Odmena za nákup na ZľavaDňa

sobota 31. augusta 2019

Depresia... nepredstaviteľný smútok v našej duši

Smútok v duši 


Samotný smútok ešte neznamená, že trpíte depresiou. Ak však viac a viac prepadáte smútku, stavom úzkosti, dni sa vám zdajú byť šedivé a nič vás nevie potešiť, ste na najlepšej ceste k depresii. Nie je hanbou, ak sa podobné stavy stali vašou každodennou realitou, navštíviť odbornú pomoc. Vážne stavy depresie sa liečia medikamentózne, alebo dokonca hospitalizáciou. Pred viac ako štyridsiatimi rokmi bolo slovo depresia takmer neznámym pojmom. Dnes depresiou, stavom úzkosti, či smútku trpí každý štvrtý človek a dokonca už aj deti a mladí ľudia...

Zmysel života


Každý vo svojom živote hľadá zmysel a častokrát sa pýtame prečo sme sa narodili, prečo sme tu a aká je naša úloha v tomto svete. Niekto vidí svoj zmysel života v práci, ak má teda to šťastie a robí prácu, ktorá ho úplne napĺňa. Iní, svoj zmysel našli v rodine a vo svojich deťoch, a ďalší v tvorivej práci, alebo len tak v žití. Potešia sa peknou pesničkou, knihou, filmom alebo obyčajnou prechádzkou po meste, či prírode a napriek tomu aj tak raz prídu dni, kedy sa človek zastaví a sám sebe si povie, či je toto skutočne to, čo som chcel, o čom som sníval?


Smútok a šedivé dni 

Prácu, ktorú som mal a napĺňala ma a mal som pocit, že toto je môj zmyslel zrazu prestala mať pre mňa hodnotu, ktorú som jej prikladal. Deti postupne odrástli a žijú svoje životy a dom plný džavotu ostal v šedivom tichu a pesničky, či film ktorý mi potešil moju dušu si už ani neviem pustiť. Prechádzky mestom, či prírodou zovšedneli a ja som zrazu pocítil smútok, beznádej, úzkosť, všetko to v čom som videl zmyslel života zmizlo...  


Nevieme sa tešiť z maličkostí 

Žijeme v dobe internetu a IT technológií a aj tak napriek tomu sú ľudia osamotení. Sociálne siete, ktoré by nás mali spájať nás izolovali. Naučili sme sa "sociálne" žiť, ale bez ľudí okolo seba, svoje pocity, myšlienky slepo zdieľame na facebooku, či instagrame. Prestali sme komunikovať, fotky a statusy to povedia za nás. Máme tisíc priateľov, navzájom si lajkujeme naše príspevky, no ani sa nepoznáme, žijeme život v umelom svete, a v tomto svete sa naučili žiť aj naše deti. Sídliská cez letné dni zívali prázdnotou bez detského smiechu, džavotu a hier, deti totiž zmizli za počítačmi a online hrami. My ľudia sme sa zabudli normálne rozprávať, či posedieť si v spoločnosti a len tak sa zo srdca zasmiať. Niekdy mám pocit, že sme zabudli byť ľuďmi. Každý z nás hľadá zmyslel života a aj keď život nám neraz prinesie rany, slzy, či všedné dni s ktorými sa dá ťažko vyrovnať, ten zmyslel života je v nás všetkých, len ho nesmieme prestať hľadať. Dnešná urýchlená doba sa podpísala pod nervozitu, na nič nie je čas, rodiny spolu pomaly už ani nekomunikujú a to všetko sa podpisuje pod depresivnými stavmi. Zrazu prestávame vidieť svetlo v tomto kolotoči. Neviem ako sa zbaviť smútku, jedno však viem určite. Na tomto svete ľudia žijú rôzne životy a ten svoj kríž si poctivo nesú na svojom chrbte, ale vždy sa nájdu maličkosti, kedy si povieme oplatí sa žiť...           









Jozef Kmeťo

štvrtok 29. augusta 2019

Na Slovensku máme fašizmus a my dnes slávime 29. august začiatok SNP

Fašizmus je v našej spoločnosti realitou 

Príde mi to ako fraška. Dnes je 29. august a pripomíname si začiatok Slovenského národného povstania. Fakt mi to však príde ako fraška, a prečo? V parlamente máme fašistov, za ich tichej podpory sa vládna koalícia snaží "dovladnúť" a na budúci rok to vyzerá, že ich nebudeme mať len v parlamente, ale aj vo vláde. Róbert Fico je totiž schopný urobiť všetko pre to, aby mohol ďalej vládnuť, hoci by podpísal zmluvu aj s diablom... 

