Najnovšie články
latest

Päťdesiat odtieňov pravdy

Život je ako cesta.
Všetci po nej kráčame.
Všetci sa snažíme.
Všetci bojujeme.
Padáme na hubu.
A potom, po malej chvíli, ktorá nám občas pripadá ako večnosť sa opäť postavíme a ideme ďalej. Niektorí zocelení a silnejší. Iní zatrpknutí a zlomení.
No predsa ideme a žijeme. Máme svoje príbehy. Sladko-trpké, tragické i komické.
Poznáte ten pocit, keď kráčate po ulici, zahĺbení do svojich myšlienok, nevnímajúci nič navôkol?
Možno premýšľate nad tým, ako je možné, že hoci ste v obchode takmer nič nekúpili, vaša peňaženka je takmer prázdna. Vaše účty ležia na stole nezaplatené. Možno máte pocit, že čím viac sa snažíte, tým menšej vďaky sa vám dostáva. A možno len tak kráčate, nemysliac celkom na nič.
Pretože aj myšlienky niekedy bolia. Aj pocity sú niekedy príliš veľkým luxusom, ktorí si nie každý môže dovoliť. Pretože aj tie zdanlivo malé zranenia môžu mať fatálne následky, ak precítime ich chuť. Ak otvoríme oči a uvidíme. Ak strhneme tú akože náplasť.
Potom to zabolí.
A to my nechceme. Preto nosíme masky.

V období môjho detstva, keď som naplno okúsila život v džungli zvanej Bratislava, keď internát bol mojím druhým domovom milovala som každú príležitosť aspoň na jeden večer byť v koži niekoho iného. Nikdy som netúžila byť Popoluškou. Áno, získala síce princa, všetci ju obdivovali, dokonca aj holuby jej prišli na pomoc, aby mohla ísť v ústrety svojmu šťastiu. Ale napadlo už niekedy niekoho, že keby ju princ nenašiel s tou jej povestnou črievičkou ona sama by ani prstom nepohla, aby sa niečo zmenilo?
Nechcela som byť ani Šípkovou Ruženkou. Áno, spať samozrejme treba. A každý študent vám potvrdí, že čím viac spíme, tým viac sa nám žiada. Ale sto rokov? A čo ak by princ neprišiel? Lebo aj princ občas mešká. Lebo aj princ má občas svoje dni. Lebo aj princ je len chlap. Nerozhodný, možno trochu bojazlivý a možno trochu lenivý.
Nikdy som netúžila ani stať sa Snehulienkou. Áno, bola krásna. Taká krásna, že i stará macocha jej závidela. Taká krásna, že aj trpaslíci zvyčajne neochotní prijímať hostí sa pri pohľade na ňu, krehkú a bezradnú roztopili. Ale čo ak by nenašla trpaslíkov? Čo ak by zostala v lese, blúdiaca, vystrašená a priam hlúpo naivná?
Ja som vždy chcela byť princeznou Fantaghiro. Nie preto, že bola princezná. Nie preto, že žila v zámku, obklopená slúžkami, ochotnými splniť každý jej rozmar.
Ale tá jej odvaha. Tá sila. Bila sa za spravodlivosť. Za slobodu pre svoj ľud. A po nečakanom stretnutí v lese aj za lásku. Postavila sa najmocnejšiemu čarodejníkovi, zlej víle, vládcovi všetkého zla, svojmu vlastnému otcovi. V mene lásky. V mene toho, čo nosila vnútri. A nech to bolo akokoľvek nevhodné, nech bola situácia akokoľvek zlá, nech jej život bol akokoľvek v ohrození, nikdy sa nebála. Jej veta: „Ja sa nebojím, mňa môžete spustiť do studne.“ Sa v našej rodine stala priam legendárnou.
V škole nám vždy hovorili, že si môžeme vybrať akúkoľvek masku. Môžeme byť čímkoľvek. Na ten jeden večer.
Ale klamali nám.
Prečo nám nepovedali, že byť dospelým znamená nosiť masku?
Hovorili nám, že klamať sa nemá.
Ale to oni nám klamali.
Prečo nás nevarovali, že dospelosť znamená klamať?
Pretože si klameme neustále. Navzájom, no najviac sami sebe.
Hovorili nám, že problémy treba riešiť. Učili nás, že úprimnosť je ten najvzácnejší dar, aký si môžeme navzájom dať.
Ale klamali.
Pretože v dospelosti sa veci neriešia. Problémy ostávajú stáť. Slová zostávajú nevypovedané. Nič sa nerieši. Čas plynie, odpustenie neprichádza a po čase zabudneme. Ľudia prichádzajú a odchádzajú. Stávajú sa našou súčasťou a potom ich nechávame ísť. Najskôr dôležití, potom cudzí. Najskôr pri nás, potom zas pri niekom inom. Začarovaný kruh. A keď si všimneme to prázdne miesto, ktoré po nich zostalo, hovoríme si: veď to tak malo byť. Veď tak to chcel osud, Boh, vesmír, energia... Niekto.
Vraj sa poznáme, keď si spolu píšeme na facebooku, keď spolu máme hodiny v škole, keď pracujeme v tom istom podniku, keď sedíme vedľa seba v autobuse. Ale v skutočnosti sa nepoznáme. Ako by sme mohli? Veď sa stále len na niečo hráme.
A city? Mať ich, znamená mať slepé črevo. A toho sa treba zbaviť. Rýchlo. Kým nepraskne. Rany po operácii trochu bolia, ale dá sa to predsa vydržať. Vyberieme si stehy, ranu si nevšímame. A už na to nemyslíme.
Lebo sme veľkí a múdri. Lebo tak to proste chodí. Čo nechápeš?! Nevieš, že dnes sa len dávajú náznaky? Že si máš všetko domyslieť? Takí sme my, dospelí.
Ja viem, neprinášam nič prevratné. Nepíšem o politike, ani o dianí v vo svete. Hoci by som mohla, ale píšem o živote. Možno aj o tom tvojom. O ceste a pravde, ktorú máme každý svoju.

Existuje fráza, že láska je slepá. Ale to si nemyslím.
Ona je len nemá.
Nie, že by nemohla hovoriť.
Ona len nechce.


« PREV
NEXT »

Žiadne komentáre

Váš názor nás zaujíma, ďakujeme