Miroslav Rác, klavirista, ktorý svojím umením upozorňuje na holokaust
Silné príbehy Rómov, Židov a milióny iných, ktorí prežili hrôzy holokaustu koncentračného tábora Auschwitz-Birkenau, kam väčšinu obetí deportovali z celej Európy... Tieto dnes príbehy ľudí mám pocit, zapadajú prachom v súčasnej agresivite konzumného sveta. My všetci si tu môžeme zakrývať oči, hrať sa že sme niečo viac, než tamten Róm. A keď Róm má svetlejšiu pokožku až do takej miery, že to nie je na ňom vidieť, tak je z neho gádžo, gádžo ktorý žije ako každý iný, tak ako sa ho dotýka napríklad taký holokaust?
Prešlo viac ako 70 rokov od oslobodenia koncentračného tábora Osvienčím, viac ako 70 rokov od skončenia druhej svetovej vojny, ktorá sa niesla v duchu nadradenosti jedného národa nad ostatními národmi, v duchu čistej rasy Európskych národov. Ak si myslíte že len Nemci prepadli fanatizmu čistej rasy, ste na omyle... Tomuto fanatizmu prepadli takmer v celej Európe, ako inak by sme si mohli uvedomiť a pochopiť, že to čo sa dialo v koncentračných táboroch po celej Európe sa dialo s tichým súhlasom väčšiny majoritného obyvateľstva? Áno obyvateľstvo Európskych krajín po väčšine sympatizovalo s Hitlerom, a keby Hitler nemal prehnané nároky, ktoré neskôr potláčali národnú identitu iných národov, možno by koncentračné tábory za tichej podpory väčšiny svoju prácu dokončili....
Nenávisť voči Židom a Rómom, tu bola dávno predtým než sa Hitler ujal moci a táto nenávisť tu bola a žiaľ aj dnes ešte je v každej krajine nášho starého kontinentu.
Dnes sme svedkami šialenosti proti ľuďom inej rasy aká snáď panovala spred viac než 70 rokmi, kedy šialený čas donútil ľudí utekať zo svojich domovoch aby si zachránili svoj holý život, pretože tí ktorí neutiekli, lebo nemali kam, skončili v koncentračných táboroch.
Braňo Oláh vo svojom článku napísal: Ten kto to nevidí, alebo nechce vidieť priamo či nepriamo pripravuje spolu s neonacistami nový holokaust. Dnes spoločnosť nepovažuje za nebezpečenstvo nacistov. V súčasnosti sú nepriateľmi číslo jedna Rómovia a veľká časť majority si svoj nenávistný postoj a kolaboráciu s nacistami vie pred sebou obhájiť. Bude argumentovať vybývanými bytmi, vysokou mierou kriminality, neprispôsobivým správaním a inými konštatovaniami, ktoré majú ospravedlniť etnickú nenávisť, ktorá sa logicky musí pretaviť do diskriminácie, segregácie a volaní po novom konečnom riešení. Princíp kolektívnej viny platí len pre Rómov, namiesto riešení sa ľuďom radšej ponúkne nenávisť. Táto nenávisť nadobudla obludné rozmery. Tešiť sa zo smrti dieťaťa je niečo čoho by človek nemal byť schopný. No, ak umrie rómske dieťa, niektorí si dokážu povedať to nebolo dieťa, to bol cigáň. V čase kedy umierali deti v koncentrákoch si nacisti hovorili to nebolo dieťa, to bol Žid, Róm, Slovan a dobre mu tak. Inak by nikdy nemohli vzniknúť a fungovať továrne na smrť, kde človek, vraždil človeka len pre jeho pôvod, rasu. Koľko zostalo slušných ľudí ochotných postaviť sa zlu a zastaviť ho skôr než opäť začne nový holokaust? Lebo tak, ako pred sedemdesiatimi rokmi začalo to Židmi a potom v koncentrákoch skončil každý, kto nevyhovoval nacistickému pohľadu na svet.
My čo sme neprežili hrôzy vojny, holokaustu, by sme mali vynaložiť maximálne úsilie ako novodobému holokaustu zabrániť, mali by sme na jednu z najväčších tragédii ľudstva upozorniť ako vieme, tak ako to robí aj Miroslav Rác, klavirista ktorý svojím umením upozorňuje na holokaust
Keď som spoznal Mirka, venoval sa inému štýlu hudby, no vedel som že je famózny klavirista a vždy keď sme sa spolu rozprávali, mi hovoril, Jožo ja chcem niečo veľké dokázať, ale neviem to pomenovať. No viem čo chcem, chcem Jožo aby moja hudba bola odkazom, aby ľudia nezabudli na slzy naších deti keď zomierali v koncentračnom tábore.
A takto to všetko začalo, už druhý krát Miroslav tento rodák z Levíc navštívil koncentračný tábor aby v jeho prítomnosti zložil klavírne dielo pripomínajúce holokaust, a aby sme nezabudli čo znamenal aj pre náš Rómsky ľud.
Malý z najmenších dokáže dať viac ako veľký z veľkých, asi mi nerozumiete že? V mojom srdci navždy ostane jeden malý človek z bosýma nohami ako kráča po ceste v koncentračnom tábore v Osviečíme, po ceste a miestách kde Rómske srdce matky, otca či dieťaťa prestalo biť... V tichosti zapáli sviečku lebo nijaká tam nehorela a zo slzami na krajíčku odchádza preč, no skôr než odíde preč, ešte raz sa obzrie okolo seba a v diaľke počuje jemné tóny linúce sa z klavíru Mirka Ráca.
Jozef Kmeťo
Ak sa chcete o aktivitách Miroslava Ráca dozvedieť viac kontaktujte ho:
https://www.facebook.com/klavirista.rac
Žiadne komentáre
Váš názor nás zaujíma, ďakujeme