Preskočiť na hlavný obsah

Translate

Byť dnes chorý znamená, že sa o vás v nemocnici postarajú ako v chudobinci

Je to fakt na zaplakanie ako dnes vyzerá zdravotníctvo, alebo skôr zdravotná starostlivosť o obyčajného človeka. Ak nepatríte k vyššej vrstve, ak nedisponujete značnými finančnými prostriedkami, skrátka nie ste zazobaný zbohatlík, je aj tak o vás v nemocnici postarané.

Ilustračné foto/ Internet 


Máme staré nemocnice, ak napíšem staré tak doslova... Staré postele, staré nemocničné zariadenia, ktoré majú viac ako 40 rokov. O nemocničnej strave sa snáď ani nemusím nejak špeciálne vyjadrovať.
O väzňa vo výkone trestu je lepšie postarané ako o chorého človeka.

Niektoré nemocnice sú v tak dezolátnom technickom stave, že po príchode do takej nemocnice a na jej oddelenie máte pocit, že ste sa ocitli v čase spred 200 rokmi. Padajúca omietka, zle tesniace okná cez ktoré fúka ako na stanici, či sprchy, ktoré si pamätajú naše prababičky nedávajú pocit, že ste sa prišli vyliečiť, ale zomrieť.

Priamo z Prešovskej nemocnice máme aj reportáž Štefana Dreveňaka, ktorý je momentálne hospitalizovaný na jednom z jej oddelení.     




Ako napísal Štefan Ďakujem ministerstvu zdravotníctva za ric papir a za všetky Poľské výrobky ktoré podpouju inú krajinu namiesto vlastnej ale zato lacný výrobok. Barz šumne dzekujem váš ľúbi cigan "😉







Jozef Kmeťo a Štefan Dreveňak 

Štefanovi prajem skoré uzdravenie a zotavenie 



😉

Komentáre

Obľúbené príspevky z tohto blogu

Rádio Roma a Romata skončili v osade, aké je však pozadie?

Aktuality.sk vydali minulý týždeň článok "Rómske rádio zobralo dotácie za 190-tisíc eur, skončilo prepísané v osade." Pred dvoma rokmi som prostredníctvom Sme.sk a Redakcie R1 publikoval článok "Rádio ROMA  A ROMATA, projekty za viac ako 200 tisíc € končia..." Hneď ako som článok publikoval, dotknuté osoby sa ma prostredníctvom svojich právnikov snažili zatlačiť do kúta. Po porade s právnikom sa mi podarilo nátlak zo strany dotknutých osôb umierniť za odplatu, že články stiahnem, a nebudem o nich písať... Napriek tomu som však články uverejnil 

Projekty rádia Roma a Rómskej tlačovej agentúry Romata sa ma osobne dotýkali. Veril som, že projekty za ktorými stál Ján Konček, Milan Nemček, budú projekty ktoré dokážu vytvoriť tvorivé prostredie ako pre rómskych novinárov tak aj pre blogerov. Malo to byť prvé rómske rádio na Slovensku, ktoré by vysielalo v Bratislave, Banskej Bystrici, Prešove a v Prahe. Rómska tlačová agentúra Romata zase mala združovať rómskych novinárov…

Rovnosť nadovšetko

Koľkokrát zbili policajti bezdôvodne Róma? Koľko detí prichádza o šance na únik z osady, kvôli tomu, že ho zaradia do „špeciálnej školy“ len preto, že nevedia po slovensky? Nie, sú tak zaraďované na základne sociálneho aspektu.  Musíme posielať armádu aby robila korona-testy? Prečo ju posielame? Prečo musia ľudia pracujúci na integračných programoch v osadách bojovať o granty, len aby si mohli robiť svoju prácu? Chýba nám empatia. Sme leniví pochopiť kultúrne rozdiely. Vidíme dôsledky, odmietame vidieť dôvody.
V obchode si všetci všímajú iba nekupujúceho Róma, pracoval som v obchode prakticky celý život, a záchyty Rómov som ja osobne nezažil, a to som pracoval vo veľkom hypermarkete. Najviac záchytov bolo u nerómov a to dokonca u takých u ktorých by ste to ani nepovedali. Napriek tomu však sledovaní v obchode sú najviac Rómovia a ich deti! 
A čo prípady kedy boli bité Rómske deti, doteraz tieto prípady neboli riadne vyšetrené, prípad detí v Krompachoch nikto nevie ako dopadol. Z  fackuj…

Opatrovateľka, či parazit?

V takmer každej rodine to príde, nastane dilema, čo so svojimi zostarnutými rodičmi, ktorí sa už sotva vládzu o seba postarať. A stalo sa to aj mne. Som najmladšia, slobodná, tak akosi automaticky táto povinnosť postarať sa o svojich rodičov pripadla mne. Teda vlastne iba o mamu, lebo otec zomrel pred takmer desiatimi rokmi. Odvtedy som sa vlastne snažila všemožne nejako to vykryť, len aby som nemusela ostať doma z práce. 
Každý deň som dochádzala do práce 45km, čo znamenalo byť z domu celý deň, no bola som rada, že vôbec nejakú prácu mám a hlavne mi tolerovali to, že keď náhodou bolo mame zle, to znamená, že som v noci musela volať záchranku a keď ju nevzali do nemocnice, musela som ostať pri nej a v práci som si musela vziať voľno. Neskôr cez deň mi s mamou pomáhala sestra, bola aspoň pri nej a ja som mohla ako – tak pokojne byť v práci, aj keď som niekedy prebdela celú noc, keď sa mama necítila dobre. Zo stresov som bola aj ja často chorá, minimálne dvakrát do roka ma trápil zápal…