Z jednej strany si ideme uctiť pamiatku tých, ktorí bojovali proti fašizmu a z druhej fašizmus táto spoločnosť toleruje. Boris Kollár a ďalší politici k tomu, že Kotlebovci sú v parlamente, hovoria demokratický proces. Na fašistov sa pozeráme ako na klasickú demokratickú politickú stranu so všetkými právami. 

Marián Kotleba pritom nie je neznáma postavička. Už v 90. rokoch fungoval v rôznych politických frakciách s fašistickou tendenciou. No najviac na seba upútal pozornosť v rokoch 2005 -2006, kedy ako predstaviteľ Slovenskej pospolitosti čo bola ultranacionalistická politická strana pôsobiaca na Slovensku. Na Ministerstve vnútra bola zaregistrovaná 18. januára 2005. 
1. marca 2006 Najvyšší súd Slovenskej republiky rozpustil túto stranu, pretože jej politická činnosť bola v rozpore s Ústavou SR. V súčasnosti pôsobí vo forme občianskeho združenia. 

Kotleba – Ľudová strana Naše Slovensko


Málokto vie, ako táto strana vlastne vznikla. Strana priateľov vína bola na Ministerstve vnútra zaregistrovaná 20. októbra 2000. Vznikla okolo bývalého kandidáta na prezidenta Milana Fogaša. Strana samu seba považovala za recesistické združenie, ktoré malo mať pôvodne názov HOVNO (Hnutie oklamaných voličov a nasrdených občanov). Strana sa prezentovala ako liberálno-ekologická. Pred parlamentnými voľbami 2006 ponúkla miesto na kandidátke každému, kto zaplatí 50 000 SKK. Nakoľko sa jej nepodarilo do stanoveného termínu vyzbierať peniaze na kauciu, podľa vlastného vyjadrenia vstúpila do ilegality.

V roku 2010 stranu prebrali ľudia okolo Kotlebu a Slovenskej pospolitosti. Zmenili názov a začali sa politicky angažovať. Strana je dnes považovaná za pronárodne orientovanú, niekedy nazývanú až extrémne nacionalistickú.


Financovanie a tolerovanie tejto strany 

Je viac ako nad slnko jasné, že Kotlebovci majú za sebou veľmi vplyvných ľudí, ktorí im kryjú ich chrbty, ale aj finančne podporujú. Odkiaľ by mali na autá, techniku, či uniformy nápadne pripomínajúce fašistické gardy za Slovenského štátu. Čo je však veľmi smutné je, že ich existenciu tolerujú na súdoch, prokuratúre, úradoch a verejnosť ich víta s otvorenou náručou. Fašizmus získal na popularite. Kotlebovci si užívajú priazeň mladých ľudí, selfi fotografie s Mazurekom, alebo šťastné úsmevy Kotlebovej mládeže zo stretnutia v prírode, mi naháňajú strach...   


Deti vo fašizme nevidia nič zle a rastie na popularite 

Kotlebová mládež v prírode, šťastné  úsmevy za ktorými sa skrýva zlo 


Prečo verejnosť toleruje fašizmus 

Častokrát si kladiem túto otázku, či naozaj veria, že vplyvom Kotlebovcov vo vláde sa zlepší ich život? Zlo nikdy neprinieslo nič iné, len nárek a krv nevinných obetí. Kotlebovci, nielen že sa hlásia k fašistickej ideológii a iba hluchý, slepý a nemý môže povedať, že to tak nie je, hlásia sa k militarizmu, ich názory potláčajú demokraciu ako takú, ku ktorej sa všetci obraciame. Sloboda slova, pluralizmus politických názorov, demokratické hodnoty ako ich pozná celý svet pre nich nič neznamenajú. Ja fakt neviem, či ich podporovatelia si myslia, že v garáži budú mať dve autá, prácu, ktorá ich bude plne napĺňať a uživí ich, šťastné deti bez akýchkoľvek problémov a svet bez drog, homosexuálov, Rómov, Židov, prisťahovalcov... No hotový raj na zemi. Len zabudli na jedno, že je to len pravicový populizmus a ďalej by žili ako doteraz, len možno odrezaní od sveta a možno aj za železnou oponou, a kto by sa nakoniec z tohto sna náhodou zobudil, bol by tak isto perzekuovaný ako všetci, ktorých Kotlebovci a ich prívrženci nemusia... 


Novinári mlčia    

Viacmenej novinári o vzrastajúcom fašizme mlčia až na niektoré výnimky. To je dosť málo. Keby sa dostatočne vyvinul tlak zo strany vplyvných médií, prinútilo by to kompetentných viac konať. Ja však mám viac a viac pocit , že nie je snaha ani z jednej strany. Táto spoločnosť v podstate toleruje fašizmus, no najhoršia je mlčiaca väčšina... 

