Neprehliadnite

Lóve, lóve, lóve

Sú veci, ktoré časom nadobudnú pre človeka nevyčísliteľnú hodnotu.
Sú povolania, ktoré si vyžadujú srdce.
Sú situácie, kedy sa človek pýta, kde je spravodlivosť.
Sú ľudia, ktorí nemajú nič. A predsa majú všetko.
Sú boje, ktoré sú už vopred prehrané.
Sú obdobia, keď sa každý dožaduje svojich práv. Počuť krik, zúfalé dožadovanie sa toho, o čom si myslia, že im patrí. Kričia a kričia, neobzerajúc sa navôkol. Chcú viac. Chcú peniaze.
Chudoba má rôzne podoby. Niekedy bije do očí, núti nás, aby sme sa zastavili a porozmýšľali. Prechádzame okolo príbytkov, ktoré zívajú biedou. Sú staré, polorozpadnuté, poznačené rokmi. Ich obyvatelia nevedia,, nepoznajú, čo je to mať dostatok. Žijú len tak. Z ruky do úst. Poznajú hlad. Nepotrebujú tituly, pretože tam, kde žijú, človek prežije, len ak bude dostatočne tvrdý, aby sa neponosoval. Dostatočne múdry, aby aj z mála stvoril veľa. Odolný, aby ho nijaká bolesť nedokázala zlomiť. Niekedy je chudoba menej nápadná. Ženu opustil muž. Je sama s dcérou. Všetko leží na jej pleciach. Starosť o domácnosť,. Chodenie do práce. Vysvetľovanie, prečo tento mesiac nezaplatila nájomné, ktoré aj tak k ničomu nevedie. Lebo každý chce to svoje. Dcéru nebaví žiť v chudobe, tak začne predávať jediné, čo má: samú seba. „Štetka!“ kričia ostatní, keď jej povolanie vyjde na povrch. „Chudera,“ hovorím ja. Obeť spoločnosti.
Rodina, ktorá žije, ako sa dá. Výplata, záložňa, opäť výplata, minutá na vyplatenie vecí zo záložne. Áno, aj takto môže vyzerať chudoba. Má rôzne odtiene, rôzne farby od temnej až po neutrálnu, ktorú si takmer nevšimnete.

V poslednom čase sa na Slovensku vo veľkom štrajkuje. Učitelia a zdravotné sestry kričia, navzájom sa podopierajúc.
Učitelia. Jedinci, ktorí majú vyučovať a istým spôsobom aj vychovávať deti. Deti sú predsa naša budúcnosť, nádej na lepší zajtrajšok. Tak ako je možné, že títo učitelia robia z detí
bezduché stroje bez emócií? Ako je možné, že miesto povzbudzovania sa im často dostáva len ponižovania? Kde je motivácia? Viete, sú učitelia, ktorých si neskutočne vážim. Dali mi viac, ako len vedomosti, naučené z kníh. Boli to ľudia, ktorí sa na prvý pohľad tvárili prísne. Ale pri každom ďalšom stretnutí som si uvedomila, že svoje povolanie robia srdcom. Že im na deťoch záleží. Škoda, že takých je len zopár. V oveľa väčšej miere som stretla učiteľov, ktorí sa tvárili, že sú niečo viac. Arogantní, frustrovaní, bezcitní. Učia nás, že musíme byť niekým. Niekam to dotiahnuť za každú cenu. Mať tituly. Nemať emócie len chamtivú myseľ. Učia, aj keď o danej látke sami nemajú ani potuchy. Hodnotia, ako sa im práve chce. Tí, ktorí nemajú dobré výsledky sú podceňovaní, braní na ľahkú váhu. Zabúdajú však na to, že každý človek je jedinečný. Čo by sme robili bez obyčajných murárov? Pracujú. Drú, aby uživili svoje rodiny. Majú mozoľnaté ruky a imunitu spevnenú neliečenými chrípkami. Možno nevedia vymenovať všetkých prezidentov, ktorí kedy stáli na čele v niekdajšom Česko-Slovensku. Vedia sa ale zaprieť a napriek drine byť vďační za to, čo zarobia. A čo takí robotníci? Voderady, Peugeot, Wolkswagen. Niektorí z nich musia pracovať nadčasy, aby si mohli dovoliť niečo navyše. Spája ich tvrdá disciplína, pracujú rukami a mnohí z nich majú problémy s chrbticou.  A čo kuchárky, upratovačky, predavačky?  Tí všetci si nesú svoje bremená. Všetci sa snažia, ako vedia. Iste, všade sa nájdu výnimky. Ale podstata, tá je stále rovnaká.
Nie, nemyslím si, že byť učiteľom je ľahké. Ale tiež si nemyslím, že každý má právo sa ním nazývať. Nemyslím si, že si väčšina z nich zaslúži to, o čo tak krvopotne bojovali. Pretože učiteľ, skutočný učiteľ sa postaví pred tabuľou a bude rovnako nadšene aj po stýkrát hovoriť to isté učivo. Skutočný učiteľ bude rešpektovať detskú individualitu. Skutočný učiteľ je pokorný. Nepýši sa tým, čo všetko dosiahol, koľko stupňové je jeho vzdelanie. Ten to totiž robiť nemusí. Tomu stačí, ak otvorí ústa a začne rozprávať. A každý to okamžite vie. Pretože skutočný učiteľ má skutočnú múdrosť. Je zjavná pri každom slove a nemusí si ju dokazovať. Skutočný učiteľ si nemusí vynucovať nasilu rešpekt.
Pretože ho rešpektujú deti samé. Skutočný učiteľ si na deťoch nevybíja komplexy a problémy z rodiny. Skutočný učiteľ sa usmieva, aj keď na to nemá dôvod. Je prísny, ale aj ľudský. Stále si pamätá, aké je to sedieť v laviciach a netvári sa, že sa už narodil ako vševediaci. Rozpráva sa s deťmi ako rodič, no zároveň ako priateľ. Nevyvoláva v dieťati nátlak na dobré známky. Takýto učiteľ učí niečo viac. Ale takýto učiteľ si toto povolanie vyberá, lebo sa preň narodil. Nie preto, aby si splnil povinnosť a aby mal titul. Nie preto, aby študoval niečo „ľahké.“ Nájsť ich je ťažké. Ale predsa existujú. A to, čo robia má nevyčísliteľnú hodnotu.
Niekto robí niečo celou svojou bytosťou. A niekto len pre peniaze. Lóve, lóve, lóve.



Michaela Mihoková 

Žiadne komentáre

Váš názor nás zaujíma, ďakujeme