Preskočiť na hlavný obsah

Translate

Uctime si pamiatku skvelej ženy Daniely Hivešovej - Šilanovej... dnes je tomu 11.rokov, čo nás opustila...

Daniela Hivešová-Šilanová

Daniela Hivešová-Šilanová (* 1. február 1952, Bratislava – † 26. august 2008) bola slovenská spisovateľka, dramaturgička a scenáristka, spoluzakladateľka rómskeho divadla Romathan. Redaktorka novín Romano nevo lil v rokoch 1993-2008. V roku 2005 bola ako jedna z dvoch Sloveniek nominovaná na Nobelovu cenu mieru.

Jednu cenu už od slovenského prezidenta dostala. V roku 2002, bola to medaila od Rudolfa Schustera za boj proti rasizmu. V lete 2008 Daniela Hivešová-Šilanová vo veku vo veku 56 rokov zomrela, takže Pribinov kríž II. stupňa jej udelili in memoriam.  Za „mimoriadne zásluhy o kultúrny rozvoj Slovenskej republiky v oblasti publicistiky a divadelného umenia,“ no je to aj symbolické gesto za jej celoživotné úsilie zmeniť diskrimináciou jednej menšiny.

Najviac si však cenila poctu v podobe Kovovej ruže. Tú dostala od Rómov na Slovensku, ktorí nezvyknú oceňovať „gádžov“. Bola od organizácie Spoločnou cestou s rómskou kultúrou a dostala ju za šírenie rómskej kultúry a zachovávanie historického dedičstva Rómov.

„V podstate som mala tri životy – súkromný, literárny, ktorý už upadol do zabudnutia a rómsky,“ povedala v roku 2005 pre SME, keď bola jednou z dvoch Sloveniek nominovaných v rámci projektu 1000 žien pre Nobelovu cenu.
Mala veľmi zaujímavý život. Narodila sa v Bratislave, no ako vysokoškoláčka sa usadila na východe Slovenska, v 70. rokoch minulého storočia sa stala najmladšou slovenskou spisovateľkou a okrem písania kníh sa venovala najmä Rómom.

Vyštudovala slovenčinu a estetiku na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. Keď sa na súťaži Akademický Prešov zoznámila s divadelným režisérom Jánom Šilanom, presťahovala sa tam.

„Založili sme Divadielko cigánskej poézie, hudby a tanca, ktoré „gádžom“ prezentovalo ich kultúru. Chodievali sme aj na bežné „gádžovské“ súťaže, kde sme vždy niečo vyhrali. To bol prvý kontakt s touto menšinou a aj moja tajná výhra, pretože sme vlastne vychovávali gádžov a nie oni Rómov.“

Aktivistkou sa rozhodla stať, keď sama zažila rasizmus. Stalo sa to ešte pred rokom 1989 a v rôznych podobách. „Od posmechu šéfov ROH, ktorí mi pri povolení činnosti súboru odporúčali anticigánsky sprej až po nepríjemný zážitok na stanici v Kysaku. Keď sme tam stáli a čakali na vlak, pretože sme išli na nejakú súťaž, hneď ako nás zbadali policajti, prišli nás legitimovať. V Liptovskom Mikuláši nás nepustili do kaviarne. Bol to pre mňa šok.“

Vtedy sa rozhodla robiť niečo viac. Okrem národnostného divadla aj noviny a ďalšie aktivity upozorňujúce, že Rómovia „nie sú len tanečníci a huslisti“. Bola dlhoročnou šéfredaktorkou novín Romano nevo ľil – Rómsky nový list. Dostala cenu od Medzinárodnej rómskej únie za objektivitu a profesionalitu, udelili jej aj Kovovú ružu za šírenie rómskej kultúry a zachovávanie historického dedičstva Rómov.

Je autorkou kníh Tanečnica, Uprostred koncertu, či Cigánske leto. Pre deti napísala rozprávky Zuzankine motýle, Chlapec s čajkou či Vtáčatko Koráločka.

Pani Šilanová bola pozoruhodná dáma plná elánu, entuziazmu, nebojácnosti, odhodlaná bojovať proti nespravodlivosti a predsudkom. Bola to žena, ktorá hľadala nové cesty. Bratislavčanka, ktorá žila na východe. Nerómka, ktorá väčšinu svojho života venovala Rómom.