Záver  

Ako malý chlapec som sa učil kam môže viesť nenávisť, kam môže viesť chorý nacionalizmus. Učil som sa o koncentračných táboroch, o obetiach, ale aj hrdinoch, ktorí sa nebáli voči zlu postaviť. Dnes väčšina mladých ľudí do 15 rokov ani poriadne nevie čo bol holokaust, niektorí mladí ľudia nad 15 rokov zase otvorene hovoria, že holokaust neexistoval a časť mladých ľudí do 25 rokov zase hovorí, že to čo sa stalo počas druhej svetovej vojny bolo správne. Nestačí si len pripomínať udalosti boja proti fašizmu, treba o ňom viac hovoriť. Mladí ľudia by mali povinne navštíviť koncentračné tábory, otvorene hovoriť o hrôzach fašizmu a nacizmu, inak sa bojím, že sa fašisti budú ďalej vytešovať z priazne verejnosti. Bol by som veľmi rád, aby aj kompetentní našli v sebe dostatok síl na potlačenie fašizmu v našej spoločnosti, lebo fašizmus nie je o demokracii. Je to o zlobe v človeku a zlo treba raz a navždy potlačiť. 





Jozef Kmeťo      




pondelok 26. augusta 2019

Uctime si pamiatku skvelej ženy Daniely Hivešovej - Šilanovej... dnes je tomu 11.rokov, čo nás opustila...

Daniela Hivešová-Šilanová

Daniela Hivešová-Šilanová (* 1. február 1952, Bratislava – † 26. august 2008) bola slovenská spisovateľka, dramaturgička a scenáristka, spoluzakladateľka rómskeho divadla Romathan. Redaktorka novín Romano nevo lil v rokoch 1993-2008. V roku 2005 bola ako jedna z dvoch Sloveniek nominovaná na Nobelovu cenu mieru.

Jednu cenu už od slovenského prezidenta dostala. V roku 2002, bola to medaila od Rudolfa Schustera za boj proti rasizmu. V lete 2008 Daniela Hivešová-Šilanová vo veku vo veku 56 rokov zomrela, takže Pribinov kríž II. stupňa jej udelili in memoriam.  Za „mimoriadne zásluhy o kultúrny rozvoj Slovenskej republiky v oblasti publicistiky a divadelného umenia,“ no je to aj symbolické gesto za jej celoživotné úsilie zmeniť diskrimináciou jednej menšiny.

Najviac si však cenila poctu v podobe Kovovej ruže. Tú dostala od Rómov na Slovensku, ktorí nezvyknú oceňovať „gádžov“. Bola od organizácie Spoločnou cestou s rómskou kultúrou a dostala ju za šírenie rómskej kultúry a zachovávanie historického dedičstva Rómov.

„V podstate som mala tri životy – súkromný, literárny, ktorý už upadol do zabudnutia a rómsky,“ povedala v roku 2005 pre SME, keď bola jednou z dvoch Sloveniek nominovaných v rámci projektu 1000 žien pre Nobelovu cenu.
Mala veľmi zaujímavý život. Narodila sa v Bratislave, no ako vysokoškoláčka sa usadila na východe Slovenska, v 70. rokoch minulého storočia sa stala najmladšou slovenskou spisovateľkou a okrem písania kníh sa venovala najmä Rómom.

Vyštudovala slovenčinu a estetiku na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. Keď sa na súťaži Akademický Prešov zoznámila s divadelným režisérom Jánom Šilanom, presťahovala sa tam.

„Založili sme Divadielko cigánskej poézie, hudby a tanca, ktoré „gádžom“ prezentovalo ich kultúru. Chodievali sme aj na bežné „gádžovské“ súťaže, kde sme vždy niečo vyhrali. To bol prvý kontakt s touto menšinou a aj moja tajná výhra, pretože sme vlastne vychovávali gádžov a nie oni Rómov.“

Aktivistkou sa rozhodla stať, keď sama zažila rasizmus. Stalo sa to ešte pred rokom 1989 a v rôznych podobách. „Od posmechu šéfov ROH, ktorí mi pri povolení činnosti súboru odporúčali anticigánsky sprej až po nepríjemný zážitok na stanici v Kysaku. Keď sme tam stáli a čakali na vlak, pretože sme išli na nejakú súťaž, hneď ako nás zbadali policajti, prišli nás legitimovať. V Liptovskom Mikuláši nás nepustili do kaviarne. Bol to pre mňa šok.“

Vtedy sa rozhodla robiť niečo viac. Okrem národnostného divadla aj noviny a ďalšie aktivity upozorňujúce, že Rómovia „nie sú len tanečníci a huslisti“. Bola dlhoročnou šéfredaktorkou novín Romano nevo ľil – Rómsky nový list. Dostala cenu od Medzinárodnej rómskej únie za objektivitu a profesionalitu, udelili jej aj Kovovú ružu za šírenie rómskej kultúry a zachovávanie historického dedičstva Rómov.

