Deň sa chýli ku svojmu koncu rovnako ako každý iný deň. Nad mestom sa vznáša tma, ešte viac umocňujúca ten dobre známy pocit únavy a vyčerpania. Odhlasujem sa z facebooku, vypínam počítač, dávajúc tak na známosť, že virtuálneho sveta na dnes stačilo. Na dúšok vypijem uvarený čaj, ktorý už vychladol, čo mu však ani v najmenšom neuberá na sladkej chuti. Milujem tú chuť. A milujem aj pocit, ktorý vo mne vyvoláva. Zhasínam svetlo a ponáram sa do perín, prinášajúcich mi pocit bezpečia a ochranu pred chladnou nocou. Ktosi povedal, že dnes má byť noc mimoriadne chladná, tak si ich radšej ešte pritiahnem. Usmievam sa.
Len tak.
Do tmy.
Potichu.
Zatváram oči a už sa strácam.

Vo svete, v ktorom ožívajú moje obľúbené literárne postavy, sprevádzajúce ma každý deň. Predo mnou sa vynára Anglicko v jeho najslávnejších časoch. Svet plný tanečných sál, skrývajúcich tie najrozmanitejšie príbehy. Nevinné dievčiny, dychtiví mládenci, klebetné tety a tzv. jazyčnice. Snívam o časoch dávno minulých: o Elizabeth a Darcym, ktorí aby dostali, po čom túžili museli najskôr dať, o Scarlett, ktorá až keď stratila uvedomila si, že mala a spolu s Annou zo Zeleného domu sa zamýšľam nad tým, či je lepšie byť anjelsky dobrý, nebesky krásny, či oslnivo múdry.
Snívam. Trochu naivne a hlúpo. Ale čo na tom?
Až kým nepríde ráno a mňa nepremkne chlad. Chlad zimy, ktorá sa kde-tu hlási o slovo. No najmä chlad, vychádzajúci z falošných úsmevov, pýchy a predsudkov.
7. 2. sa Slovensko stalo miestom, kde referendum ako prejav priamej demokracie dalo možnosť vyjadiť svoj súhlas, či nesúhlas.

Referendum, sprevádzané búrlivými, často až nenávistnými diskusiami, výzvami napokon neprinieslo žiaden výsledok. Dve strany, no ani jeden víťaz, hoci obe si myslia, že porazená je tá druhá.
Diskusie ustávajú, vášne utíchajú, politické témy v statusoch opäť ustúpili tomu všednému, každodennému, i keď niekedy i príliš stereotypnému životu.
Nie je podstatný môj názor na homosexuálov. Nie je dôležité či a ako som odpovedala na tri referendové otázky, ktoré na čas ovládli až posadli Slovensko.
Nie som politik, filozof, psychológ, či politológ.
Som človek. Vnímajúci veci a ľudí okolo seba.
Je mi zle.
Nie preto, že sa referendum konalo. Nie preto, aký koniec jeho príbeh priniesol.
Je mi zle, pretože hoci sa donekonečna omieľali pojmy slobody, demokracie, rešpektu a rovnosti sa ľudia v ich mene jeden druhému vyhrážali, osočovali, posielali do horúcich pekiel. Jedni preto, že veria v Bibliu, ktorá o existencii pekla nemá pochýb, druhí preto, lebo hoci v peklo neveria, chcú, aby tam skončili tí, ktorých vieru považujú za zbytočnú, naivnú, im prekážajúcu.
Takmer pred mesiacom nastúpil v Prešove na autobus jeden muž. Obyčajný, ničím nevýrazný. Trochu starší. Taká normálna cesta autobusom.
Poznáte to: veľa ľudí, ich vône miešajúce sa s tou vašou, rozhovory a občas trochu podráždený šofér, ktorého snom bolo asi niečo iné ako voziť sa naprieč mestom. Mužovi však prekážal hlučný a najmä vulgárny slovník troch ďalších spolucestujúcich, tak ich požiadal, aby svoje „emócie miernili“. Na to sa strhla trma-vrma, pretože mladíci zrejme nemali svoj deň.
Bitka.
Kopance.
Výkriky.
Krvácanie.
A do toho všetkého cestujúci, nezaujato sa prizerajúc. Ostatní si pohodlne sedeli. Hm, domnievam sa, že asi mali „svoje problémy“. A samozrejme, ako je už dobrým zvykom, že výnimočné udalosti treba zaznamenať, tak i tento incident nezostal bez povšimnutia. Veď načo máme smartfóny?
Kde bol vtedy ten rešpekt?!

Pred polrokom som spolu s mamou cestovala vlakom do Bratislavy. Bolo celkom teplo a mne sa práve vybil mp3 prehrávač, tak som sa rozhodla načúvať rozhovorom navôkol. V hĺbke som dúfala, že začujem nejakú historku, príbeh, čokolvek, čo by mi mohlo spríjemniť tú sparnú cestu.
Vtom zozadu ku mne doľahli naliehavé hlasy, tak som zbystrila pozornosť.
„Veru, mali by ich vykynožiť! Načo ich tu máme trpieť?“
„Najlepšie ich odstrániť, cigán ako cigán.“
„Ale tak zas  stačilo by vytvoriť im nejakú dedinku, kde by si mohli robiť tie svoje nechutnosti.“
„Dedinku? Načo? Nie, hovorím ti radšej ich vykynožiť jednoho po druhom.“
Ak láska nepozná rozdiel pohlavia, ak rešpekt znamená rešpektovať druhých bez ohľadu na orientáciu, prečo láska pozná farbu pleti?!
Je mi zle, pretože ako Boh stvoril človeka na svoj obraz, my pretvárame slová na ten svoj.
Sloboda: mysli si a rob, čo chceš, nezaujíma ma to. Ale vedz, že tvoj názor je hodný idiota. Ty čítaš niečo, čo ja nie, nevadí. Ale uvedom si, že to čítajú iba tí s nižšou úrovňou intelektu.
Je mi zle, pretože hoci ovládame internet, tweetujeme, lajkujeme, ovládame umenie fotošopu, neovládame umenie rešpektu a komunikácie. Je mi zle, pretože hoci žijeme vo veľkomestách, preplnených ľuďmi, vzďaľujeme sa jeden od druhého. Je mi zle, pretože bojujeme v mene demokracie zbraňami, ktoré demokratické nie sú. Je mi zle, pretože hoci máme slobodu, ženy môžu voliť, stávame sa otrokmi toho, čo za slobodu považujeme my. Vytvárame si predstavy, ale iba toho, čo si sami vieme predstaviť. Vieme jeden druhého prečítať ako knihu, stanoviť hranice medzi tým, kto je dobrý, kto múdry a často nám stačí len jeden pohľad, ale hranica medzi darom a úplatkom je vraj veľmi tenká.
Bojujeme, hádame sa, vedieme si svoje studené vojny často v mene nášho ega.
Môj názor. Moje vzdelanie. Moje skúsenosti. Ja.
Pýcha a predsudok... 


Michaela Mihoková 

1 komentár:

Váš názor nás zaujíma, ďakujeme