Preskočiť na hlavný obsah

Translate

Kotlebovci aj napriek zákazu do Sniny idú... Rómovia obviňujú majiteľku psa, že Kotlebovci idú do Sniny


Na sociálnej sieti sa objavila správa, že aj napriek zákazu zo strany primátora Sniny sa Kotlebovci do Sniny chystajú. Kotlebovci tak reagujú na incident, ktorý sa stal pred obchodom, kedy majiteľka svojho psa Lenka Gunarová Baníková priviazala k stojanu na bicykle a išla si nakúpiť. Išlo o bojové plemeno psa, nedala mu náhubok, ktorý podľa náčelníka mestskej polície v Snine nemusel mať. Čo čert nechcel k psovi prišli rómske deti a zažali ho hladkať. Podľa TV JOJ mu vraj mali robiť zle, ale to na videu vôbec nie je vidieť, že by mu deti robili zle, iba ho hladkali. No po chvíli pes zaútočil na 13 ročného chlapca a pohryzol ho do hornej a dolnej pery. Príbuzní chlapca majiteľku, inak Rómku, začali biť v miestnom parku hlava nehlava. Kopance a modriny na tvári je výsledok celého nešťastného incidentu.

Majiteľka si určite psa, ktorého priviazala pri obchode mala zabezpečiť aj náhubkom, pretože pri obchode v letných dňoch sa najviac zdržujú deti, ktoré si chodia do obchodu kupovať zmrzlinu či sladkosti, to sa však nestalo. Samozrejme odsudzujeme aj to, že príbuzní chlapca napadli majiteľku psa a bezhlavo ako zmyslu zbavení do nej kopali a bili ju po tvári.

K tomuto medializovanému prípadu prispela svojou neobjektívnou reportážou aj reportérka Jana Veľasová z TV JOJ, ktorá neobjektívnym spôsobom informovala verejnosť, keď povedala, že deti robili psovi zle, čo nie je pravda. Každý kto si poriadne pozrie záznam priemyselnej kamery musí prísť k rovnakému názoru, že deti ho iba hladkali a psovi sa prihovárali. Za takúto neobjektívnu reportáž, keby som bol šéf spravodajstva TV JOJ, by som Veľasovú vyrazil cez zavreté okno!!! Pretože práve takéto akože reportérky prispievajú k nevraživosti v našej spoločnosti




Buďme radi, že sa chválabohu pri útoku psa nestalo nič vážnejšie a že to skončilo len pohryzením.
Celú túto situáciu však využívajú Kotlebovci k svojej politike, ktorá je založená na nenávisti k všetkému čo je odlišné a čo sa nepodobá na ich vymleté mozgy. Som viac ako presvedčený, že im vôbec nejde o zbitú rómsku ženu, tá im je v konečnom dôsledku ukradnutá, veď patrí k nám "menejcenným" občanom tejto krajiny, ako sa neraz o nás vyjadrujú fašistickí psy Mariána Kotlebu.


Osobne si myslím, že je úplne scestné obviňovať majiteľku psa že ona pozvala či inak sa pričinila o to, že do Sniny mieria vyholené a fašizmom vypatlané hlavy Mariána Kotlebu. My Rómovia by sme sa mali konečne zobudiť, a veci pomenovať pravým menom a byť skutočne objektívni. Majiteľka psa jasne Mazurekovi napísala, že si ich intervenciu nepraje... 



1) Majiteľka psa mala bez debaty psa zabezpečiť náhubkom

2) Rodičia mali svoje deti poučiť, aby sa k cudzím psom nepribližovali

3) A určite by sme mali odsúdiť aj bezhlavé bitie príbuznými pohryznutého chlapca,  majiteľku psa. To už malo aký význam?! Skutočne sa niektorí Roma nevedia správať, mali podať trestné oznámenie alebo dohovoriť majiteľke psa, i keď v emóciách človek jedná inak.

Myslím si, že z tejto nešťastnej udalosti predovšetkým profitujú ľudia čo nás nemusia a extrémistické skupiny na Slovensku nielen okolo Kotlebu. A to by sme my Rómovia mali všetci uvedomiť.