Je autorkou kníh Tanečnica, Uprostred koncertu, či Cigánske leto. Pre deti napísala rozprávky Zuzankine motýle, Chlapec s čajkou či Vtáčatko Koráločka.

Pani Šilanová bola pozoruhodná dáma plná elánu, entuziazmu, nebojácnosti, odhodlaná bojovať proti nespravodlivosti a predsudkom. Bola to žena, ktorá hľadala nové cesty. Bratislavčanka, ktorá žila na východe. Nerómka, ktorá väčšinu svojho života venovala Rómom.

Dnes si pripomíname 11. výročie, keď nás táto úžasná žena opustila. Ako by sa dnes na nás všetkých pozerala? Ako by sa pozerala na tak zničenú budovu divadla Romathan? Ako by sa pozerala na deštrukciu jej diela, rómskych novín? Ako by sa pozerala na to, že sa Rómovia medzi sebou "žerú jak psy"? Ako by sa pozerala na súčasný stav Rómov na Slovensku? To sú otázky, na ktoré už nikdy od pani Daniely nedostaneme odpoveď. Pokiaľ nás tu bude stále tých pár ľudí, ktorí si na pani Danielu spomenieme, potiaľ "bude žiť". No bojím sa dňa, keď tu nebudeme ani my a jej meno ostane zabudnuté. Možno bude len tak"plávať" v internetovom priestore a sem tam si niekto na neho klikne zo zvedavosti, pretože takto si my vážime ľudí, ktorí pre nás niečo urobili...

Odišla ticho. Ostalo po nej ticho... 



Iveta Kmeťová




sobota 24. augusta 2019

Pijavica v pozadí rómskej politiky??! Alebo "vypalcuj mi moju riť"...


Ako začať tento článok? Najvýstižnejšie asi takto... "Palcuj riť, palcuj riť, palcuj riť, i vypalcuj mi moju riť." Politika bola a je veľmi špinavá vec. Ak sa chceš v politike presadiť, musíš si dať jednoducho "vypalcovať riť", alebo to musíš urobiť ty tomu inému, a najlepšie je keď na tomto "rituáli" pracujú obaja a naraz... Sem tam sa pri palcovaní objaví aj hovienko, ale zase komu by vadilo kúsok hovna, keď je v tom vidina úspechu a samozrejme peňazí. 

Známy podnikateľ z regiónu Turiec, ktorý pri svojej "velikosti" 168 cm a rapavej papuli, no nepredstaviteľnej podnikavej nátury za štátne peniaze, sa už zamiešal do Fondu na podporu kultúry národnostných menšín, kde sám sebe za pomoci iných si odklepol štvrť milióna eur na projekty, ktoré ani zďaleka  nevykazujú to na čo si priklepol peniaze. No to čo mu pán Boh nedal na kráse, dal mu na špinavosti, zlodejstve a nepredstaviteľnej podnikavosti na cudzí účet. 

Dedukujem, že po novom sa pán "manager", ako šedá eminencia začína objavovať v pozadí rómskej politiky a jeho pach je cítiť v prítomnosti niektorých rómskych politikov. Otázka. Ešte akí špinavci sa zrazu objavia do nadchádzajúcich parlamentných volieb na druhý rok a budú sa chcieť priživiť na rómskej komunite, samozrejme s predstaviteľnou túžbou akože pomáhať, ale do vlastného vačku??! Ja tam vidím ešte aj čakajúceho talianskeho žrebca a možno aj iného žrebca, tento akože podnikateľ má totiž prepojenie na politickú stranu. stranu ktorá nikdy nezaznamenala väčší úspech, to čo mu nevyšlo v eurovobách teraz zrejme postaví na rómskych politických predstaviteľov...    

Chápem aj politických predstaviteľov rómskej politiky, že bez špinavcov "velikosti" 168 cm, s niekoľkými autami v garáži, prepychovým domom a do roka s niekoľkými sto tisícmi eur z rôznych fondov sa jednoducho do vysokej politiky nedostanú. Paradoxy politiky sú aj v tomto prípade ako akta X. Rómski politici na jednej strane hovoria "dáme po prstoch tým, ktorí zneužívajú rómske peniaze", no, ale asi nie všetkým... Vždy to tak bolo, že tam kde sú peniaze je aj moc a pri videní peňazí a úspechu aj poctivosť politikov hlásajúcich spravodlivosť, každému jednoducho padne...    

