Odmena za nákup na ZľavaDňa

utorok 30. júna 2020

Rómovia si nevedia predstaviť, že by mali svoj vlastný štát...



Okrem kontaktov je sociálna sieť dobrá aj na bleskový prieskum. Už dlhšie bez toho aby si to niekto všimol, až možno na pár jednotlivcov, mapujem na mojom "fejzbuku" náladu nás Rómov. Samozrejme, že naša nálada sa odzrkadľuje aj podľa doby v akej teraz žijeme. A možno aj práve táto doba, kedy všetci bez rozdielu musíme vynaložiť viac úsilia na prežitie, ako by Rómov prebudila zo sna, jeden za všetkých a všetci za jedného.Pretože jeden za všetkých a všetci za jedného, alebo inak povedané spoločne za prospech nás všetkých už neplatí. V rómsku štátnosť ktorý by sme spoločným úsilím vybudovali neverí väčšina Rómov.

Pri otázke: Viete si predstaviť, že by sme mali Rómsky štát? sa Rómovia viac menej vyjadrovali záporne. Neveria, že by spoločne dokázali vôbec niečo také ako Rómsky štát vytvoriť. Ako sa mnohí sami vyjadrili, chýbajú nám vzdelaný ľudia, či sami medzi sebou sa dokážeme deliť na lepších a horších, sami sa kastujeme, a to by prinieslo veľké nezhody a napätie. A potom tu máme veľký zástup sociálne neprispôsobivých ľudí, osadníkov, a to je asi jeden z najväčších problémov, prečo Rómovia si nevedia predstaviť svoj štát. 

piatok 12. júna 2020

Včerajší masaker vo Vrútkách má na svedomí 22 ročný Róm, ktorého včera aj zastrelili



Ivan Čulok (†22), ktorý vo štvrtok s nožom zaútočil na zamestnancov základnej školy vo Vrútkach a tiež dve deti, bol podľa ľudí, ktorí ho poznali, v detstve šikanovaný a spolužiaci sa mu smiali pre jeho výzor. Mal totiž rázštep pery.

Na Facebooku v skupine Vrútky - Otvorené mesto - názory, postrehy, akcie a udalosti zverejnili príspevok dievčaťa, ktoré s Ivanom chodilo do školy. Napísala, že si pamätá, ako chlapca šikanovali spolužiaci.

"Pľuli na neho, kopali, nadávali, vysmievali, pretože pochádzal zo slabšie situovanej rodiny a on ako malý bol ticho. Šikana bola na dennom poriadku," napísala Kristína.

Ivan nenašiel u nikoho pomoc, no nikdy neútočil. Naopak, vždy radšej plakal, alebo bol ticho.

Hoci mladý muž nebol konfliktý, vedel sa rozzúriť. Už v minulosti napadol sprievodkyňu vo vlaku.

Pri útoku zahynul zástupca riaditeľky Jaroslav Budz, ktorý sa snažil páchateľa zadržať a chrániť tak svoju napadnutú kolegyňu a žiakov. V nemocnici s vážnymi zraneniami skončila riaditeľka školy a dve deti. Podľa našich informácií je ich stav stabilizovaný a sú mimo ohrozenia života.


Či je aj chlapec Róm, je na teraz nepotvrdené, internetom sa však šíri, že sa jedna o Róma, čo však Polícia na teraz dementovala


NEPRAVDIVÉ INFORMÁCIE O MUŽOVI, KTORÝ VČERA ZAÚTOČIL VO VRÚTKACH že je Róm:
NEVERTE KLAMSTVÁM, CHCÚ VO VÁS VYVOLAŤ IBA NENÁVISŤ
Hovorí na svoje stránke Polícia SR




JK
Zdroj Markíza

nedeľa 7. júna 2020

Žijem vo svete, kde ešte stále pretrváva nenávisť pretože ste iní


Vražda americkým policajtom   Georga Floyda a zbité rómske deti policajtom z Krompách


Dnes píšem z pohodlia svojho domova. Nemusím sa báť o svoj život. Mám všetko, čo k životu potrebujem. Strechu nad hlavou, pitnú vodu a jedlo v chladničke, aspoň zatiaľ... Keď idem von, je to už o niečom inom. Niektorí sa na mňa pozerajú a smejú sa, pretože takého tlsťocha si nevšimnúť by bol hriech, a tak na rad prichádzajú škodoradostné posmešky, no nájdu sa aj odvážlivci, ktorí nahlas zakričia, aha aký je tučný! No ja to mám ešte zložitejšie, som tučný a ešte aj cigán, hotová katastrofická kombinácia pre našu akože tolerantnú spoločnosť. 

Blogerka Lenka napísala "Ľudia ma neposudzujú na základe farby mojej kože lebo som biela. Neboja sa, že ich okradnem. Polícia sa do mňa nenaváža a nehrozí, že mi ublíži len kvôli farbe mojej pokožky."

Bohužiaľ, nie každý má tieto privilégia. Vďaka posledným udalostiam vo svete si Lenka  začína uvedomovať, ako žila s klapkami na očiach a nevidela problémy, ktoré prežívajú denno denne ľudia s tmavšou farbou pokožky.

Rany ktoré spôsobuje nenávisť voči inakosti je pritom vidieť, nie len za veľkou mlákou krajine možnosti USA, ale aj tu u nás, stačí len viac otvoriť oči a vyčistiť si uši, a možno uvidíte svet ktorí vám uniká alebo ste ho doteraz nechceli vidieť. 