Je nemysliteľné, aby o bezpečnosti a o spravodlivosti hovoril človek akým je Milan Mazurek. Človek, ktorý sa od svojej rannej mladosti hlásil k radikalizmu. Pouličný grázel, bitkár, ktorý nemal problém do rodiny s dieťaťom hádzať kamene a to len preto, že boli arabského pôvodu.






Jozef Kmeťo

Komentáre

Obľúbené príspevky z tohto blogu

Rádio Roma a Romata skončili v osade, aké je však pozadie?

Aktuality.sk vydali minulý týždeň článok "Rómske rádio zobralo dotácie za 190-tisíc eur, skončilo prepísané v osade." Pred dvoma rokmi som prostredníctvom Sme.sk a Redakcie R1 publikoval článok "Rádio ROMA  A ROMATA, projekty za viac ako 200 tisíc € končia..." Hneď ako som článok publikoval, dotknuté osoby sa ma prostredníctvom svojich právnikov snažili zatlačiť do kúta. Po porade s právnikom sa mi podarilo nátlak zo strany dotknutých osôb umierniť za odplatu, že články stiahnem, a nebudem o nich písať... Napriek tomu som však články uverejnil 

Projekty rádia Roma a Rómskej tlačovej agentúry Romata sa ma osobne dotýkali. Veril som, že projekty za ktorými stál Ján Konček, Milan Nemček, budú projekty ktoré dokážu vytvoriť tvorivé prostredie ako pre rómskych novinárov tak aj pre blogerov. Malo to byť prvé rómske rádio na Slovensku, ktoré by vysielalo v Bratislave, Banskej Bystrici, Prešove a v Prahe. Rómska tlačová agentúra Romata zase mala združovať rómskych novinárov…

Rovnosť nadovšetko

Koľkokrát zbili policajti bezdôvodne Róma? Koľko detí prichádza o šance na únik z osady, kvôli tomu, že ho zaradia do „špeciálnej školy“ len preto, že nevedia po slovensky? Nie, sú tak zaraďované na základne sociálneho aspektu.  Musíme posielať armádu aby robila korona-testy? Prečo ju posielame? Prečo musia ľudia pracujúci na integračných programoch v osadách bojovať o granty, len aby si mohli robiť svoju prácu? Chýba nám empatia. Sme leniví pochopiť kultúrne rozdiely. Vidíme dôsledky, odmietame vidieť dôvody.
V obchode si všetci všímajú iba nekupujúceho Róma, pracoval som v obchode prakticky celý život, a záchyty Rómov som ja osobne nezažil, a to som pracoval vo veľkom hypermarkete. Najviac záchytov bolo u nerómov a to dokonca u takých u ktorých by ste to ani nepovedali. Napriek tomu však sledovaní v obchode sú najviac Rómovia a ich deti! 
A čo prípady kedy boli bité Rómske deti, doteraz tieto prípady neboli riadne vyšetrené, prípad detí v Krompachoch nikto nevie ako dopadol. Z  fackuj…

Opatrovateľka, či parazit?

V takmer každej rodine to príde, nastane dilema, čo so svojimi zostarnutými rodičmi, ktorí sa už sotva vládzu o seba postarať. A stalo sa to aj mne. Som najmladšia, slobodná, tak akosi automaticky táto povinnosť postarať sa o svojich rodičov pripadla mne. Teda vlastne iba o mamu, lebo otec zomrel pred takmer desiatimi rokmi. Odvtedy som sa vlastne snažila všemožne nejako to vykryť, len aby som nemusela ostať doma z práce. 
Každý deň som dochádzala do práce 45km, čo znamenalo byť z domu celý deň, no bola som rada, že vôbec nejakú prácu mám a hlavne mi tolerovali to, že keď náhodou bolo mame zle, to znamená, že som v noci musela volať záchranku a keď ju nevzali do nemocnice, musela som ostať pri nej a v práci som si musela vziať voľno. Neskôr cez deň mi s mamou pomáhala sestra, bola aspoň pri nej a ja som mohla ako – tak pokojne byť v práci, aj keď som niekedy prebdela celú noc, keď sa mama necítila dobre. Zo stresov som bola aj ja často chorá, minimálne dvakrát do roka ma trápil zápal…