Najnovšie články
latest

Mám už 45 rokov...


Ach, ako ten čas letí... Ako mi ten čas preletel v čase piesku presypaného cez prsty mojej ruky.  Narodil som sa 18.9.1973. Rok, vraj podľa astrológov nie moc dobrý, no ale mohol som si vybrať iný rok? Či vybrať si mamu čo ma porodí a nechá v pôrodnici. Osud, ktorého karty niekto iný vyložil a neopýtal sa ma či ho vôbec taký chcem.

Keď som potreboval ruky mojej mamy pre moje prvé kroky, neboli na blízku. Rukami sa mi stala biela stena v detskom domove, o ktorú som sa opieral. Koľkým že deťom bola táto biela stena ich oporou pre ich prvé kroky a koľkým že bola aj múrom nárekov, keď nebolo sa o koho oprieť keď oči plné sĺz treba utrieť...

Od prvého môjho nádychu som bol ponechaný cudzím rukám, ktoré aj keď by ako chceli nahradiť mamu nikdy to nedokázali... A v kúte veľkej postieľky som sa sám naučil vnímať svet a každým nádychom a ešte väčším krokom som sa vnáral do snov utkaných z pavučín za ktorými stal zámok, zámok plný krásneho nábytku a hračiek, len nikde som nevidel moju mamu, ktorá by ma láskou pohladila a slzy z mojej tváre utrela. A tak so rástol až do okamihu, že ma ako hračku do "výkladu" detského domova vyložili, bol som ako Pinocio, čakal som vo "výklade" a čakal na svojho Džepeta... Vonku sa sa rozsnežilo, prišla teta a z "výkladu" nás uložila do kovových postieľok, a na uliciach svetlá lámp sa rozžialili a ich svetlo nám sny pod naše viečka unavené z výkladu prinieslo.

Na druhý deň nás znovu iná teta vyložila do "výkladu" a my sme čakali kto si nás všimne. Keď tu zrazu okolo "výkladu" so sklonenou hlavou šiel vojak, zastavil sa, zdvihol hlavu a pozrel sa na mňa. Ostal očarený, videl vo mne seba, a tak sa rozhodol ísť dovnútra. Otvoril dvere detského domova, ktoré časom zhrdzaveli a vošiel dnu.  Ako sa volá tam ten chlapec? To je Mirko. Mirko? A má niekoho? Nie, nemá nikoho prišiel k nám z dojčenského ústavu. Z dojčenského ústavu? Viete my s manželkou nemôžeme mať deti, dva krát potratila, neviem ale možno by som si ho adoptoval.

Celý šťastný tento vojak letel domov, aby povedal svoje žene, že vo "výklade" detského domova našiel chlapca, ktorý sa na neho podobá. Jeho žena však pre chlapca naklonená nebola, no vrúcna túžba mladého vojaka mať doma chlapca nakoniec zlomila aj jeho ženu. A tak sa obaja vybrali do detského domova a chlapca z "výkladu si kúpili"....

Keď ho priniesli domov, chlapec sa krčil v kúte, kolísal sa a bál a pohladenia... No vojak a jeho žena ho dokázali ľúbiť... Vždy večer, keď ho okúpali, "natiahli" ho zlatým kľúčikom a druhý deň chlapec ich celý deň rozosmieval a robil radosť... Oni mu kupovali nové veci, hračky a nezabudli, že chlapca vždy večer po kúpaní treba zase zlatým kľúčikom "natiahnuť"...

Časom vojak a žena nedbali na príkazy z detského domova, chlapca už prestali každý večer zlatým kľúčikom "naťahovať" a chlapček sa im "pokazil"....

Keď už išiel do školy, bol pokazený, lebo hoci mal všetko nemal to čo potreboval, zlatý kľúčik ktorým ho bolo treba naťahovať každý večer sa volal láska a ten časom zhrdzavel nad gramofónom kde bol položený....

Chlapec sa znovu začal ukrývať do svojich snov a spoločnosť mu robil starý gramofón. Vojak a jeho žena už na chlapca nemali ani pekného slova, lebo bol "pokazený", prestal ich baviť a tak ho len odstrkovali a hanbili sa za neho... A pritom stačilo tak málo nájsť na poličke zlatý kľúčik a "natiahnuť" chlapca, no namiesto toho ho nechali len tak sa túlať po meste...

Chlapček sa im úplne stratil. A jeho sny? Tie s ním ostali navždy... Chcete sa opýtať na ten zlatý kľúčik? Údajne ho našla jedna žena, má ho v ruke len nevie ako ho použiť a tak chlapec, s ktorého sa stal medzi časom muž okolo nej rozťahuje nočnú oblohu snov, no ona nevie ako správne pochopiť sny a tak obaja idú cestou držiac sa niekedy za ruky a snažia sa jeden druhého pochopiť. No ona nevie ako kľúčik použiť a ja, lebo ten príbeh je o mne neviem podobný kľúč nájsť, aby som zase pochopil ja ju...

Mám 45 rokov, som úplne "pokazený". Miesto kde by sa mal dať kľúčik je už zhrdzavené a ja cítim, že idem do cieľovej rovinky. Som chlapec z "výkladu", som ten čo stavia vzdušné zámky, no čas mi nitky snov pretrhal a ja ich už nevládzem znovu zlepiť.

Mám 45 rokov a moja bilancia môjho života? Iba týchto pár riadkov nič viac, iba týchto pár riadkov...


Jozef Kmeťo



« PREV
NEXT »

Žiadne komentáre

Váš názor nás zaujíma, ďakujeme