Najnovšie články
latest

Všetko alebo nič



Koľko ľudí na svete, a predsa sme každý iný.
Koľko životných osudov, a predsa každý tak výnimočný.
Koľko mien, a predsa má každé svoju tvár.
Jeden svet, a predsa si každý tvorí ten svoj vnútorný.
Toľko originálov, a aj tak zo seba robíme kópie.
Toľko dní, toľko času, a predsa nevieme, čo s ním.
Zobúdzame sa, vstávame, robíme tie každodenné maličkosti, ktoré vytvárajú našu životnú mozaiku. Plánujeme, rozhodujeme sa často o maličkostiach, ktoré potom zapadajú do väčšieho plánu.
Sme unavení, cítime sa nedocenení a znechutení. A tak sa ocitáme na križovatkách. Vstať, alebo zostať ležať? Ísť, alebo kašľať na to? Bojovať, alebo sa radšej pokoríme silnejšiemu protivníkovi?
Veď vzdať sa, to je také ľahké. Menej riskantné. A tak sa prestávame usmievať a kúsok po kúsku rozbíjame svoje sny. Šliapeme si po šťastí. Po svojom, aj po šťastí tých druhých. Pretože ak dáš do tejto hry všetko, nakoniec nemusíš mať nič.

Verím, že každý z nás má svoje obmedzenie. Niekto je príliš pekný, niekto príliš škaredý. Jeden je róm, iný zasa žid. Niekto je zdravotne postihnutý, iný si myslí, že je.
Verím, že hoci sme si vytvorili nespočetné množstvo kritérií, na základe ktorých delíme ľudí v našom okolí, existujú dve základné skupiny.
Sú ľudia, ktorých najväčším problémom dňa je, či si natrieť chlieb maslom, alebo vsadiť na starú dobrú klasiku s masťou a poriadnou dávkou cibule.
A potom sme tu my. My, ktorí sme sa už narodili s tým, že to budeme mať v živote ťažké. My, ktorí sa musíme vysporiadať. Sami so sebou. S nespravodlivosťou. S aroganciou a nepochopením. My, ktorí vieme, že za každým úsmevom sa skrýva bolesť. Že za každým úspechom sa skrýva podkopané sebavedomie, ktoré sme si museli vyliečiť. Že za každým dôverným vzťahom sa skrýva minulosť. Bolestivá a plná rán.
Sme ľudia otázok. Neustále sa pýtame, pochybujeme, vyhovárame sa. Kedy už všetci pochopia, že farba pleti nie je ukazovateľom? Kedy už pochopia, že za človeka hovoria činy, nie jeho výzor?
Kedy?!
A viete, čo vám poviem? Nikdy...
Otázkou totiž nie je, kedy sa zmenia oni, ale kedy sa zmeníme my. Otázkou je nie to, kedy problémy zmiznú. Otázkou je, kedy zmiznú naše výhovorky, aby sme ich neprekonali. To, čo tvorí náš svet nie sú naše problémy. Náš svet tvorí reakcia na ne. Otázkou nie je, kedy nás ostatní uvidia inak. Otázkou je, kedy my uvidíme ostatných. Ja viem, nie je to fér. Nie je fér, že najlepšie sa majú tie najväčšie svine. Nie je fér, že zomierajú deti. Nie je fér, že po svete chodia vrahovia, úchyli a nikto s tým nemôže nič robiť.