Svojimi postojmi som sa stal pre mnohých nepohodlným. Náš podnikavec, dedukujem, ktorý sa začína objavovať v pozadí rómskej politiky, je takým "malým Kočnerom" a očakávam jeho agresívne potlačenie mojej publikačnej činnosti, hlavne čo sa týka jeho osoby, no tentokrát sa už do kúta zahnať nenechám a vždy verejnosť upozorním na jeho "neviditeľnú" prítomnosť... Drakula sa objaví tam kde cíti krv, tento podnikavec tam kde sú love a pre svoje obohatenie sa využije každého kto mu v jeho úsilí pomôže, resp. bude "zneužiteľný". Využíva naivitu tých, ktorých osloví na  spoluprácu, no nikto nesmie vedieť, že v pozadí stojí jeho osoba. Na naivite druhých a jeho sľubov postavil svoje "managerske" obohacovanie sa... 




Jozef Kmeťo        

sobota 17. augusta 2019

Na čo nám Rómom slúži rasizmus

Ilustračne foto 

Po dlhšej odmlke som sa rozhodol napísať tento blog o rasizme... V poslednej dobe na slovo rasizmus môžeme naraziť na každom kroku. Všetko čo sa nám nepáči označujeme ako "rasizmus" a neváhame slovo rasizmus použiť aj tam, kde o rasizmus ani nejde. O čom je dnes vlastne rasizmus? Najprv by sme si však mali odpovedať čo je rasizmus a ako sa prejavuje. 


Čo je rasizmus? Ako sa prejavuje?

Rasizmus nie je nič iné ako ideológia o nadradenosti inej rasy. Je to aj fanaticky patriotizmus alebo nacionalizmus, inak povedané lásku k vlasti spájame s odstránením nejakej inej rasy, alebo národa. 

- viac ako 80% Slovákov i Čechov by bolo proti tomu, aby sa ich dcéra vydala za Róma
- viac ako 65% z nás by bolo proti tomu, keby sa do jeho susedstva nasťahoval Róm
- zamysli sa - nepatríš k skupine “Ale-ákov”? Ale-áci často hovoria: “
ja nie som rasista, ale...” a nasleduje spŕška návodov prečo nemajú v láske tú ktorú skupinu, prečo s tým alebo oným etnikom nechcú mať to, alebo ono spoločné...

Rasizmus začína predsudkami. Opovrhovaním druhými. Neistotou, nevôľou spoznať jedincov len preto, že patria k nejakej skupine, voči ktorej máme už pripravené názory, ktoré sme automaticky prevzali od niekoho iného, alebo sme týmto názorom boli vychovaní. Cigáni smrdia, cigáni sú zlodeji, cigánčatá sú všivavé a podobne. Chceš pokračovať v nekonečnom kruhu odovzdávania predsudkov? Čo Ty povieš svojim priateľom, svojim deťom o menšinách, znevýhodnených skupinách? Za suseda by nechcelo až 36 % Slovákov Araba, 30 % černocha a 65% Róma. Prečo? Je jednoduchšie skryť sa v nezmyselnom predsudku a neznámeho odmietnuť, než sa prekonať, zamyslieť sa, zmeniť svoje myslenie... 


Nezabúdaj: Nikdy nesúď celú skupinu, ale jednotlivca!


Predsudky voči iným majú desivú špičku ľadovca, ktorú tvoria rasové útoky, násilie. Hrubé, brutálne násilie na konci ktorého zostávajú mŕtvi nevinní ľudia. Umierajú.. umierajú drasticky: rozkopaní, rozmliaždení, upálení. Niektorí útok prežijú a ich ďalší život sa nesie v znamení strachu, v znamení smrti. Prežili, no ich ľudské práva, ich sebaúcta, ostali rozkopané na chodníku, krvácajú ďalej... Najviac sa my Rómovia stretávame s predsudkami, alebo aj s priamym rasizmom na ulici, v obchode, v škole, či v zamestnaní. Väčšinou ide o slovné útoky, nejapné žartovanie kolegov, u rómskych detí žiaľ, segregáciu a podobne... 


