Preskočiť na hlavný obsah

Translate

Krásna reakcia, aj keď nahnevaného pána, na video otecka z čakárne...

Určite ste všetci zaregistrovali video otecka s 5 mesačným dieťatkom na pohotovosti v košickej nemocnici. Otecka nahnevalo, že na preplnenej detskej pohotovosti slúžil jeden lekár. Otecko na túto pohotovosť cestoval s chorým dieťatkom z Gelnice, t.j. cca. 40 km, kde sa na radu nedostal ani po 90 minútach a tak nahral video...


FB/ Gabriel Eliáš 








Na toto video následne reagoval, tiež live nahrávkou pán, ktorý to povedal krásne "svojimi" slovami... a myslím povedal to výstižne a presne...



Kardio Stres Enklava



Čo k tomu dodať? Snáď len to, že už včera bolo neskoro, aby sa táto krajina dala do poriadku. Je smutné ako odznelo vo videu nahnevaného otecka, že dokážeme vyhodiť 1,6 miliardy € na stíhačky, že dokážeme podporovať projekty, ktoré v konečnom dôsledku nič neriešia, že dokážeme prehliadať kriminálne činy našich politikov, za ktoré by iní občania už dávno sedeli. Naše zdravotníctvo je v  katastrofálnom stave, nemáme dostatok lekárov a zdravotného personálu, za lieky doplácame nenormálne sumy, pričom si platíme zdravotné poistenie. Máme tu oligarchov zo spoločnosti Penta, ktorí si z chorých ľudí urobili dobrý biznis, aby si jej predstavitelia svoje špinavé ruky a nohy mohli máčať na luxusných dovolenkách pri mori. Od pádu komunizmu sme sa nikdy tak nebáli o svoje zdravie ako dnes. Dnes človek premýšľa, budem mať na lieky, bude ma mať kto ošetriť, kde vlastne nájdem svojho lekára, ktorý ma bude ochotný ošetriť?! Záchranná služba, aj keď máme mobily nikdy nebola tak nedostupná pacientovi ako dnes. V niektorých regiónoch Slovenska má dojazd sanitky k pacientovi až 30 minútový interval, pri napríklad infarkte je to koniec pre pacienta...





Iveta Kmeťová

Komentáre

Obľúbené príspevky z tohto blogu

Rádio Roma a Romata skončili v osade, aké je však pozadie?

Aktuality.sk vydali minulý týždeň článok "Rómske rádio zobralo dotácie za 190-tisíc eur, skončilo prepísané v osade." Pred dvoma rokmi som prostredníctvom Sme.sk a Redakcie R1 publikoval článok "Rádio ROMA  A ROMATA, projekty za viac ako 200 tisíc € končia..." Hneď ako som článok publikoval, dotknuté osoby sa ma prostredníctvom svojich právnikov snažili zatlačiť do kúta. Po porade s právnikom sa mi podarilo nátlak zo strany dotknutých osôb umierniť za odplatu, že články stiahnem, a nebudem o nich písať... Napriek tomu som však články uverejnil 

Projekty rádia Roma a Rómskej tlačovej agentúry Romata sa ma osobne dotýkali. Veril som, že projekty za ktorými stál Ján Konček, Milan Nemček, budú projekty ktoré dokážu vytvoriť tvorivé prostredie ako pre rómskych novinárov tak aj pre blogerov. Malo to byť prvé rómske rádio na Slovensku, ktoré by vysielalo v Bratislave, Banskej Bystrici, Prešove a v Prahe. Rómska tlačová agentúra Romata zase mala združovať rómskych novinárov…

Rovnosť nadovšetko

Koľkokrát zbili policajti bezdôvodne Róma? Koľko detí prichádza o šance na únik z osady, kvôli tomu, že ho zaradia do „špeciálnej školy“ len preto, že nevedia po slovensky? Nie, sú tak zaraďované na základne sociálneho aspektu.  Musíme posielať armádu aby robila korona-testy? Prečo ju posielame? Prečo musia ľudia pracujúci na integračných programoch v osadách bojovať o granty, len aby si mohli robiť svoju prácu? Chýba nám empatia. Sme leniví pochopiť kultúrne rozdiely. Vidíme dôsledky, odmietame vidieť dôvody.
V obchode si všetci všímajú iba nekupujúceho Róma, pracoval som v obchode prakticky celý život, a záchyty Rómov som ja osobne nezažil, a to som pracoval vo veľkom hypermarkete. Najviac záchytov bolo u nerómov a to dokonca u takých u ktorých by ste to ani nepovedali. Napriek tomu však sledovaní v obchode sú najviac Rómovia a ich deti! 
A čo prípady kedy boli bité Rómske deti, doteraz tieto prípady neboli riadne vyšetrené, prípad detí v Krompachoch nikto nevie ako dopadol. Z  fackuj…

Opatrovateľka, či parazit?

V takmer každej rodine to príde, nastane dilema, čo so svojimi zostarnutými rodičmi, ktorí sa už sotva vládzu o seba postarať. A stalo sa to aj mne. Som najmladšia, slobodná, tak akosi automaticky táto povinnosť postarať sa o svojich rodičov pripadla mne. Teda vlastne iba o mamu, lebo otec zomrel pred takmer desiatimi rokmi. Odvtedy som sa vlastne snažila všemožne nejako to vykryť, len aby som nemusela ostať doma z práce. 
Každý deň som dochádzala do práce 45km, čo znamenalo byť z domu celý deň, no bola som rada, že vôbec nejakú prácu mám a hlavne mi tolerovali to, že keď náhodou bolo mame zle, to znamená, že som v noci musela volať záchranku a keď ju nevzali do nemocnice, musela som ostať pri nej a v práci som si musela vziať voľno. Neskôr cez deň mi s mamou pomáhala sestra, bola aspoň pri nej a ja som mohla ako – tak pokojne byť v práci, aj keď som niekedy prebdela celú noc, keď sa mama necítila dobre. Zo stresov som bola aj ja často chorá, minimálne dvakrát do roka ma trápil zápal…