A ja mám strach. Bojím sa, že dovolíme naším obmedzeniam, aby nás zlomili. Bojím sa, že dovolíme, aby jeden prešľap zničil všetko dobré. Bojím sa, že dovolíme obmedzeniam, aby sa stali výhovorkami, prečo nebojovať. Bojím sa, že prestaneme snívať. Bojím sa, že zničíme sny našim deťom, našim priateľom.  Bojím sa, že sa budeme chcieť natoľko prispôsobiť tým hajzlom, že prestaneme byť sami sebou. Už mám dosť toho negativizmu! Mám dosť toho skrývania sa.
Som žena, ktorá vždy vedela,čo chce. Som žena, ktorá o sebe počúvala, aká je hlúpa, neschopná od tých, ktorí ma ani nepoznali. Som žena, ktorá rada filozofuje. Som žena, ktorej názorom málokto rozumie. No som aj žena, ktorá dokáže tráviť aj hodinu česaním sa. A viem, že nech budem robiť čokoľvek, rešpektu od všetkých sa nedočkám. Je jedno, čo dosiahnem, niekto sa bude vždy nado mnou povyšovať. Tak to jednoducho je. Pretože tu stále budú tí, ktorých spôsob života bude v mysliach istých jedincov len utvrdzovať v presvedčení, že majú pravdu.
Stačí sa len pozrieť okolo, a všimnúť si koľkí rómovia žijú pod úroveň. Koľkí z nich nevedia možno ani napočítať do desiatich, no vedia kradnúť a klamať na tisíc spôsobov. Koľkí z nich nepoznajú možno ani meno prezidenta, no presne vedia, mená najväčších mafiánov vo väzení. Koľkí z nich nepoznajú ani základné hygienické návyky, no doma majú nakradnutého Hugo Bossa, ktorého potom ponúkajú na ulici zástupom tých, ktorí len čakajú, aby si mohli vymyslieť ďalší dôvod, prečo nás nenávidieť. Aby mohol vzniknúť ďalší vtip na náš účet. Koľkí z nich sa nedokážu postarať o svoje deti, no už od malička ich zasväcujú do tajov alkoholu, hazardu a zábav, na ktorých im nerobí problém zúčastňovať sa s nimi. Je jedno, či má dieťa 10 alebo je len v kočíku, čardáše poznať musí. Vystatujeme sa tým, že rómovia milujú deti a na rozdiel od tých hnusných gádžov, ktorí nám len ubližujú my nechodíme na interupcie. Keď ich ale tak velmi milujeme, prečo sú detské domovy plné rómskych detí?!
My sme vraj najväčší mafiánii, každý je nám  brat. A je úplne jedno, či sme sa predtým stretli, my patríme všetci do jedného getta. Tak potom prečo je Slovensko plné prípadov, keď róm zabil svojho vlastného, pokrvného brata?! Deti nemusia chodiť do školy, ich predsa učí škola života. Nikam nezapadnú, lebo zatiaľ čo ostatní sa učia čítať a písať, oni sa učia, či je lepší muzikant ten, alebo onen. My sa vraj nerozvádzame, pretože sme nábožensky založení. Ale v našich manželstvách je nás trošku viac. Sú tam milenky, nemanželské deti, lietajú facky. Naša láska je predsa taká, živelná. No nie?! Občas, ak je tých detí trošku viac, nepoznáme ani ich mená. Ale poznáme mená všetkých spoločností, ktoré poskytujú pôžičky.
Že je to tvrdé? To je. Mnohí nás budú hádzať do jednej sorty. A veľa z nás s tým nič nerobí. Pretože nám to vyhovuje. Tak, ako mnohých zdravotne postihnutým vyhovuje, ak ich ľutujú.
A to sú presne tie momenty. Križovatky. Chvíle, keď sa musíme rozhodnúť. Keď sa buď prispôsobíme a necháme to tak, alebo siahneme na dno svojich síl. Nezáleží mi na tom, koľko faciek ešte dostanem. Pretože viem, že vždy vstanem a pôjdem. Vždy sa postavím a budem bojovať za svoje sny. Za seba a ľudí, ktorí sa nepoddali. Pretože obmedzenie je len vtedy obmedzením, ak mu to dovolíme. Choroba je len vtedy chorobou, ak ju prijímeme. Prehra je len vtedy prehrou, ak sa vzdáme.Sú len dve možnosti. Zvíťaziť. Alebo ostať porazený. Žiť. Alebo vnútorne zomrieť ešte pred smrťou.
Všetko. Alebo nič...


Michaela Mihoková 
« PREV
NEXT »

Žiadne komentáre

Váš názor nás zaujíma, ďakujeme