Neprehliadnite

Volám sa Michaela, som Rómka a som spisovateľka

"Volám sa Michaela a som Rómka. Narodila som sa v presvedčení, že svet je dobré miesto. Verila som, že ľudia sú buď dobrí, alebo zlí. Že nie je podstatná fyziologická podstata, pretože skutočne dôležitý je len charakter. To som však ešte netušila, že ľudia sú najkrutejší spomedzi všetkých živých tvorov.
Často počúvam, aké nespravodlivé je, že cigáni majú všetko, kým bieli nemajú nič. Čítam, aké ťažké je žiť na rovnakom území s cigánmi, aké náročné je strpieť ich. Ja vám dnes napíšem, aké je to žiť s bielymi. Poviem vám, čo znamená patriť do menšinovej skupiny, ktorú väčšina nenávidí."

20.5.2017 už v predaji 
Takto nejak Michaela začínala písať svoje blogy, ja som Mišku spoznal úplne náhodou, oslovila ma a opýtala sa, či by ako študentka masmediálnej komunikácie na vysokej škole v Trnave mohla pre náš blog Redakciu 1 písať svoje postrehy. Slovo dalo slovo a Miška začala pre náš blog písať... Miška okrem toho, že je študentkou masmediálnej komunikácie má aj jeden hendikep, i keď ako ona sama hovorí "to že som nevidiaca nevidím ako svoj hendikep, tento hendikep vidia skôr iní ja svoj život žijem naplno a užívam si ho." V týchto dňoch vydala Miška svoj prvý román v knižnej podobe Poškvrnená, ktorý vyjde 20 mája tohto roku. A tak som oslovil Mišku, aby mi odpovedala na pár otázok. 

Čo ťa viedlo k napísaniu tohto románu?

Všetko sa to začalo v druhom ročníku na vysokej škole. Mávali sme predmet, ktorý bol zameraný na písanie poviedok. Počas celého semestra sme dostávali presné inštrukcie, o čom by mala byť ďalšia poviedka. Až na konci semestra sme si mohli vybrať čokoľvek. Nebolo presne určené, aké postavy by tam mali byť, v akom prostredí by sa mal príbeh odohrávať. Vždy som mala blízko k historickým knihám, preto sa mi začal pomaly v hlave rodiť námet. Najskôr to boli len náznaky. Budú v ňom dve sestry. Budú mať chladnú matku. Bude tam babica. Bolo to ako skladačka. Časti sa skladali postupne. Poviedku som napísala, ale tým sa to neskončilo. Mala som ich ustavične pred očami. Nedokázala som sa zbaviť celej tej atmosféry. A tak som si o niekoľko mesiacov sadla a napísala prvú kapitolu. A potom ďalšiu. Spočiatku bolo písanie románu veľmi chaotické. Nepísala som každý deň. Ale po nejakom čase som zistila, že bez písania to už nie som ja. Tak sa zrodil román, ktorý si čitatelia budú môcť už tento mesiac prečítať. Nie je dokonalý, ale písala som ho s obrovskou radosťou. Myslela som naň, keď som sa ráno prebudila a aj vtedy, keď som sa zobudila uprostred noci.

Je písanie románov  pre Teba splnením sna?

Určite áno. Ten pocit je neopísateľný. Je to radosť, pretože sa môžem s čitateľmi podeliť o príbeh mojich hrdinov. Je to rešpekt, pretože si uvedomujem, koľko autorov v súčasnosti píše, a že nie je ľahké presadiť sa. Ale stojí to za to. 

Si nevidiaca. Brala si to pri písaní ako hendikep, alebo skôr ako výhodu, ktorá ti pomohla lepšie sa do príbehu vžiť?

Pri písaní nie som nevidiaca. Nie som ani vidiaca. Pri písaní zabúdam na to, kým som. Vnímam len postavy, ktoré sa so mnou delia o svoje príbehy. Môžem byť kýmkoľvek. Pri písaní môžem cestovať v čase, byť ženou aj mužom. Vtedy nezáleží na mne.

Michaela Mihoková " splnil sa mi môj sen" 
Ako malá si snívala o čom?

