"O detských obetiach holokaustu sa málo vie" hovorí Miroslav Rác

Miroslav Rác

Rómsky holokaust je dodnes tabuizovaná téma, s vedomosťami o tom židovskom sa to nedá porovnať. Na konte má pritom viac ako pol milióna obetí.... 


O tragédii Rómov a Sinti v Druhej svetovej vojne sa nikdy a nikde príliš nehovorilo. Boli vraždení v desiatkach, stovkách, tisícoch.
Na okrajoch masových hrobov, v koncentračných táboroch, pri cestách, puškami, kladivami alebo plynom. Mlčalo sa o nich, lebo
dlhé roky boli a sú na spoločenskom okraji. Dnes, keď sa náš svet
opäť fašizuje, je viac ako kedykoľvek predtým si tieto udalosti pripomínať a naša súčastná genrácia je povinná nie len o týchto udalostiach hovoriť ale aj učiť...

V máji 1944 nacisti začali napĺňať svoj plán „konečného riešenia“ pre „cigánsky rodinný tábor“ v Auschwitzi. Väzňom 16. mája prikázali ostať v barakoch, ktoré obkľúčilo asi 60 príslušníkov SS. Keď sa pokúsili Rómov z budov vyhnať, muži, ženy a deti ozbrojení len náradím, palicami a kameňmi prinútili vojakov stiahnuť sa. Tento záblesk odporu im však predĺžil život len o niekoľko týždňov.

Menšiu časť tamojších väzňov, konkrétne asi 490 žien, deportovali do koncentračných táborov Buchenwald a Ravensbrück. Vraždenie prežili len štyria ľudia. Tento deň si svet pripomína ako Pamätný deň rómskeho holokaustu.

V koncentračnom tábore Auschwitz-Birkenau celkovo zahynulo takmer 20 000 Rómov a Sintov z rôznych krajín...

Málo sa hovorí

V máji roku 1944 bolo 35 rómskych a sintských sirôt zo sirotinca Sv. Jozefa v Mulfi ngene, ktorý viedli mníšky, deportovaných do Auschwitzu. Cirkev proti deportáciám detí neprotestovala, ani sa ich nesnažila zachrániť. Niektoré z detí boli následne používané na lekárske pokusy doktormi SS v Auschwitzi. Z 35 detí prežili iba 3. 

Settela Steinbach bola jednou z 574 rómskych a sintských detí zadržaných v roku 1944, ktoré deportovali do tábora Westerbork. Ostrihali jej tam vlasy, tak si hlavu zakryla kusom odtrhnutej látky, ktorý použila ako šatku. 19. marca 1944 ju naložili do nákladného vlaku do Auschwitzu. Keď sa dvere vagóna zatvorili, nafi lmoval ju židovský väzeň, ktorému strážca nakázal natočiť scénu, ako pozerá von. Settela o niekoľko mesiacov zabili, spolu s jej matkou, dvomi bratmi, dvomi sestrami, tetou, dvomi synovcami a neterou. Z celej veľkej rodiny Steinbachovcov prežil iba jej otec.

Erna Lauenburger bola mladá sintská žena z Berlína, ktorá vyrástla a presťahovala sa do Magdeburgu, kde si založila rodinu. V roku 1943 deportovali Ernu a jej dve dcéry do Auschwitzu-Birkenau, kde sa stala obeťou lekárskych pokusov, ktoré vykonával SS doktor Josef Mengele. Zabili ju smrteľnou injekciou. Jej dcéry tiež zahynuli v Auschwitzi. Jej manžel, Otto Schmidt, zomrel v koncentračnom tábore Buchenwald. Erna Lauenburger bola inšpiráciou pre detskú knihu Ede a Unku od Alexa Weddinga, v ktorej sa chlapec z Berlína skamaráti so sintským dievčaťom. Ede a Unku bola jednou z najpopulárnejších detských kníh v Nemecku v povojnovom období a bola následne aj sfi lmovaná. V roku 2011 pomenovali po Ede a Unku jednu z berlínskych ulíc.

Miroslav Rác - Slovensko 

Vyštudovaným klavirista, učiteľ na základnej umeleckej školy z Levíc. Začal skladať a tvoriť svoje diela spojené témou koncentračných táborov, rómskeho holokaustu a je silnou osobnosťou profilujúcou sa v boji proti novodobému fašizmu 

Bol prizvaný na hudobnú spoluprácu na dokumentárnom filme s nemeckými Sinty a poľskými Rómami. Film je venovaný detským obetiam Holokaustu. Znázorňuje utrpenie množstva detí, ktoré zomreli počas druhej svetovej vojny v koncentračnom tábore Buchenwald. Vo filme sú všetky emócie autora vložené do hudobného podkladu. Natáčal sa priamo v koncentračnom tábore Buchenwald, ktorému je aj venovaný.

Na tému Holokaustu už zložil niekoľko skladieb, s ktorými koncertuje po celom svete. Prvá premiéra filmu bola v Karlových Varoch na festivale dokumentárnych filmov.  

"Som veľmi rád, že tento dokumentárny film vznikol. Utrpenie detí v koncentračnom tábore so mnou veľmi otriaslo. Navštívil som koncentračné tábory osobne. Vždy mám chuť plakať a vykričať svetu, aby sme zastavili prejavy fašizmu a rasizmu vo svete. Aby sme sa poučili na chybách z minulosti. Aby sme sa postavili pravde do očí. Aby sme nezabudli na utrpenie ľudí, ktorí umreli kvôli svojmu vierovyznaniu, alebo farbe pleti. Prajem si, aby sme žili iba v láske a vzájomnom pochopení." Povedal Miro Rác 

Nezabudnime 

Dnes ako kedykoľvek pretým je dôležité aby sme nezabudli ! Hovorme o tom, píšme o tom, spievajme o tom a učme o tom! Pretože ak o hrôzach  koncentračných táboroch prestaneme hovoriť, svet nato raz môže zabudnúť...  

Jozef Kmeťo 

Za rozhovor ďakujem Miroslavi  Rácovi