Neprehliadnite

Iba jeden deň



Existuje niekoľko druhov otázok:

 

Tie, ktorých odpoveď nájdeme na googli, pretože ako všetci dobre vieme, všetko je na webe. A my, ak niečomu nerozumieme a nechceme sa znižovať k tomu, aby sme sa spýtali niekoho iného, radi ho využívame.
Tie, ktorých odpoveď síce poznáme, no nechceme si ju priznať. Preto často strácame čas hľadaním už dávno stratených vecí. Opravujeme už dávno nefunkčné vzťahy. Pátrame po pokladoch, ktoré už vykopal niekto pred nami.
A napokon, sú tu tie, ktorých odpoveď sa možno nikdy nedozvieme. Napriek tomu je však dôležité niekedy až žiaduce klásť si ich stále dokola. Pretože práve tieto otázky, ak sú položené správne, dokážu nás posunúť vpred. A my, mnohokrát dezorientovaní nárokmi, aké na nás doba vyvíja môžeme kráčať ďalej. So vztýčenou hlavou. Poznačení a zapečatení tým, čo si nosíme a čím sme si prešli.
Dnes tu sedím vo svojej izbe, v tichu. No aj ticho sa niekedy môže zdať až príliš hlasné. Mám otázky. Veľa otázok.
Ako hlboko musí človek spadnúť, aby si uvedomil, že je na dne?
Koľko toho musí stratiť, aby si uvedomil, že niečo mal?
A prečo stačí jediný okamih na to, aby bol celý život v troskách, no musí prejsť dlhý čas, aby sa z tých trosiek opäť postavil?


Stalo sa to v Nitre. Bol rozhorúčený deň. On ju mal odviezť do jaslí. Mal to byť jeden z tých nám tak dobre známych dní. Ráno vstaneme, vykonáme bežné návyky bez toho, aby sme si to uvedomovali. Míňame činnosť za činnosťou, človeka za človekom, niekedy si ani neuvedomujúc rozdiel medzi nimi. Večer prídeme domov, šťastní, že práca je za nami, roztrpčení, že sme všetko nestihli a sklamaní, že minul ďalší deň a hoci bol na oko naplnený, pod povrchom prázdny.

Tento deň však taký nebol. Otec Kristínky si ho bude pamätať navždy. Svoju dcéru zabudol v aute, hoci ona bola dôvodom, prečo doň nasadol. Spomenul si až popoludní, keď už bolo po všetkom. Nezostalo celkom nič. Len jedna zničená rodina. Jeden muž, ktorý sa psychicky zrútil. Jedna matka, ktorá skolabovala a ktorej život už nikdy nebude ako predtým. Jedno zbytočne mŕtve dieťa.

Nie, nechcem moralizovať. Nechcem odsudzovať. Chcem len nechať emócie, aby zapadli do týchto riadkov.
Ak by sme mali už len jeden deň, posledný deň, vymeraný Bohom, žili by sme inak? Pretože to, ako žijeme teraz, nie je to, čo sme chceli. Chceli sme predsa byť šťastní. Chceli sme byť obklopení tými, ktorých máme najradšej. Chceli sme robiť to, čo by nás naozaj bavilo. Namiesto toho mnohí šťastie len predstierame. Tých, ktorých máme najradšej od seba odháňame. Zo strachu. Z márnivosti. Z trucu. Robíme v zamestnaniach, kde sme nikdy byť nechceli. Pretože si nemôžeme dovoliť nič lepšie. Predtým by sme ním pohrdli. No dnes sa doň tlačíme, len aby sme zarobili tých pár eur. Necháme sa ponižovať, len aby sme mali z čoho žiť. A potom príde takýto deň a všetko zničí.

Volá sa Tatiana. Jej príbeh bol napísaný už pred piatimi rokmi, no mne sa dostal do rúk až teraz. Keď mala pätnásť, vyskúšala svoju prvú drogu. A potom už drogovala 12 rokov každý deň. Brala drogy od výmyslu sveta. Čierny heroín, koks, všetko, na čo si len spomeniete. Aby mala na drogy peniaze, šla aj so svojou kamarátkou robiť prostitútku do Španielska. Tam sa vďaka zrade svojho kamaráta, obe  dostali do rúk Kosovských Albáncov, ktorí im miesto peňazí dávali bitku. Nie hocijakú bitku. Takú, po ktorej padali do bezvedomia a po ktorej krv striekala až na steny. Keď sa im konečne podarilo ujsť, vyskúšali si prostitúciu naprieč Španielskom. Boli na ulici, aj v kluboch. Nech sa Tatiana akokoľvek snažila prestať, nech robila čokoľvek, vždy sa vrátila k drogám. Pretože kríza, ktorú zakúsila, ak drogy nemala ju vždy vrátila späť. Vrátila sa na Slovensko, aby dokončila školu. Ako sa jej to podarilo, je záhadou. Človeku sa ťažko sústreďuje na školu, ak je denne sfetovaný. Mala milujúcich rodičov, ktorí ju chceli z tej špiny dostať. No pokiaľ si človek sám neuvedomí, v akom bahne sa váľa, je nemožné pomôcť mu. A tak sa opäť vrátila k prostitúcii a stal sa z nej bezdomovec. Jej klienti boli úchyli, politici, i na prvý pohľad šťastne ženatí muži.
Niektorí ju znásilňovali, raz dokonca aj traja naraz. Iní ju nútili, aby robila veci, aké urobí len človek, ktorý je naozaj v zúfalej situácii. Bežne sa jej stávalo, že sa počas súlože, že sa vyvracala priamo na klienta. Jej výzor bol zúbožený, morálne hodnoty poznačené túžbou po droge. Jej zdravie bolo podlomené, psychický stav tak zlý, že si želala len zomrieť. Mávala halucinácie, niekedy až tak absurdné, že i v tej pre ňu tak ťažkej situácii sa zdali smiešne. Nijaké dno však nie je tak hlboké, aby sa z neho nedalo vstať. Nijaký človek nie je tak slabý, aby nemohol začať odznova. Stačí len chcieť. Stačí sa len zaprieť. Len pozrieť na dno svojej duše a nájsť niečo, čokoľvek, čo človeka prinúti bojovať. A ono to tam vždy je. Zo svojej závislosti sa dostala. A dnes je matkou, ženou a plnohodnotným členom spoločnosti.
Stačí jeden deň, aby sa všetko rozpadlo. Rovnako však stačí jeden deň na rozhodnutie. Že budem žiť inak. Že odpustím neodpustiteľné. Že spomalím.


Pretože ako hovoria slová jednej piesne:
Máme čas sa hádať, máme čas svoj život flákať. Vieme stavať múry a vieme si závidieť. Máme čas viesť vojny a nenájdeme jediný deň voľný. Nájdeme si čas zabíjať. A neustále zrýchľujeme svet. Kam to ešte môže zájsť, o čo sa to môže zrýchliť? Za smiech sa predsa neplatí.
 Pozri, akí sme bohatí! Keď spomalíme svet,  bude sa nám ľahšie dýchať.


Michaela Mihoková 

1 komentár:

Váš názor nás zaujíma, ďakujeme