Teodor Gavenda milovník Rómov

Prv než začnem s listom pre Teodora, tak Vám chcem milí čitatelia predstaviť úžasného človeka, kňaza a saleziána v jednej osobe. Tento tichý človiečik miloval prácu, ale najmä prácu s Rómami, obzvlášť na sídlisku Poštárka pri Bardejove. Bol to pokorný človek, ktorý vedel toho zniesť veľa a vždy nás učil ako prijať určité veci z nadhľadom a pokorou, aj keď mnohokrát sa to mne nepodarilo. Vízia jeho života bola medzi Rómami, bola až príliš jednoduchá, ale zároveň silná práca, ktorá ho napĺňala, ale taktiež to bola fyzická práca a cez mnohé veci videl v človeku Boha. No najviac Boha videl v chudobe. Na prvý pohľad si poviete v chudobe? Áno, v chudobe... Miloval chudobných a snažil sa dať maximum tým ľuďom, či po materiálnej, alebo duchovnej stránke. Samozrejme sa snažil ich vymaniť zo začarovaného kruhu, v ktorom boli mnohokrát. Hovori sa, že ak kňaza pošlú medzi Rómov, tak buď je to pre trest, alebo že sa inam nehodí a podobne. Teodor to nebral ako trest, ani nijako inač, on to bral ako službu tým najchudobnejším, ktorých táto spoločnosť odsúva na vedľajšiu koľaj, snažil sa spájať mosty medzi  majoritou a minoritou a jeho priorita bola aj vzdelanie a vzdelávanie Rómov. V Bardejove pôsobil dokopy 14 rokov, po 14. rokoch ho preradili  do Dubnice nad Váhom, kde jeho pozemská púť skončila.


To je len taká malá časť z jeho života a jeho posledné slová, ktoré na pohrebe citoval don Ján Čapla, SDB...
Večer 27. novembra okolo 21- ej mi telefonoval Teodor: „Príď ma zaopatriť do nemocnice.“ Povedal mi aj, pred akú alternatívu bol postavený: „Ak ma neoperujú, zomriem, ak ma budú operovať, nie je isté, že to prežijem.“ Už sa nevládal sám ani posadiť.
Chcel sa vyspovedať, v takýchto prípadoch má človek tendenciu rekapitulovať svoj život. Bol úplne pokojný a vyrovnaný. Vravel: „Zoberte všetko, nič nepotrebujem...“ Na druhý deň po operácií bol pri vedomí, bez bolestí, ale krvácal, v sobotu som bol opäť za ním a mal som úmysel prejsť si s ním život, prerozprávať ho, aby som mu pomohol uchopiť ho, zhodnotiť a obetovať ho vedome, lebo sa mi zdalo, že stav je veľmi vážny.
Rozprávali sme o tom, ako začalo klíčiť jeho rehoľné a kňazské povolanie. Potom miesta, kde všade pôsobil. Vravím mu: „Prežil si krásny život.“ On mi prisviedčal: „Áno, veľmi pekný, som vďačný.“ Pýtam sa ho: „Nezdá sa ti, že ten život tak rýchlo prešiel?“ „Áno, ale bol pekný.“ „A z ktorej činnosti si mal najväčšiu radosť?“ Vraví: “Veľmi rád som pracoval s Rómami a  obzvlášť práca s Rómami na Poštárke."

List pre Teodora Gavendu

Ahoj Teodor, Teo. či Gavenda...?
Váš odchod k nebeskému otcovi, ktorý bol 9.12.2014, zasiahol nie len mňa, ale všetkých Rómov na Poštárke, nechýbate len mne, aj ďalším mnohým, Vaše povzbudenia, Vaša
jednoduchosť, zdržanlivosť, zmysel pre humor... no moc humorista nie, ale niekedy ste si vedel urobiť srandu aj sám zo seba čo bolo nezvyčajné. Pamätám si, keď som Vás stretol prvýkrát a pomyslel som si, to bude naozaj nejaký "svätuškár", ale potom som si povedal, veď to je normálne, je kňaz. Najviac ma však zaujala tá Vaša tichosť, lebo častokrát, ste aj hovoril "kto sa nevie stíšiť a je obklopený len krikom, boj sa samého seba, teda svedomia, že nám bude niečo vyčítať". Vaše prvé dni a mesiace boli to plne diplomacie, čo sa mne nepáčilo a hneď ako prvé som Vám to vytkol, bol som troška nahnevaný, že asi cestu k sebe nenájdeme,  no ale nakoniec som z toho bol milo prekvapený. Prvé začiatky Vašej formácie boli  pre mňa krížom a utrpením, ale bol som rád, že ste mi v mnohých veciach vynahradili to, čo som nedostal ... a vedel som, že Vám môžem dôverovať, aj keď na mňa mnohí chodili kydať, tak ste sa snažil byť objektívny a dával ste príležitosť, aby to povedali priamo do oči, čo častokrát nevedeli. Vďaka Vám som bol prinútený naučiť sa variť, pamätám sa na moje prvé pečené buchty, 3 kilá múky pre 15 chlapcov... :)  Boli to časy plné radosti, môj život sa začal meniť a stále ste ma učil byť pokojný, čo v mojom prípade bolo nemožné. Veľmi rád spomínam aj na prácu, ktorú sme robili, maskáče, tenisky s "číňaku" stačili, nepotrpel ste si na kvalitu, tento odev vás vystihoval. Tesiláky a kolárik iba v nedeľu, stále ste hovoril, že pri práci si viete oddýchnuť a relaxovať, čo som často nevedel pochopiť, ale teraz to chápem...

"Lora de dlabora" - "Modli sa a pracuj"... boli to krásne časy plné zábavy, výletov, formácie mladých, ale v prvom rade formácia a vedenie k dôstojnému životu a vedenie cez obyčajné veci k Bohu. Teo v dnešný deň si pripomíname Vašu smrť a návrat k Otcovi a naša prvá skupina mladých Vám "vymodlila ako prvému smrť", pamätám si, keď sme si raz povedali, že sa budeme modliť za toho, kto skôr zomrie, ale nevedeli sme, kto to bude, ale už vieme kto je tým prvým, verím, že ste v nebi a dávate na nás pozor.
Ostanete v našich rómskych srdciach navždy.
S Pánom Bohom a dovidenia...


Štefan Dreveňak