Rómske osady nie je nič iné ako rasizmus v praxi  

Vznik rómskych osád sa datuje už od 18. storočia, kedy za vlády Márie Terézie, či jej syna Jozefa II. sa Rómovia začali usádzať za dedinami, či hradbami miest. Napriek tomu, že cisárovná Mária Terézia, či Jozef II. sa snažili svojimi reformami prinútiť Rómov žiť usadlým spôsobom života, pričom netreba zabudnúť, že Rómovia v tej dobe boli šikovní kováči, drotári, či aj inak vedeli pomáhať väčšinovému obyvateľstvu. Toto obyvateľstvo ich nechcelo za susedov a tak boli nútení si svoje obydlia stavať za dedinami a mestami, preto o rozmachu osád, môžeme písať už od tejto doby. Od 18. storočia sa počet osád rozrastal hlavne na východe Slovenska, postupne sa osady rozširovali smerom k Trnave, či Bratislave. 19. a 20. storočie sa ukázalo ako najviac "rasistické" smerom k našim predkom. Podľa súpisu žilo v roku 1893 v Uhorsku takmer 245 000 Rómov, viac ako 90 percent žilo v osadách. Dnes na Slovensku žije cez 400 tisíc Rómov. Nárast rómskeho obyvateľstva sa podpísalo na zväčšovaní rómskych osád, pozrime si to na jednom príklade. 

V roku 1980 žilo v Lomničke 645 Rómov, čo značí, že sa ich počet za tridsať rokov (od roku 1980) zvýšil takmer štvornásobne. Ak by som to mal vyjadriť matematicky, tak Index populačného rastu za obdobie rokov 1980 až 2014 dosiahol v obci Lomničke hodnotu 389 % a všetky tieto generácie sa rodia a umierajú v osade. 

Keď sa ma opýtate, či je možné riešiť rómske osady, samozrejme všetko sa dá riešiť, pokiaľ je zo strany kompetentných úprimná snaha. Ja osobne však mám pocit, že žalostný stav rómskych osád vyhovuje jednej aj druhej strane. Inak si to ani neviem vysvetliť, že od roku 1990 sa zdvojnásobil počet rómskych osád na Slovensku. V 90. rokoch to bolo 640 osád, dnes je to viac ako jeden tisíc osád. Tento stav vyhovuje Rómom, ktorí na to vybudovali cez svoje občianske združenia výhodný biznis a gádžom, ktorí si cez rómske osady liečia svoje mindráky zo spoločnosti ako takej...  

Rasizmus ako ospravedlnenka, aj výnosný biznis

Rasizmus sa stal naším životným štýlom. Pre niektorých, ktorí si myslia že majú rovnejšie chrbtice ako iní, je rasizmus filozofia. Veria, že sú nadľudia, že ich " biela" pokožka je niečo výnimočné čo ich predurčuje byť "bohmi" medzi ľuďmi. Rasizmus je aj výnosný obchod. Napríklad počas druhej svetovej vojny sa v nacistických koncentračných táboroch vyrábala munícia pre nemeckú armádu, na druhej strane na splyňovanie Židov, Rómov, či nepohodlných odporcov Hitlerovského režimu sa používal Zyklon B, známy aj ako Cyklón B. 
Zyklon B vyrábala firma Degesch (Deutsche Gesellschaft für Schädlingsbekämpfung GmbH - Nemecká spoločnosť na boj proti škodcom s.r.o., pobočka firmy Deggusa založená 1919) z Frankfurtu nad Mohanom, ktorá naň vlastnila patent. Armáde ho počas vojny, vtedy už ako súčasť I.G. Farben, predávali firmy Tesch & Stabenow GmbH (Testa) and Heerdt-Linger (Heli). Ďalej produkcia a výroba tohto jedu bola presmerovaná aj do Čiech, teda, bol to skutočne výnosný obchod...  

Obchod a politika majú k sebe veľmi blízko. Cez rasizmus a predsudkami nasiaknutým obyvateľstvom sa výborne robí populistická politika, a za príkladom netreba chodiť ďaleko, stačí ak ostaneme doma. Kotlebovci sa dnes tešia silnej podpore obyvateľstva. Keby sa v týchto dňoch konali parlamentné voľby, Kotlebovci by získali cez 14% čo znamená, že by sa dostali po strane Smer na druhé preferenčné miesto, ktoré ich môže posunúť nielen do parlamentu, ale aj do vlády. V celej Európe sa obchod menom rasizmus dostáva na popredie a po jeho "tovare" siaha čoraz viac ľudí. Európski politici na tento jav už začali upozorňovať, no aj tak si myslím, že je to stále málo...   

My Rómovia sme sa naučili s rasizmom žiť. Dokonca sme rasizmus začali používať ako ospravedlnenku pre naše nedostatky. Rómske osady sú dnes časovanou bombou a osadníci sa naučili slovo rasizmus používať v každej situácii. Neviem si nájsť prácu pretože rasizmus, žijem v špine pretože rasizmus, moja 14 ročná dcéra porodila pretože rasizmus, moje dieťa chodí do osobitnej školy pretože rasizmus a takto by som mohol pokračovať... 
Naučili sme sa svoju neschopnosť a lenivosť kryť slovom rasizmus. 