Dnes si pripomíname 11. výročie, keď nás táto úžasná žena opustila. Ako by sa dnes na nás všetkých pozerala? Ako by sa pozerala na tak zničenú budovu divadla Romathan? Ako by sa pozerala na deštrukciu jej diela, rómskych novín? Ako by sa pozerala na to, že sa Rómovia medzi sebou "žerú jak psy"? Ako by sa pozerala na súčasný stav Rómov na Slovensku? To sú otázky, na ktoré už nikdy od pani Daniely nedostaneme odpoveď. Pokiaľ nás tu bude stále tých pár ľudí, ktorí si na pani Danielu spomenieme, potiaľ "bude žiť". No bojím sa dňa, keď tu nebudeme ani my a jej meno ostane zabudnuté. Možno bude len tak"plávať" v internetovom priestore a sem tam si niekto na neho klikne zo zvedavosti, pretože takto si my vážime ľudí, ktorí pre nás niečo urobili...

Odišla ticho. Ostalo po nej ticho... 



Iveta Kmeťová




Komentáre

Obľúbené príspevky z tohto blogu

Rómovia si nevedia predstaviť, že by mali svoj vlastný štát...

Okrem kontaktov je sociálna sieť dobrá aj na bleskový prieskum. Už dlhšie bez toho aby si to niekto všimol, až možno na pár jednotlivcov, mapujem na mojom "fejzbuku" náladu nás Rómov. Samozrejme, že naša nálada sa odzrkadľuje aj podľa doby v akej teraz žijeme. A možno aj práve táto doba, kedy všetci bez rozdielu musíme vynaložiť viac úsilia na prežitie, ako by Rómov prebudila zo sna, jeden za všetkých a všetci za jedného.Pretože jeden za všetkých a všetci za jedného, alebo inak povedané spoločne za prospech nás všetkých už neplatí. V rómsku štátnosť ktorý by sme spoločným úsilím vybudovali neverí väčšina Rómov.
Pri otázke: Viete si predstaviť, že by sme mali Rómsky štát? sa Rómovia viac menej vyjadrovali záporne. Neveria, že by spoločne dokázali vôbec niečo také ako Rómsky štát vytvoriť. Ako sa mnohí sami vyjadrili, chýbajú nám vzdelaný ľudia, či sami medzi sebou sa dokážeme deliť na lepších a horších, sami sa kastujeme, a to by prinieslo veľké nezhody a napätie. A potom t…

Sheffield: Bitka Rómov si vyžiadal troch hospitalizovaných

Situácia s nezvládnuteľnými Rómami zo Slovenska je obzvlášť neznesiteľná v štvrti Page Hall anglického mesta Sheffield. Takto som písali o Sheffielde v roku 2018 na stránke môjho blogu Redakcie R1. A zdá sa, že sa nič za tie dva roky v tomto meste nezmenilo. 25 Júla v sobotu vo štvrti Page Hall sa strhla bitka dvoch znepriatelených rodín, lietali stoličky, tyče, nadávky a krik sa ozýval celou štvrťou. Zasahovali záchranári a Polícia ktorá do neskorej noci celú štvrť aj monitorovala. Prečo sa bitka strhla nieje celkom známe, sú rôzne teórie a verzie ale nie sú potvrdené.... Udajne malo isť o bicykel s ktorým sa hrali deti, a iná verzia zase hovorí, že to bol stred medzi rómami zo Slovenska a z Rumunska.  Spôsobom akým sa však bitka odohrala je aj vecou vyšetrovania polície....  
Hoci mnohí z Rómov, ktorí prišli za lepším životom do Británie sa normálne zaradili do miestnej komunity, našli si prácu a deti poslali do škôl, veľká časť prišelcov zo segregovaných osád východného Slovenska te…

Som cigán, kto zato môže?

Kde je moje miesto v spoločenstve, prečo ma vylúčili? Som označený ako nežiadúci, teda nepotrebný a v spoločnosti nadbytočný! Uisťujú ma, že všetko je v poriadku... Vieš si len cigán, ja nie som rasista, dokonca mám aj veľa kamarátov cigánov, ale .... 

Ja to však neviem spracovať, neviem to spracovať od chvíle kedy som zistil, že svet robí rozdieli. V hlave mi prevláda jediná myšlienka. Už tu nepatríš, už nepatríš medzi bežných ľudí! Boja sa ťa! Majú k tebe odpor! Síce ma uisťujú, že to tak nie je, no ja si myslím svoje, veď aj židov uisťovali a ako to dopadlo? 

Ľudia a ich historická pamäť hovorí jasne. Nechcených! Označiť, odčleniť a priradiť číslo!

Patríš do inej skupiny, koľko vás je na Slovensku? Sčítavajú nás ako dobytok, načo sú však tieto čísla?, a keďže k nám už nepatríš, nepatríme k nim, tak sa prípadne straty akosi lepšie rátajú. Výčitky svedomia? Kolektívna vina skupiny voči skupine, ja predsa za to nemôžem, čo ja sám zmôžem! Nič! Robil som to čo je správne, to čo ostatní! ž…