Obyvatelia obce sa postavili proti tomu, aby Rómovia chodili do rovnakého kostola.

otec Miroslav so "svojimi" deťmi/foto:Pavol Rábara

Je nedeľa krátko predpoludním a z ošarpanej budovy je počuť hlasnú hudbu a spev. Rómovia sa pripravujú na bohoslužbu. A viete kde? Na družstve. Pretože obyvatelia v Šarišskom Jastrabí si neprajú, aby Rómovia chodili do rovnakého kostola ako oni.

Inde sa pre nich ale nenašlo miesto. V chráme ich majoritné obyvateľstvo nechce, v miestnej škole, kde sa istý čas stretávali, už byť nemôžu a nepovolili im využívať ani dom smútku.

V družstevnej budove, kde sa nachádza ich "kostol" je natlačených viac ako 100 Rómov. Len preto, lebo majorita ich neznesie! 
Kedysi sa tu šili topánky pre JAS Bardejov. 

„Lavice sme odkúpili od košických jezuitov, oltár, ikony a ďalšie bohoslužobné zariadenie sme si zakúpili sami,“ hovorí miestny gréckokatolícky kňaz Miroslav Šimko, ktorý v obci pôsobí od roku 2010.

Predtým bol správcom farnosti vo Veľkom Lipníku, taktiež v staroľubovnianskom okrese, a vicerektorom gréckokatolíckeho kňazského seminára v Prešove.

Aj keď Rómovia sú v Šarišskom Jastrabí stále minoritou, otázkou je dokedy. „Ročne pokrstím tridsať až štyridsať rómskych detí, čo je niekedy desaťnásobne viac ako slovenských,“ hovorí po nedeľnom obede na fare otec Miroslav. A upresňuje, že aj keď väčšina obyvateľov sa hlási k slovenskej národnosti, pôvodom sú Rusíni.

Či už hovorí o jedných, alebo druhých, vždy používa slovíčko „moji“ – moji farníci, moji veriaci, moji Rómovia. „Keď som sa s nimi začal postupne zoznamovať, boli zanedbaní – nielen materiálne, ale aj duchovne. Uvedomil som si, že musím za nimi vyjsť na perifériu, lebo aj oni sú moji. A po tých rokoch môžem povedať, že sú naozaj skvelí, stále hladní po Bohu,“ hovorí otec Miroslav, pre ktorého bolo veľkým zadosťučinením, keď o pár rokov neskôr začal o vychádzaní z centra na perifériu rozprávať aj novozvolený pápež František.

Medzi obyvateľmi osady sa informácia o priateľskom a otvorenom kňazovi rozniesla rýchlo, postupne za ním začali prichádzať ďalší. Priestory fary už nestačili. Po súhlase starostu a riaditeľa školy sa s nimi otec Miroslav začal stretávať v jednej z tried. V katechézach Rómom približoval kresťanské učenie, učil ich modlitby a liturgické spevy a pripravoval na prijatie sviatostí.

Desiatky Rómov začali pravidelne pristupovať k spovedi a chodiť na liturgiu, ktorú kňaz mával v škole trikrát do týždňa. Napriek tomu, že po každom stretnutí v školských priestoroch po sebe poupratovali a pozmývali, začali sa objavovať prvé prejavy nesúhlasu s počínaním kňaza.

A keď niektorí zapálení Rómovia začali v dni, keď nemali liturgiu v škole, prichádzať do chrámu, bol oheň na streche.

„Na jednej strane som svojich farníkov chápal – celé desaťročia boli zvyknutí, že Rómovia žijú de facto mimo obce, niektorí s nimi mali aj zlé skúsenosti a tu zrazu ich mali priamo v kostole. Báli sa, aby im ho nezničili, aby sa nerozšírili parazity, prekážal im zápach... Zároveň som sa pokúšal o pomalé prelamovanie bariér, veď pred Bohom sme si všetci rovní. Snažil som sa farníkom vysvetliť, že ja som dnes tu, no zajtra ma možno arcibiskup preloží inde, ale že oni tu budú žiť s Rómami ďalšie desaťročia a je v ich záujme, aby sa stali lepšími, a tým, ktorí sa o to snažia, treba pomôcť,“ rozpráva otec Miroslav.

No jeho slová nepomohli. Rómovia dokonca prišli aj o to, čo mali. Školské priestory, ktoré užívali len neoficiálne, museli zo zákonných dôvodov opustiť.

Manželka otca Miroslava, ktorá sa na chvíľu zapojila do rozhovoru, so slzami v očiach spomína, ako desiatky Rómov s ikonami a ďalšími liturgickými vecami stáli v chladný decembrový deň okolo školy, modlili sa a plakali.