Samozrejme my Rómovia to máme ťažšie presadiť sa v tejto spoločnosti, alebo nájsť si prácu, ale celý život som hovoril, ak ma nezoberú do troch firiem, do štvrtej ma zoberú, len sa nesmiem vzdať. A to "nesmiem sa vzdať" patrí do všetkých sfér nášho života. Dieťa mi segreguje škola, alebo aj keď nie je hlúpe chcú mi ho dať do osobitnej školy, pobijem sa za svoje dieťa, a vezmem ho do inej školy. Rasizmus je výhodnejší pre mnoho Rómov, nemusím sa v živote viac snažiť a dokázať, stačí mi ako žijem... 
Generácie Rómov v osadách si na spôsob života už zvyklo. Žiaľ je to tak, a tento problém sa nedokázal vyriešiť od Márie Terézie a to už za čias tejto panovníčky sa hovorilo predovšetkým o vzdelávaní. Naučili sme sa iba prijímať a čakať. My sami Rómovia sa však nedokážeme za seba samých pobiť hoci aj s celým svetom. Je jednoduchšie povedať "lebo rasizmus", ako sebareflexne reagovať aj do našich radov. 
Dokonca sme sa naučili v slove rasizmus ospravedlňovať z našich radov podvodníkov, úžerníkov, zlodejov, ale aj vrahov. 
Rasizmus vypestoval "profesionálnych" Rómov, ktorí na tomto princípe vybudovali svoje občianske združenia, AKOŽE na riešenie rómskej problematiky. Títo "profesionálni" Rómovia doslova drancujú štátnu pokladnicu a rôzne fondy, vďaka ktorým žijú luxusný život. Nemáte ani potuchy aký život. Život v prepychovo zariadených domoch, luxusné autá, drahé dovolenky a sladké ničnerobenie. Je to neskutočný kolotoč. Rasizmus, ktorý slúži Rómom aj nerómom a nikto tento kolotoč nevie zastaviť. Dokonca mám pocit, že tento kolotoč sa už vymkol kontrole a naberá na obrátkach. 

Schizofrenickí Rómovia, sú najhoršou časťou rasizmu. Sú to Rómovia, ktorí sa hlásia napríklad k maďarskej menšine, ale cez svoje občianske združenie riešia Rómov, ale peniaze použijú aj na Maďarov. Napríklad na južnom Slovensku a z časti na východnom Slovensku, či na Gemeri, koľko financií pre Rómov sa skutočne aj k Rómom dostane. Sú to ľudia, ktorým ako kedy vyhovuje byť Maďarom, potom Slovákom, alebo Rómom... Schizofrénia ako vyšitá. Raz som Maďar, raz Róm a na úrade je zase byť dobre Slovákom, teda ak mi pán Boh dal svetlejšiu pokožku, ak nie, smola, musím sa hrať iba na dvoch pieskoviskách a to maďarskom a rómskom. No ale zase takáto hra prináša love. Kto by sa takúto hru nehral??! Iba "fialový" Róm asi nie, lebo na tento druh Róma ešte fondy neexistujú.        

Záver 

Viem, dlhý článok. No ak si sa dostal, či dostala pri čítaní môjho článku až sem, gratulujem ti!!! Týmto článkom som chcel povedať iba jedno. Naučme sa slovo rasizmus používať skutočne tam kde je, a tam kde nie je, sa skúsme naučiť veci pomenovať pravým menom... 


Jozef Kmeťo  








piatok 2. augusta 2019

75. výročie rómskeho holokaustu... PORAJMOS



Rómsky holokaust, tiež známy ako Rómska genocída, Porajmos, alebo Samudaripen ("Hromadné usmrcovanie"), bol pokus nacistického Nemecka a jeho spojencov o vyhladenie rómskych ľudí v Európe počas druhej svetovej vojny. Za vlády Adolfa Hitlera bolo 26. novembra 1935 vydané doplnenie Norimberských zákonov, ktoré zaradilo Rómov do rovnakej kategórie ako Židov a definovalo ich ako „nepriateľov rasovo čistého štátu“. Historici odhadujú, že nacisti a ich spolupracovníci zabili 220 000 až 500 000 Rómov, čo je asi štvrtina až polovica z menej ako 1 milióna všetkých Rómov v Európe v tom čase. Ian Hancock udáva počet obetí až 1,5 milióna. Západné Nemecko formálne uznalo genocídu Rómov v roku 1982. V roku 2011 Poľsko stanovilo 2. august za deň pripomínania Rómskej genocídy.

