Najnovšie články
latest

Veď aj svíň sa treba zbaviť, keď sa premnožia...



Sedím na lavičke a vediem celkom bežný rozhovor. Na chvíľku sa odmlčíme, no potom ma môj spoločník prekvapí otázkou:
„Prečo si myslíš, že Rómovia sú utláčaní. Veď sa adaptovali medzi majoritu a prispôsobili sa jej. Dnes už to nie je ako kedysi.“
„Ale veď oni utláčaní sú,“ odpovedám čo najpokojnejšie a s čo najnevinnejším úsmevom, vedomá si toho, že niektorým ľuďom sa skrátka niektoré veci vysvetliť nedajú. Nie, že by boli hlúpi. Ale veria tomu, čomu veriť chcú. Nepoznajú to. Nevedia.
Horúčkovito sa snažím sústrediť na zvyšok rozhovoru, ktorý sa už potom nesie v tom duchu ako predtým. Ale moja myseľ  zápasí stále s jedným slovom. Kedysi.
Minulosť je ako otvorená kniha. Máme ju stále pred sebou. Sú chvíle, keď ju na okamih odložíme, no potom ju opäť vezmeme do rúk. Čítame tie isté strany dokola. Chceme to zažiť znovu. Okúsiť tie chvíle, zažiť ten príbeh, pocítiť tie emócie tak ako predtým. Je akousi školou života, ktorá sa snaží urobiť nás ľuďmi, akými by sme mali byť. Chce, aby chyby, ktorých sa dopúšťame boli tým, čo nás urobí lepšími. A ako každý učiteľ nás po nekonečných lekciách chce pustiť ďalej do sveta. Ale my akosi nechceme ísť. Pretože sme nepoučiteľní.
Rómovia boli vždy v minulosti nepochopenou, podceňovanou skupinou. ´Áno, občas si zažili aj dobré dni, keď ich ochraňovali a oni sa mohli tešiť z toho, že sa nemusia báť o život. Potom však prišlo prebudenie a z nás sa stali ovce, vedené na porážku. Zabiť Róma nebol zločin. Bolo to nutné. V záujme dobra. Spravodlivosti. Prešli sme si peklom. Lynčovaní, neprávom odsúdení, vysmievaní. V 19. storočí sa uskutočnil proces, ktorý obvinil Rómov z kanibalizmu. Hoci boli nevinní, aj tak museli zomrieť. Štyridsať životov vyhaslo, pretože niekto to tak chcel. V 20. storočí sa kniha opäť otvorila a Rómovia boli obvinení z kanibalizmu. Viny boli síce zbavení, ale už nikdy na nich spoločnosť nenazerala ako predtým. Boli pred očami ostatných tí poškvrnení, zlí a hodní nenávisti.
Nezáleží na tom, aké storočie dnes je.
Nedávno som uprostred noci sedela a prezerala si príspevky na facebooku. Spánok ma akosi obchádzal a tak som sa pohrúžila do statusov a príspevkov, často ani nedávajúcich zmysel. Bola som znudená, no vedela som, že akokoľvek sa budem usilovať spať nezaspím. A potom som medzi toľkými politickými reklamami a skupinami narazila na článok o Rómskych delikventoch v Košiciach. Zdieľal si ho Marián Kotleba a pod ním boli aj takéto komentáre:



