Depresia... nepredstaviteľný smútok v našej duši

Smútok v duši 


Samotný smútok ešte neznamená, že trpíte depresiou. Ak však viac a viac prepadáte smútku, stavom úzkosti, dni sa vám zdajú byť šedivé a nič vás nevie potešiť, ste na najlepšej ceste k depresii. Nie je hanbou, ak sa podobné stavy stali vašou každodennou realitou, navštíviť odbornú pomoc. Vážne stavy depresie sa liečia medikamentózne, alebo dokonca hospitalizáciou. Pred viac ako štyridsiatimi rokmi bolo slovo depresia takmer neznámym pojmom. Dnes depresiou, stavom úzkosti, či smútku trpí každý štvrtý človek a dokonca už aj deti a mladí ľudia...

Zmysel života


Každý vo svojom živote hľadá zmysel a častokrát sa pýtame prečo sme sa narodili, prečo sme tu a aká je naša úloha v tomto svete. Niekto vidí svoj zmysel života v práci, ak má teda to šťastie a robí prácu, ktorá ho úplne napĺňa. Iní, svoj zmysel našli v rodine a vo svojich deťoch, a ďalší v tvorivej práci, alebo len tak v žití. Potešia sa peknou pesničkou, knihou, filmom alebo obyčajnou prechádzkou po meste, či prírode a napriek tomu aj tak raz prídu dni, kedy sa človek zastaví a sám sebe si povie, či je toto skutočne to, čo som chcel, o čom som sníval?


Smútok a šedivé dni 

Prácu, ktorú som mal a napĺňala ma a mal som pocit, že toto je môj zmyslel zrazu prestala mať pre mňa hodnotu, ktorú som jej prikladal. Deti postupne odrástli a žijú svoje životy a dom plný džavotu ostal v šedivom tichu a pesničky, či film ktorý mi potešil moju dušu si už ani neviem pustiť. Prechádzky mestom, či prírodou zovšedneli a ja som zrazu pocítil smútok, beznádej, úzkosť, všetko to v čom som videl zmyslel života zmizlo...  


Nevieme sa tešiť z maličkostí 

Žijeme v dobe internetu a IT technológií a aj tak napriek tomu sú ľudia osamotení. Sociálne siete, ktoré by nás mali spájať nás izolovali. Naučili sme sa "sociálne" žiť, ale bez ľudí okolo seba, svoje pocity, myšlienky slepo zdieľame na facebooku, či instagrame. Prestali sme komunikovať, fotky a statusy to povedia za nás. Máme tisíc priateľov, navzájom si lajkujeme naše príspevky, no ani sa nepoznáme, žijeme život v umelom svete, a v tomto svete sa naučili žiť aj naše deti. Sídliská cez letné dni zívali prázdnotou bez detského smiechu, džavotu a hier, deti totiž zmizli za počítačmi a online hrami. My ľudia sme sa zabudli normálne rozprávať, či posedieť si v spoločnosti a len tak sa zo srdca zasmiať. Niekdy mám pocit, že sme zabudli byť ľuďmi. Každý z nás hľadá zmyslel života a aj keď život nám neraz prinesie rany, slzy, či všedné dni s ktorými sa dá ťažko vyrovnať, ten zmyslel života je v nás všetkých, len ho nesmieme prestať hľadať. Dnešná urýchlená doba sa podpísala pod nervozitu, na nič nie je čas, rodiny spolu pomaly už ani nekomunikujú a to všetko sa podpisuje pod depresivnými stavmi. Zrazu prestávame vidieť svetlo v tomto kolotoči. Neviem ako sa zbaviť smútku, jedno však viem určite. Na tomto svete ľudia žijú rôzne životy a ten svoj kríž si poctivo nesú na svojom chrbte, ale vždy sa nájdu maličkosti, kedy si povieme oplatí sa žiť...           









Jozef Kmeťo

Komentáre