Je všeobecne známe, že niet takého národa v Európe, o ktorom vieme tak málo, ako o Rómoch. Je preto logické, že občan vie stále veľmi málo o rómskom holokauste. To, že o rómskom holokauste vieme málo, neznamená, že nebol.


HOLOKAUST... SMRTIACE TÁBORY 1941-1945


Začínajúc koncom roka 1941 začali Nemci prepravovať z giet v Poľsku do koncentračných táborov a začali s týmito ľuďmi, ktorí sa považovali za najmenej užitočných, ako chorých, starých a slabých a veľmi mladých. Prvé hromadné splyňovanie sa začalo v tábore Belzec, neďaleko Lublína 17. marca 1942. V táboroch v okupovanom Poľsku bolo postavených päť ďalších masových zabíjacích centier vrátane Chelmno, Sobibor, Treblinka, Majdanek a najväčší zo všetkých Auschwitz-Birkenau. Od roku 1942 do roku 1945 boli deportovaní do táborov z celej Európy vrátane nemeckého územia, ako aj krajín spojených s Nemeckom. Najťažšie deportácie sa uskutočnili v lete a na jeseň roku 1942, kedy bolo deportovaných viac ako 300 000 ľudí z varšavského geta.


Hoci sa nacisti snažili zachovať tajomstvo táborov, rozsah ich zabíjania nedovolil aby to aj "tajomstvom" ostalo. Očití svedkovia priniesli správy o nacistických zverstvách v Poľsku spojeneckým vládam, ktoré boli po vojne kruto kritizované za to, že nereagovali, ani neoznamovali správy o masovom zabíjaní. Tento nedostatok činnosti bol pravdepodobne spôsobený najmä spojeneckým zameraním na víťaznú vojnu, ale bol aj výsledkom všeobecného nepochopenia, s akou bola správa o holokauste splnená, a popierania a nevedomosti, že takéto zverstvá by sa mohli vyskytnúť v takejto miere. Len v Osvienčime bolo viac ako 2 milióny ľudí zavraždených v procese pripomínajúceho rozsiahlu priemyselnú prevádzku. V pracovnom tábore pracovalo veľké množstvo židovských a nežidovských väzňov. Hoci len Židia boli "splyňovaní", tisíce ďalších zomreli na hlad alebo chorobu. Počas leta 1944, dokonca aj ako udalosti Deň D (6. júna 1944) a sovietska ofenzíva toho istého mesiaca znamenali začiatok konca pre Nemecko vo vojne. Veľká časť maďarskej židovskej populácie bola deportovaná do Osvienčimu a každý deň bolo zabitých 12 000 Židov.

Nemecké sily začali evakuovať mnohé z táborov smrti na jeseň roku 1944 a poslali odsúdených, aby sa pochodovali ďalej od predných línií nepriateľstva. Tieto tzv. "mŕtve pochody" pokračovali až po nemeckú kapituláciu, čo viedlo k úmrtiu približne 250 000 až 375 000 ľudí. Vo svojej klasickej knihe "Prežitie v Osvienčime" opísal taliansky židovský autor Primo Levi svoj vlastný stav mysle, ako aj jeho spoluobčania v Osvienčime v deň, keď sovietsky vojaci prišli do tábora v januári 1945: "Ležali sme vo svete smrti a fantómov. Posledná stopa civilizácie zmizla okolo nás a vo vnútri nás. Práca zošľachťovania zvieraťa, ktorú začali víťazní Nemci, bola prekonaná tým, že Nemci prekonali porážku."

Keď dnes počúvame od rôznych politikov, hlavne z ĽSNS, alebo čítam na internete rôzne slová o neprispôsobivých asociáloch, pripomína to až hrozivú paralelu s udalosťami spred 75 rokov.

Rómovia mali počas holokaustu na šatách prišitý čierny a neskôr hnedý trojuholník. Čierny trojuholník ich označoval ako asociálov a hnedý neskôr špecificky ako rómskych asociálov. Symbol pripomína skutočnosť, že bohužiaľ aj dnes sa pod zámienkou „korektnosti“ používa pojem asociál či neprispôsobivý občan, aj keď z obsahu je zrejmé, že ide o Rómov.

Históriu nemožno podceňovať a už vôbec nie spoločenské nálady, keďže práve spoločenská nálada a verejná mienka, dokážu ľudí pomknúť k hrozným činom, a preto sa snažme svojím konaním, zmýšľaním, činmi, slovami nerozdúchavať vášne a hlavne nedávať "tým iným" príčinu...

Iveta Kmeťová


Rómske noviny kričia "Kmeťo, klameš", ospravedlň sa!

Dlhodobo sledujem neutešený stav jediných Rómskych novín na Slovensku. Asi aj preto, že tu v týchto novinách som začínal písať, dalo by sa p...