Najnovšie články
latest

Pozor, epidémia!

Apríl, začiatok týždňa a ja mám opäť jeden z tých dní, keď by som najradšej ani nevstala z postele. Priveľa zmien, priveľa povinností, z ktorých ani jedna nepočká. Narýchlo vyťahujem tašku, aby som nezmeškala i tak nudnú prednášku a pomaly vpíjam nové ráno. Aprílový zimno-letný vietor sa pohráva s mojimi vlasmi a ja premýšľam nad tým, prečo si ľudia myslia, že ak by mal deň viac ako 24 hodín, všetko by sme stihli lepšie. Rýchlejšie, ale zároveň menej hekticky. Hlúposť. Čím viac máme, tým viac chceme. Čím viac dostávame, tým menej dávame. A tým viac aj pýtame. Od života. Od iných. Od seba. Od Boha, ktorého potom viníme zo zlyhaní. A hoci je to smutné, nedokážem sa ubrániť úsmevu. Akí sme len naivní. Ako sa stále o niečom presviedčame. Akí sme chorí. Ohrozuje nás priam obrovská záplava chorôb.


Ebola. Prasacia chrípka. Vtáčia chrípka. Pľúcne chlamýdie. Do obehu vracajúci sa čierny kašeľ. A nedostatok ľudskosti.
Ktosi mi nedávno povedal, že zabudol, aké to je byť človekom. Zaskočene s pobavením som sa ho spýtala, čo to teda znamená byť človekom. A on povedal: základné vcítenie sa, ochota pre niekoho žiť aj zomrieť. A vtedy som to pochopila. Naplno. Že aj ja som človek. Som Slovenka, rómka, no zo všetkého najviac som človek. Moja mama raz hovorila jednu svoju dávnu príhodu. Stalo sa to takmer pred 15 rokmi. Bola v Bratislave a čakala na autobus. Už bolo trošku neskoro, no ulice boli aj tak stále preplnené. Zrazu si všimla niečo zvláštne. V priekope ležal človek. Krvavý. A sám. Bol zranený a hoci nie nahlas kričal o pomoc. A nenašiel sa nikto, kto by mu pomohol. Kto by ho pozdvihol a spýtal sa, či niečo nepotrebuje. Mesto si dýchalo svojím mestským spôsobom života, zatiaľ čo niekto tam ležal. Táto epidémia sebectva. Sme ňou tak nakazení, že si to ani neuvedomujeme. Občas nás dojme nejaký film, v ktorom niekto bojuje s rakovinou. Pozrieme si televízne noviny a rozčuľuje nás, že politici opäť nezvládli, čo mali. Je nám zle, že lekári sú takí babráci, že človek pokojne môže doma aj zomrieť len preto, že niečo zanedbali. Behá nám mráz po chrbte z toho, že v reklamách vidíme výrobky, ktorých cena sa zo dňa na deň vyšplahala na maximum. Ľutujeme tetu z Horných Orešian, lebo si zlomila nohu a chuderka si teraz nebude môcť ísť po dôchodok. Najradšej by sme niekoho nakopali, pretože človek, čo utýral dieťa dostal 5 rokov, ale ten, čo týral mačku dostal len 7. My tak milujeme zvieratá.. Občas dokonca viac ako svoje vlastné deti. A samozrejme ľutujeme aj seba, pretože okrem nás sa nenájde nikto, kto by nás poľutoval. Ale keď príde ten moment, rozhodujúci moment, v ktorom sa z nás môžu stať skutočne ľudia, neurobíme nič. Utečieme. Alebo sa tvárime, že to nevidíme a nepočujeme.

So spolužiačkou sme raz čakali na autobus. Bolo leto a my sme si vychutnávali ten pocit, že ideme domov a nemusíme robiť nič. Bola tam aj jedna pani so psom a malým bábätkom. Asi bolo jej. Bábätko začalo plakať. Pravdepodobne mu bolo teplo a bolo na svete príliš krátko na to, aby tento pocit dokázalo identifikovať. Pani sa obrátila  k nemu slovami: „Je ti teplo. No a? Veď aj mne je a nerevem!“ O pár sekund sa obrátila k psíkovi: „Noo, ty si mi ale krásny. Chudáčik, musí ti byť velmi teplo.“
Možno preto tak milujeme zvieratá, že sa sami ako zvieratá správame. Bez emócií. Bez súcitu. Bez hodnôt. Niekedy niekto niekomu zaplatí, aby mu odrezal penis, občas si nejaký ten pedofil adoptuje dieťa a bojuje za svoje práva. Občas si nejakí rodičia, túžiaci po oddychu vyjdu na žúr, zatiaľ čo ich malá dcéra na nich doma čaká. A keď sa potom vrátia domov „ľahko“ zdrogovaní a dostanú chuť niečo si zajesť po tak divokom večierku ani si nevšimnú, že si idú uvariť svoju vlastnú dcéru.
Zabudli sme, aké je to byť človekom. Toľko sa zaoberáme vecami, ktoré nedokážeme zmeniť. Toľko iných titulov si dávame. Toľko. Až sa z nás vytratilo to, čím sme. Bez ohľadu na farbu pleti. Vierovyznanie. Stav bankového účtu. Narodili sme sa ako ľudia. Ja aj vy.
Keď ešte existovali magnetofónové pásky rada som počúvala rozprávky. Najradšej som mala tie s princeznami a drakmi. Princezná, najväčšia krásavica v celom kráľovstve najskôr vzpupná sa zaľúbi do princa. Cestu im ale skríži najskôr otec, kráľ, ktorý nechce svoju milovanú dcéru dať za ženu len tak nejakému princovi. Ale potom sa na scéne objaví zlomyseľný drak, ktorý tiež zatúži mať princeznú za ženu. Pomocou nejakej lsti sa mu podarí princeznú uniesť a zajať vo svojom dračom brlohu. Princezná čaká, kým sa drak večer vráti zo svojich dračích úletov, aby ho obslúžila tým, čo krvopotne sama navarila. A keď to najmenej čaká, príde on. Princ, aby ju vyslobodil. Princezná, ktorá po utrpení, ktorým si musela prejsť už zmäkla a nechce, aby jej milovaný zahynul. A tak keď sa drak vráti ukrýva ho. On príde a kým mu nakladá na tanier olovené halušky on zamyslene povie:
„Žena, človečina tu smrdí.“
Cintoríny sú plné našimi blízkymi, ktorým chodíme zapaľovať sviečky. Sú v našich spomienkach. Sú súčasťou určitého úseku, ktorý si so sebou ponesieme už navždy. Oni sú už mŕtvi a nikto o tom nepochybuje.  Čo my, žijeme  naozaj?
Vo filme Titanic námorný dôstojník stojí a na konci kričí do morských hlbín. „Je tu niekto nažive?“ Dnes sa pýtam ja zo súše a v zdanlivom pokoji: Žije tu niekto?
Čakám, kedy príde drak a povie: človečina tu smrdí...


Michaela Mihoková 
« PREV
NEXT »

1 komentár

  1. Krásne napísaný článok- sentencia pani Michaela Mihóková.Klobúk dolu a gratulujem pán Kmeťo, želám Vám, aby ste mali čoraz viac takýchto ľudských článkov a skvelých prispievateľov.S úctou Anina Botošová

    OdpovedaťOdstrániť

Váš názor nás zaujíma, ďakujeme