Veď aj svíň sa treba zbaviť, keď sa premnožujú
 príliš veľa. To asi za to, že sa im vyplácajú príliš veľké prídavky.
Opice, dokedy bude táto zgerba zákonom chránená?
Skončila zima, tak už vyliezajú.
Banda jedna všivavá!
Treba ich potichu začať likvidovať.
Kotleba, na hrad!
Chránená hnusná zver!
Kastrovať, nech sa nemnožia.
Prajem im, aby im niekto dal ponaučenie. Aby im dolámali všetky kosti, aby ich niekto nechal ležať v kaluži krvi na chodníku, aby celý život boli na vozíčku a deti sa vysmievali ich pozašívaným ksichtom.
Róm: živočích príbuzný šimpanza. Má hnedé sfarbenie. Je charakteristický špecifickým pachom.
Kým sa nepostrieľajú, pokoj nebude.
Nezáleží na tom, aké storočie je dnes. Nezáleží na tom, koľko krvi muselo pretiecť len pre nenávisť chorých ľudí. Nezáleží na ničom. Pretože vo vnútri sme takí istí. Plní nenávisti a zvrátenosti. Bez hodnôt.
Vymenili sme prezidenta za kráľa. Stali sme sa otrokármi novodobých vlastníkov pôdy, ktorých jediným cieľom je čo najviac zbohatnúť. Mestá sa už nezatvárajú bránami, poskytujúcimi ochranu pred možným nepriateľom. Pretože naším nepriateľom je každý.
Vynájdenie žiarovky sa človek oslobodil od iného vnímania dňa a noci. I napriek tomu však žijeme v tme. Nepozeráme si do očí. Nevidíme sa navzájom. Vidíme len seba. Koľkokrát sa necháme oklamať zdanlivým úsmevom a ani si nevšimneme, že ten, kto vedľa nás stojí má v skutočnosti v očiach bolesť.
Kedysi bola 25 percentná šanca, že sa človek dožije 30 rokov. Starec bol ten, kto mal 50. Vďaka liekom sa hranice posunuli. No i tak sme chorí. Chorí sami zo seba. Z hlúpych pravidiel, ktorými sa akože musíme riadiť, aby sme sa príliš nevymykali tomu, čo je normálne. Chorí z čakania. Ako malí čakáme na to, kedy vyrastieme. Dúfame, že potom sa veci zlepšia a my budeme môcť rozhodovať sami za seba. Bože, koľká naivita. Keď dospejeme, chceme byť deťmi, pretože nevládzeme uniesť to každodenné bremeno. Keď zostarneme, chceme byť mladí, lebo nám dôjde, čo všetko sme mohli robiť. Čo všetko zažiť a my sme si to neužili tak, ako sa patrí. Uniklo nám všetko dobré a my sme chorí z toho, že to už nejde vrátiť. Keď sme nešťastní, čakáme, kým budeme mať viac peňazí, kým si niekoho nájdeme, kým budeme mať deti, aby sme boli naozaj šťastní.
Vďaka telefónom a internetu spolu môžeme hovoriť kedykoľvek bez ohľadu na hodinu. No i tak, keď niečo potrebujeme nikto nám nedvíha. Alebo nezdvíhame my. Facebook blízkych vzďaľuje a vzdialených zbližuje.
Kedysi sa o sexe hovoriť nemalo. Ak bola žena tehotná bolo prirodzené, že v posledných mesiacoch nevychádzala na verejnosť. V prítomnosti cudzích mužov, ak prišla zmienka na jej tehotenstvo sa mala začervenať, aby vyjadrila, ako sa hanbí a že nie je neslušná. Dnes sa o sexe hovorí až príliš. Na každom kroku. Pri každej možnej príležitosti. Hovoria o ňom starí rodičia, rodičia, deti, dokonca sa o ňom majú učiť deti v škôlke. Jeden extrém sa prelína s druhým.
Kedysi sa viedli revolúcie a vzbury, pretože ľudia boli nespokojní s vtedajším systémom. Búrili sa otroci, ženy, robotníci. Za ženskú česť sa viedli turnaje a súboje. Dnes medzi sebou vedieme studené vojny. Na tvári smiech, v srdci ľahostajnosť. Zdravíme sa tak, ako by sme pozdravili zubára pri odchode z ambulancie – ubolení s vatou v ústach, sklamaní z premrštenej sumy  peňazí.
Kedysi si ľudia volili vodcov, často zneužívajúcich ich vieru. Dnes robíme presne to isté. Volíme si vodcov, ktorí presne vedia, čo a kedy povedať, aby na svoju stranu stiahli masy. A my, strhnutí davom ideme. Nepremýšľame sami za seba, ale necháme ich, aby za nás mysleli.
Kone sme vymenili za autá. Vďaka tomu sa vzdialenosť prestala rátať na dni, ale zmenšila sa na hodiny a minúty. No i napriek tomu stále nemáme čas. Strácame sa v neuskutočniteľných plánoch, chceme niečo, čo nikdy mať nebudeme. Preto nevnímame a necítime prítomnosť.
Nekonečný príbeh. Hrubá kniha bez konca. Taká je minulosť, v ktorej žijeme.


Michaela Mihoková 
« PREV
NEXT »

Žiadne komentáre

Váš názor nás zaujíma, ďakujeme