To je len taká malá časť z jeho života a jeho posledné slová, ktoré na pohrebe citoval don Ján Čapla, SDB...
Večer 27. novembra okolo 21- ej mi telefonoval Teodor: „Príď ma zaopatriť do nemocnice.“ Povedal mi aj, pred akú alternatívu bol postavený: „Ak ma neoperujú, zomriem, ak ma budú operovať, nie je isté, že to prežijem.“ Už sa nevládal sám ani posadiť.
Chcel sa vyspovedať, v takýchto prípadoch má človek tendenciu rekapitulovať svoj život. Bol úplne pokojný a vyrovnaný. Vravel: „Zoberte všetko, nič nepotrebujem...“ Na druhý deň po operácií bol pri vedomí, bez bolestí, ale krvácal, v sobotu som bol opäť za ním a mal som úmysel prejsť si s ním život, prerozprávať ho, aby som mu pomohol uchopiť ho, zhodnotiť a obetovať ho vedome, lebo sa mi zdalo, že stav je veľmi vážny.
Rozprávali sme o tom, ako začalo klíčiť jeho rehoľné a kňazské povolanie. Potom miesta, kde všade pôsobil. Vravím mu: „Prežil si krásny život.“ On mi prisviedčal: „Áno, veľmi pekný, som vďačný.“ Pýtam sa ho: „Nezdá sa ti, že ten život tak rýchlo prešiel?“ „Áno, ale bol pekný.“ „A z ktorej činnosti si mal najväčšiu radosť?“ Vraví: “Veľmi rád som pracoval s Rómami a obzvlášť práca s Rómami na Poštárke."
List pre Teodora Gavendu
Ahoj Teodor, Teo. či Gavenda...?
Váš odchod k nebeskému otcovi, ktorý bol 9.12.2014, zasiahol nie len mňa, ale všetkých Rómov na Poštárke, nechýbate len mne, aj ďalším mnohým, Vaše povzbudenia, Vaša
jednoduchosť, zdržanlivosť, zmysel pre humor... no moc humorista nie, ale niekedy ste si vedel urobiť srandu aj sám zo seba čo bolo nezvyčajné. Pamätám si, keď som Vás stretol prvýkrát a pomyslel som si, to bude naozaj nejaký "svätuškár", ale potom som si povedal, veď to je normálne, je kňaz. Najviac ma však zaujala tá Vaša tichosť, lebo častokrát, ste aj hovoril "kto sa nevie stíšiť a je obklopený len krikom, boj sa samého seba, teda svedomia, že nám bude niečo vyčítať". Vaše prvé dni a mesiace boli to plne diplomacie, čo sa mne nepáčilo a hneď ako prvé som Vám to vytkol, bol som troška nahnevaný, že asi cestu k sebe nenájdeme, no ale nakoniec som z toho bol milo prekvapený. Prvé začiatky Vašej formácie boli pre mňa krížom a utrpením, ale bol som rád, že ste mi v mnohých veciach vynahradili to, čo som nedostal ... a vedel som, že Vám môžem dôverovať, aj keď na mňa mnohí chodili kydať, tak ste sa snažil byť objektívny a dával ste príležitosť, aby to povedali priamo do oči, čo častokrát nevedeli. Vďaka Vám som bol prinútený naučiť sa variť, pamätám sa na moje prvé pečené buchty, 3 kilá múky pre 15 chlapcov... :) Boli to časy plné radosti, môj život sa začal meniť a stále ste ma učil byť pokojný, čo v mojom prípade bolo nemožné. Veľmi rád spomínam aj na prácu, ktorú sme robili, maskáče, tenisky s "číňaku" stačili, nepotrpel ste si na kvalitu, tento odev vás vystihoval. Tesiláky a kolárik iba v nedeľu, stále ste hovoril, že pri práci si viete oddýchnuť a relaxovať, čo som často nevedel pochopiť, ale teraz to chápem...
Ostanete v našich rómskych srdciach navždy.
S Pánom Bohom a dovidenia...
Štefan Dreveňak
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára
Váš názor nás zaujíma, ďakujeme