„Ostali sme na ulici. Čo som mal robiť? Zobral som ich do chrámu. Tak ako v škole, po každej liturgii sme po sebe povysávali, pozmývali, lavice poutierali dezinfekčnými prostriedkami... No aj tak niektoré rodiny kvôli Rómom prestali chodiť do chrámu a začali poburovať ostatných,“ opisuje kňaz reakciu časti majoritného obyvateľstva. Ako sa však dozvieme neskôr, najhoršie ešte len malo prísť.

Auto poliate farbou
Keďže sa ľudia báli, že Rómov budú mať v chráme aj počas Vianoc, vedenie obce im povolilo dočasne využívať priestory domu smútku. Keďže cintorín oddeľuje rómsku a nerómsku časť obce, toto riešenie zabezpečovalo, že obyvatelia osady sa vrátia „tam, kam patria“.

„Viete, spolubrat Martin Mekel z Rómskej misie v Čičave používa také prirovnanie, že keď niekto ide do Afriky, tak je z neho slávny misionár. No keď sa niekto v neraz horších podmienkach venuje Rómom na Slovensku, tak je označovaný za blázna. Presne tak som sa neraz cítil,“ zdôveruje sa otec Miroslav.

Po vianočných sviatkoch sa Rómovia museli z domu smútku pobrať. Opäť boli tam, kde predtým – na ulici. Keď sa otec Miroslav po druhýkrát pokúsil otvoriť im brány chrámu, čakali ho ešte tvrdšie ataky ako predtým.

Nespokojní veriaci mu poliali auto červenou farbou. Keď ani to nepomohlo, prešovskému arcibiskupovi Jánovi Babjakovi doručili list so žiadosťou o kňazovo preloženie. „Bol plný neprávd a osočovania,“ spomína otec Miroslav na trpké udalosti spred niekoľkých rokov.

Keď arcibiskup videl vážnosť situácie, vyslal do Šarišského Jastrabia vtedajšieho pomocného biskupa Milana Lacha. Na zasadnutí obecného zastupiteľstva ho vedenie obce oboznámilo s jediným možným riešením – využívať priestory bývalej papučkárne na družstve vedľa rómskej osady. Bezplatne.

„Vladyka Milan povedal, že je to miesto nedôstojné pre slávenie liturgie. A dodal, aby som sa ešte viac modlil – nie za Rómov, ale za ľudí so zatvrdnutými srdcami,“ hovorí kňaz, ktorý – rovnako ako jeho Rómovia – nemal problém s nasťahovaním sa do papučkárne. Rešpektoval však rozhodnutie biskupa.

No keďže iné možnosti neboli schodné, arcibiskup Babjak napokon súhlasil s prerobením papučkárne na liturgické priestory a pri ich posviacke sa Rómom ospravedlnil za to, že o nich cirkev neraz neprejavovala záujem.

„Za všetko, čo sa stalo, sa mi prišla ospravedlniť jediná žena. Aj keď tých, ktorí proti mne brojili, bolo o dosť viac. Ale na nikoho sa nehnevám, rany sa zahojili, atmosféra sa upokojila, vedenie obce je nám nápomocné,“ uzatvára otec Miroslav a dodáva:

„Verím, že raz sa predsa len všetci zídeme pri jednom oltári. Nejaké kroky sa už urobili. Krstím a sobášim v chráme všetkých bez rozdielu, teda aj Rómov. Aj krížová cesta okolo obce pred Veľkou nocou býva spoločná. Stav, ktorý pretrvával celé desaťročia, sa nedá zmeniť naraz, ale len postupne.“

Možno by pri tom pomohla tabuľa s krátkym nápisom, ktorá by bola stále na očiach: „Môže sa to zmeniť.“

Bože, kde to žijeme?! Do kedy to bude takto pokračovať??!
Je evidentné, že aj medzi farármi sú "ľudia", kiež by ich bolo viac. A nemyslím si, že len v tejto jednej dedine je to tak, kde majorita nechce medzi sebou Rómov, čo je až neuveriteľné na to, že sú "kresťania"!!! Ako povedal otec Miroslav, jedine tabuľka "Môže sa to zmeniť", by pomohla, ale aj to len tam kde budú ľudia normálni a budú veriť, aj medzi Rómami, sú dobrí ľudia, ktorí len chcú žiť svoj život. A hlavne nehádzať všetkých do jedného vreca!!!

Iveta Kmeťová
zdroj: svetkrestanstva.postoj












Komentáre