Ako sa pozeráme na Vianoce ??? Je 24 december narodením Ježiša Krista ???

Sú jednoducho tu. Veď je ich čas. Nemôžeme predsa zabudnúť. Bežia reklamy a vianočné piesne. Obchodné domy sa v dnešnej dobe ozdobujú v predstihu od septembra. Pre istotu. Zdá sa mi, že Vianoce sa stali dobrým biznisom. Ponuky od predajcov rôzneho druhu ponúkajú skvelé tipy na darčeky pod stromček. Ľudia sa ponáhľajú s plnými nákupnými košíkmi. Otázky, čo piecť a koľko. Akou farbou tento rok vyzdobiť stromček. Do zlata, či striebra? Ako prestrieť stôl so všetkými dobrotami. Čo robiť potom? Kam ísť. To všetko sa na nás valí zo všetkých strán. Pre mnohých ľudí sú Vianoce príležitosťou ako vypiť čo najviac alkoholu. Ale mám trochu obavy. Nenávidím faloš a pretvárku. Iste je dobré a priam žiaduce sadnúť si spoločne s najbližšími  za sviatočne prestretý stôl a robiť všetko okolo toho. Ale tá večera skončí, skončia Vianoce. A ľudia zabudnú. Na ich podstatu. Oslavujeme, rozbaľujeme darčeky, bavíme sa . Moja otázka, je , kde je oslávenec? Kde je Ježiš? Nezaslúži si,,,,, aby bol v strede? Možno že som posledný optimista, či rojko. Ale chcem, aby nielen  na Vianoce, ale počas celého roka mali ľudia k sebe blízko. 


Nechcem stratiť podstatu všetkého, Ježiša. Deti majú z toho chaos, nevedia, kto vlastne im darčeky priniesol. Ježiško, Santa Claus, či Mikuláš. Riadny guláš. Ani netušia, že to bábätko položené v jasliach, už viac než 2000 rokov nie je bábätko, ale pôvodca všetkého. Pán panujúcich a Kráľ kraľujúcich. Tešiteľ sveta, pred ktorým sa skloní každé koleno a každý jazyk vyzná na chválu Boha že Ježiš Kristus je Pán. Preto mi nestačí lož a pretvárka na Vianoce a potom hor sa do starého spôsobu života. Lož a ohováranie, klamstvá, podvody, milosrdné lži. Zabúdame, padáme, niekedy sa v tom všetkom topíme. Vo vlastnej špine, egoizme. Občas nás niekto, alebo niečo zastaví. A my zistíme, že to nestačí. V srdci je prázdno. Sme obklopení ľuďmi a predsa sami. Čosi nám chýba. Zisťujeme, že ak ľúbime, tak sčasti. Iba tých najbližších. Ak odpúšťame, sme v tom nedokonalí, nedokážeme zabudnúť. Chýba nám podstata. Viera v dobro, nádej. Láska. Zdieľam na FB jeden status. Píše sa v ňom asi toto. Láska preruší pečenie, aby mohla zobrať plačúce dieťa do náručia. Je trpezlivá a priateľská, napriek chvatu a stresu. Nezávidí iným ich vyzdobené domy a strieborné servisy. Všetkému verí, všetko vydrží, nikdy neprestáva. Tým, ktorí poznajú bibliu, toto slovo určite nie je neznáme. Je to známy hymnus lásky, či vyvýšenosť lásky z 1. Listu Korintským 13. kapitoly, ale s pozmenenými vetami. Do dnešnej doby a stresu. Do doby, keď si myslíme, že si odbijeme niečo z povinnosti a kúpime niekomu, komu sme predtým ublížili, narýchlo malý darček v supermarkete, mylne sa domnievajúc, že tým umlčíme naše svedomie. Nezabudli sme na to, že ak ho ešte vôbec máme, je to len vďaka pôvodcu všetkého, vďaka jeho milosti? Viem, že rodina je nadovšetko, najbližší sú ako dar. A Vianoce patria k tým vzácnym chvíľam v živote, kedy pociťujeme vzájomnú blízkosť, spolupatričnosť. Sadáme k stolu a niekedy je jedno miesto prázdne. Ešte pred rokom tam niekto sedel. Už nie je. Žijeme v dobe smartfónov a najnovších technických výstrelkov, ale i dobe migrácie a neľudskosti, teroristických útokov, nepriateľstva kvôli farbe pleti, vierovyznaniu. Sme ešte schopní cítiť? Alebo je to len povrchné, ako narýchlo zbalený darček, aby sa niekto neurazil. Nechcem zabúdať na oslávenca Vianoc. Chcem ísť pod povrchom. Túžim dať ten najväčší dar. Dar lásky, schopnosť načúvať. Chcem veriť, že tak, ako po daždi vyjde dúha, raz bude lepšie. Tak ako tmu vystrieda svetlo, láska vytlačí nenávisť a my tíško, s radosťou v srdci uchopíme stratenú vieru v ľudské dobro. 

Anna Karenina