Neprehliadnite

Sloboda, rovnosť, bratstvo


Vojny. Milióny obetí. Tisícky mŕtvych. Stovky tých, čo si svoje zranenia ponesú po celý život. Nie viditeľne. Nie fyzické, tie sa zahoja. Nesú si so sebou zranenia, ktoré ich už naveky poznačia.
 Už nikdy nebudú rovnakí. Ľudia strácajú domovy. Vidia padať svojich najbližších. Dívajú sa, ako smrť do svojich pazúrov berie ich susedov, priateľov. A nemôžu robiť nič. Iba čakať a modliť sa. Ale za čo? Ak prežijú, zostanú sami. Ale sú už pripravení pozrieť smrti priamo do očí ?Každý jeden padlý nosí v sebe príbeh. List, ktorý už nikdy nebude doručený svojmu adresátovi. Matka, zúfalá matka, hľadá svoju dcéru. Stará mama, ukrýva pre svoju vnučku bábiku. Chcela jej ju dať na Vianoce. Ale neurobí to. Dá jej ju radšej teraz. Pretože potom už môže byť neskoro. Pre obidve. Bojuje sa mesiace, roky. Jeden prehrá, druhý s hrdo vztýčenou hlavou kráča ako víťaz. Nastane mier. Všetci sú zdrvení, zničení, odhodlaní žiť odznova. V mieri. Učíme sa o ich chybách. Ako špongia nasávame vedomosti o tej ktorej bitke. Kto ju viedol, kto vyhral. Ktorý generál sa preslávil. Je nám ich ľúto. Ale kdesi hlboko pod povrchom je nenávisť. Stojí a čaká. Potichu. A potom sa prejaví v celej svojej sile.


Je sobota. Ráno vstávam a prihlasujem sa na facebook. Chcem vedieť, čo som za tých pár hodín sladkej nevedomosti zmeškala. Blúdim po bezduchých statusoch, kým nenatrafím na niečo iné. Niečo, čomu spočiatku príliš nerozumiem. Ale potom pochopím. Svetom otriasla správa o teroristickom útoku v Paríži. Približne 128 mŕtvych. A prečo? V mene akého boha?! Náboženskí fanatici sa dovolávajú spravodlivosti. Odborníci sa boja najhoršieho. Boja sa vojny. Boja sa, že tento príbeh bude aj naším príbehom. Sú chvíle, keď máte pocit, že na vás padne svet. Že už ďalej neznesiete na svojich pleciach niesť tú „ťarchu“.
No stane sa niečo takéto a vy si zrazu uvedomíte, že máte viac, ako ste si doteraz mysleli. Človek nebol stvorený na to, aby nenávidel. Aby zabíjal. Nenaučil sa chopiť rukou, aby ňou uchopoval zbrane. Chcela by som to vyjadriť lepšie. Výstižnejšie. Ale inak sa to nedá. V televíznych novinách sa objavilo video, kde islamisti podnecujú svojich bratov, aby v mene svojho boha-Alaha zabili aspoň jedného človeka. Aby sa nebáli a bránili si svoju vieru. Aby sa nezastavili pred nikým a ničím. Počúvam tie slová plné nenávisti a behá mi mráz po chrbte. Zrazu si uvedomujem, že hodnotné veci sa nedajú zabaliť. Nedajú sa odmerať, ani postaviť na váhu. Pretože to, čo je skutočne hodnotné je môj život. Tvoj život. Životy nás všetkých.  Čo sa bude musieť stať, kam to bude musieť zájsť, aby sme sa pozreli pod povrch?
Neviem, čo budúcnosť prinesie. Neviem, aké následky bude mať teroristický útok. Jedno však viem určite. Prinesie nenávisť. Oveľa väčšiu, aká tu doteraz bola. Oveľa intenzívnejšiu.

Počas druhej svetovej vojny sa do histórie krvou vpísala jedna veľká kapitola. Nacistické Nemecko s chladom a ľahostajnosťou vraždilo. Konali sa masakre, počas ktorých sa vyvražďovali Židia. Verejne sa hlásalo, že to nie sú ľudia. Bola to podradná rasa. Vhodná len na to, aby ju niekto odstránil. Do koncentračných táborov sa zatvárali deti. Ich životy vyhasínali v plynových komorách spolu s ich matkami. No viete, čo je zaujímavé? Ešte nikdy som nikoho nepočula hovoriť o Nemcoch v zlom. Ešte nikdy sa nikto nepohoršoval nad ich národom ako takým. Ani raz. Ale ak Moslim spácha teroristický útok, nie je na vine len on. Je na vine celá ich národnosť. Mali by pykať všetci.
Nie preto, lebo si to zaslúžia. Každý človek predsa vie, že za svoje viny si môže každý človek sám. Ale preto, že sú iní. Nie ako my. A to nám vadí.
O chvíľu si však sadneme za štedrovečerný stôl a budeme sa modliť a vzývať Boha. Prosiť ho o ochranu a súcit nad nami a tými, ktorí sú nám sympatickí. Jedni druhých budeme utvrdzovať v tom, že nie je podstatné, ako človek na prvý pohľad vyzerá. Dôležité je iba jeho srdce.
Nelson Mandela, ktorý bojoval za práva Černochov vyslovil jednu myšlienku:
Nikto sa nerodí s nenávisťou v srdci. Nenávisti sa človek učí.

V jednej z mojich najobľúbenejších kníh Malé ženy sa najmladšia zo štyroch sestier trápi, pretože ju nebaví byť chudobnou. Vtedajšia najnovšia móda kázala, aby si všetky deti do školy nosili cukríky. Tie potom rozdali medzi svojich spolužiakov. Ona však tie cukríky nemala. Jej otec slúžil vo vojne a jej matka mala príliš veľké srdce, aby sa nerozdelila s tým, čo mala. Pomáhala chudobným a starala sa o chorých. No dievčatko nechcelo vytŕčať z radu a tak si tie cukríky podvodom zadovážilo. Pri tejto časti som sa vždy usmievala. Ale každým dňom si čoraz viac uvedomujem, že rovnosť, sloboda a bratstvo sú len slovami. Krásnymi. Ale nereálnymi.
V snahe nevytŕčať z radu sa prispôsobujeme väčšine. A tak nenávidíme. Ohovárame a klameme. Nie sme tými, akými by sme byť chceli.
Sadám si na posteľ. Zatváram oči. Predstavím si tortu a na nej pomyseľné sviečky. Hlas vychádzajúci z mojich predstáv mi šepká celkom tíško, aby neprerušil čaro danej chvíle: „Niečo si želaj.“ A tak si želám.
Želám si žiť vo svete, kde sa budú ľudia deliť len na dobrých a zlých. Želám si, aby som nemusela mať strach, keď vyjdem v noci von na ulicu. Želám si, aby som mohla byť sama sebou bez toho, aby som sa bála že tým niekoho stratím. Želám si byť slobodná. Želám si....

Michaela Mihoková 

1 komentár:

  1. a mojim najvedšim želaním je mier , láska .pochopenie na celom svete

    OdpovedaťOdstrániť

Váš názor nás zaujíma, ďakujeme