Moje sny sa menili v závislosti od toho, aký seriál bol práve populárny. Keď v televízii bežala Sestrička Stefanie, tak som túžila byť zdravotnou sestrou, ktorá každému pomáha. Keď si všetci v škole pospevovali Rosalindu, chcela som byť speváčka ako Rosalinda. Snívala som o tom, že budem mať raz vlastný bar, hoci teraz ani za svet netuším, ako som k tomuto snu prišla. (smiech) A aby som nezabudla, obdivovala som princeznú Fantaghiró, takže som si ako dieťa často predstavovala, že princ nezachráni mňa, ale ja jeho. Vždy ma to ťahalo k písaniu, ale vtedy som ešte veľa vecí nevedela správne pomenovať. Celkom živo si spomínam na hodiny slohu, ktoré sme mali na prvom stupni. Moja triedna učiteľka ma viedla k čítaniu a neskôr aj k písaniu. Už vtedy ma to uchvátilo. Ale skôr som verila tomu, že raz sa stanem slávnou speváčkou ako tomu, že napíšem knihu. (smiech.)

Akým si bola dieťaťom?

Hm, túto otázku by ste sa asi mali radšej spýtať mojich rodičov. (smiech) Podľa otca som na všetkých žalovala, podľa mamy som si veľa vymýšľala, podľa sestry som bola rozmaznaná. (haha) Brata som sa radšej ani nepýtala. Viem, že som milovala hudbu. A vraj som bola živá a nikoho som sa nebála. Hrávala som sa nielen s bábikami, ale nepohrdla som ani mečom. A mama vraví, že som mala fiktívnu kamošku, ktorú som podľa výpovedí očitých svedkov, volala Piština.


Kto ťa viedol k písaniu?

Mala som a mám veľa takých, ktorí ma podporujú. Mama ma viedla k čítaniu, čím sa vlastne aj začala láska k písaniu. Učiteľka na základnej škole pre mňa tlačila knihy v braillovom písme a vždy sa tešila na moje slohové práce. Keď som odchádzala zo základnej školy, tak mi naša učiteľka slovenčiny povedala, že mám na strednej začať seriózne písať knihy. Možno sa zdá, že sú to len maličkosti, ale práve títo ľudia ma priviedli k písaniu. Práve oni vo mne vzbudili ešte väčšiu túžbu. Neskôr sa k nim pridali aj moje kamarátky a teraz k nim pribúdajú ďalší a ďalší, ktorí ma vedú a podporujú.


Od ktorých autorov čerpáš inšpiráciu?

Nenazvala by som to inšpiráciou, skôr obdivom. Medzi moje najobľúbenejšie patria sestry Bronteové, Jane Austen, Gayle Forman, Jennifer Niven a zo slovenských najmä Kristína Ježovičová, Monika Wurm, Michaela Hajduková, Lucia Braunová a je ich ešte viac, oveľa viac.


Miška prekročila svoj tieň, prekročila aj spoločenský "syndróm" Róm. Dvadsiateho mája vyjde jej prvý historický román Poškvrnená. V súčastnosti Miška pracuje aj na ďalších románoch, jeden z nich nesie meno cigánske srdce a ako Miška napísala "aby nikdy nikoho sme nenapodobňovali. Aby sme sa tešili z toho, že každý z nás je originálny." Nakoniec Miška má pre svojich budúcich čitateľov tento odkaz... "Je to kniha nielen o láske. Je aj o rodičoch, o súrodencoch. Odohráva sa vo väčšej miere v Anglicku. Hlavnou hrdinkou je Grace Byronová, ktorá sa od svojich rovesníčok líši nielen v spôsobe myslenia. Grace si rada vymýšľa príbehy a sníva o tom, že raz napíše aj vlastnú knihu. V Londýne spozná Ethana Hardlyho, ktorý je známy rojčivou povahou. Ethan by celé dni najradšej presedel pri klavíri. Obaja veľa snívajú, ale nemajú odvahu splniť si svoje sny. Až jedného dňa... Je to kniha, v ktorej sa postupne rozmotáva tajomstvo, a v ktorej nič nie je tak, ako sa na prvý pohľad zdá. Postavy v knihe sú vymyslené. Až na jedinú výnimku. V príbehu sa spomína meno Laura Bell. Táto žena skutočne existovala. Do histórie sa zapísala tým, že si dokázala akéhokoľvek muža omotať okolo prsta. Jej príbeh som prispôsobila fantázii. Je to môj debut, takže má určite veľa nedostatkov. Ale verím, že si nájde svojich čitateľov, a že uveria v silu odpustenia tak, ako som jej uverila aj ja."






Jozef Kmeťo 
Na otázky odpovedala Michaela Mihóková



1 komentár:

  1. Veľmi pekný rozhovor. Držím palce Miške a jej knihe. :)

    OdpovedaťOdstrániť

Váš názor nás zaujíma, ďakujeme