Cena priateľstva




Nikdy som nepatril medzi obľúbencov, nikdy som nemal toľko priateľov aby som prežil krásne chvíle medzi priateľmi a s priateľmi.  Bol som samotársky už od malička.  Ako chlapec som sa sám túlaval ulicami a bral som to ako normálnu vec, keď som chcel mať v škole kamaráta, tak som si ho kúpil žuvačkami, cukríkmi, či autíčkom ktoré mi pred tým dali rodičia. Nikdy som nebol v žiadnej partii či v tábore s deťmi, a nie pretože by ma mama tam nechcela pustiť, pretože som jednoducho bol mamin cecok a doma mi bolo najlepšie. 

Keď sa doma pozriem do krabice s fotkami z dávnych čas, nevidím tam šťastného chlapca medzi kamarátmi, vidím tam len fotky trojročného chlapčeka, fotky ako som rástol chýbajú, asi potom mama a otec nepovažovali za dôležité ako som rástol ma ďalej fotiť. 

Ako som rástol, tak som rástol sám, vyrastal som len medzi dospelými, až sám som sa stal dospelým. Nikdy som neprežil lásku mládenca, neviem čo je to opiť sa v 18-nástke. Neviem čo je to pobozkať 16 ročné dievča, čo je to byť nešťastný z prvej lásky a čo je z chalanmi si len tak posedieť v parku a rehotať sa nad nezmyslami.  


Sny sa stali mojou záchranou ale aj záhubou. Všetko to čo som neprežil, ale v srdci som po tom túžil som si vysníval,až som mojím snom uveril, že to čo sa mi nedostalo, mám ako dar od boha si snívať, ale iba snívať... 

Týmto krátkym článkom vám chcem len povedať, alebo skôr napísať, že je veľmi dôležité aby ste v živote mali skutočného priatelia, alebo priateľov, že je veľmi dôležité aby ste boli obklopený ľuďmi ktorí vás majú radi. Je veľmi dôležité aby ste dokázali dať lásku aj iným a nie len sebe, ak máte sestry či bratov, milujete ich, lebo prišli na tento svet preto, aby ste tu neboli sami. Mama, otec, brat, sestra, kamarát, či kamarátka sú neoddeliteľnou súčasťou vášho života. A potom keď prídu deti a každodenné všedné dni po boku vašej ženy či muža a raz sa obzriete do zadu, je fajn si otvoriť zaprášenú krabicu s fotkami a zaspomínať si na tích s ktorými ste prežili pár pekných chvíľ.  


Verte mi, že nieje človeku byť samému dobre. Dnes mám 46 rokov, na "fejzbuku" mám 3600 priateľov, ale skutočného kamaráta nemám ani jedného. Keď sám od seba nenapíšem aj tým o ktorých si myslím že sú moji priatelia, sami nenapíšu...  Začiatkom pandémie koronavírsu som telefonoval a písal veľa známym ľudom či sú v poriadku, no oni sami od seba nie.... Keď človeku niečo chýba, hľadá to v piesňach, básniach, či vo filme alebo v knihe.  Ja svoj smútok zaháňam písaním článkov. 

Ak patríte k tým šťastlivcom ktorí prežili prvé lásky, kamarátstva, ale aj rodinné šťatie, poďakujte pánu Bohu, pretože takých ako som je veľa a stávajú sa z nás zatrpknutý ľudia z večnou otázkou prečo práve ja...  Som, tým čím som vo vnútri seba, som tučný a zatrpknutý muž a verte že žiť vedľa mňa nieje prechádzka rajskou záhradou ani pre moju ženu... 

Obezita mi zobrala všetko, ale skutočne všetko! Tým, že som silný človek v našej spoločnosti, ktorá má nastavené zrkadlo na krásu, sa tomuto zrkadlu vymykám, nemám šancu sa v spoločnosti spoločensky uplatniť. Je všeobecne známe, že krajší človek to má na tomto svete o niečo jednoduchšie, ako napriklad človek, ktorý sa krásou nemôže pochváliť... Ten čo povie, že to tak nie je, klame sám seba, aj druhých. Keby som bol štíhly, som presvedčený, že by som viedol úplne iný život ako ho vediem teraz. Mal by som väčšie šance splniť si svoje sny, túžby... Mojím snom je napríklad byť profesionálny redaktor niekde v televízi, v rádiu, či v novinách. Ale tým, že som silný, má táto túžba minimálnu šancu na úspech. Videli ste tučného redaktora v televízii??! Ja ešte nie, a asi ani neuvidím. V rádiu by som možno mohol pracovať, alebo v novinách, ale tam sa musím vypracovať, keď si ma niekto dovtedy niekto všimne. Ale to nie je len o tom... Obezita berie všetko! Sny, túžby, úspech a môžete byť o 100 percent lepší ako ten druhý... Keď idem po ulici, som terčom nechcenej pozornoti, mladí sa smejú, deti upozorňujú rodičov, najlepšie keď rodič upozorní svoju ratolesť, pozri aký tlstý tam ide... Po pracovnej stránke som obmedzený, nemôžem isť pracovať nejak manuálne, lebo by som to fyzicky nezvládol. A tak môžem pracovať ako pokladník v obchode, telefonista, úradnik, či strážnik. Ale aj na sedavé práce sa však všade nedostanete, napríklad do banky nemám šancu sa dostať, nie som reprezentatívny tip. Po intímnej stránke to tiež nie je ružové, moja tučnota mi nedovolí naplno si vychutnať normalný sex, áno, nebojím sa o tom takto narovinu písať. Nedokážem svoju manželku uspokojiť ako by chcela, a tak na povrch sa dostáva depresia, nenávisť, hádky a podobne. Myslím si, že nie som už ani pre svoju ženu príťažlivý na pohľad a tak sa utápam v obrovských myšlienkových útrapách, že som v podstate na figu drevenú muž, a vôbec som ešte muž ??! 


Preto som sa rozhodol takto otvorene napísať tento článok, aby bol akýmsi posolstvom pre vás všetkých, ktorí si dostatočne neviete uvedomiť aké máte šťastie, že máte okolo seba ľudí ktorí vám napíšu, oslovia vás, alebo len tak nostalgicky sa môžete prehrabovať v krabici plnej fotiek a spomínať na možno ja zabudnuté priateľstva... Cena priateľstva je totiž nevyčísliteľná... 





Jozef Kmeťo   


Komentáre

Obľúbené príspevky z tohto blogu

"V hlade, aj psa zješ" - Chudoba si vyberá svoj daň. Reportérke z Markízy tento fakt však unikol

Neslávne slávny "krutý" exekútor si vymáha peniaze od buka do buka, ako sa mu zachce... Robí to roky a nikto voči nemu nezakročí. Prečo??!

Smrteľné pandémie útočia na ľudstvo každých 100 rokov!

Do roka a odo dňa od nástupu k moci by Kotlebovci vymazali cigánov z povrchu zemského

Ján Herák -Nič nemôže byt krajšie pre dieťa, ako mať milujúcich dvoch rodičov...