Koľkokrát zbili policajti bezdôvodne Róma? Koľko detí prichádza o šance na únik z osady, kvôli tomu, že ich zaradia do „špeciálnej školy“ len preto, že nevedia po slovensky? Nie! Len preto že sú "cigančatá" Tak naším rómskym deťom hovoria.  Musíme posielať armádu aby robila korona-testy? Prečo ju posielame? Prečo musia ľudia pracujúci na integračných programoch v osadách bojovať o granty, len aby si mohli robiť svoju prácu?  Koľko krát vás ponížili v obchode len preto že ste Róm?  Koľko krát vás v električke či na pracovisku ponížili len preto že ste Róm?  Tejto spoločnosti Chýba  empatia. 

Rasizmus a nenávisť je všade a od nepamäti ľudstva človek človeka ponížil na základe jeho národnosti, či majetkového postavenia, veď nakoniec kvôli tomu tu boli a žiaľ aj budú vojny, pokiaľ si my ľudia neuvedomíme, že sme predovšetkým ľudia.... 

Chcem, aby sme si dokázali vážiť každú živú bytosť, bez rozdielu. Nech to je aziat, černoch, ind, róm, bohatý, chudobný, katolík, ateista, moslim, zdravý, či chorý... Aký to krásny sen, že? Ale viem, že to tak nikdy nebude a vždy budú rozdieli ktoré medzi nami ľuďmi stavajú bariéry.... 


Na záver 


Nestačí vnímať vraždu Georga Floyda. Nestačí vnímať utrpenie tých mnohých ďalších, ktorý ho predchádzali. Nestačí vyjadriť svoj názor a odsúdiť druhú stranu.

Je ľahšie vnímať dianie v Amerike ako strašné, ale vzdialené. Je ťažšie pozrieť sa okolo seba, vo svojej krajine či susedstve a vidieť problém tam. Je to ťažšie, pretože tento krok prináša zodpovednosť, niečo s problémom robiť. Je ľahšie odsúdiť cigána ako prašivého psa, je ľahšie Kristíne Kovešovej nakrútiť reportáže, ako cigáni žerú psov, či fetujúce deti z rómskych osád, než sa na problém pozrieť aj z inej strany... 

Žijem vo svete kde nemajú všetci rovnaké možnosti. Odsudzujeme svojich oponentov, odsudzujeme sa navzájom! Poviem si, odmietam pochopiť ich konanie, no i ja sa zriedka prichytím, že viem odsúdiť, že viem byť sudca.   Spoločnosť, do ktorej som sa narodil a v ktorej vyrastám, je nerovná. Mám pocit, že mi chýba empatia, mám pocit že začínam prijímať zákon nerovnosti ako fakt, ruku na srdce priatelia, tiež máte tento pocit?  No vnútro môjho svedomia mi hovorí, Jožko si cigán, narodil si sa ako cigán, a skapeš ako cigán, a vtedy si uvedomím, že je byť dobre človekom.... 


Jozef Kmeťo  

  


pondelok 1. júna 2020

Moja cesta blogera




Každý má rovnaké šance a rozdiel medzi úspešnými a neúspešnými spočíva len v snahe a práci. A hoci v práci vynaložíte maximum svojho snaženia, nie vždy sa musí úspech aj dostaviť. My Rómovia to máme o to ťažšie, že naše snaženie musí byť dvojnásobne a aj tak sa úspech nemusí dostaviť... Nie každý túži byť prezidentom republiky, či jadrovým fyzikom, mnohý z nás túžime po normálnom živote v normálnej spoločnosti, ale to by sme museli byť všetci asi v raji... A kedže nežijeme normálny život v normálnej spoločnosti, snažíme sa to dať nejakým spôsobom najavo. Keďže žijeme v spoločnosti plnej podvodníkov, úžerníkov, klamárov, špinavcov najvyššieho zrna, rasistov, v spoločnosti ktorá robí rozdieli medzi bohatým a chudobným, medzi bielym a tmavým a vidíme, že to takto funguje po celom svete, nájdu sa ľudia ktorí začnú nahlas kričať, a hoci ich krik je pre niektorých neznesiteľný oni naďalej kričia. Každá doba mala svojich básnikov a pisárov ktorých iní nemuseli.

Za panovania Ľudovít XIV sa v uliciach objavili takzvaný špinavý básnici, boli to chudobný ľudia ktorí v žartovných veršoch písali o dobe v ktorej žili, samozrejme boli prenasledovaný a aj popravený, medzi najznámejších básnikov patril Claude Le Petit, ktorého prezývali aj básnik špina. Ktorý zomrel veľmi mladý, no napriek tomu, stihol vo svojom živote napísať niekoľko odvážnych a poburujúcich pamfletov, ktorým sa ľud smial a ktorých sa dvor bál. Claude Le Petit, francúzsky básnik a pamfletista, ma spomedzi jeho „kolegovcov“ zo 17. storočia upútal najviac. Bol mladý, odvážny a odvaha sa často spája i s hlúposťou, ktorá mu iste nechýbala, keď si dovolil za čias Ľudovíta XIV. písať tak ako písal. Už jeho prezývka:„Le Poeté Crotté“, ktorá znamená Básnik - bahno, alebo poetickejšie a voľnejšie preložené Básnik - špina, čo - to naznačuje. Z básní, ktoré som opísala a pokúsila sa analyzovať, srší drzosť a opovážlivosť. O tom, že takéto praktiky sa nevyplácajú sa Claude presvedčil na vlastnej koži, a to doslova, skončil totiž „na hranici“.


Dnes takými "básnikmi" sú blogeri, či humoristi ktorí komentujú súčasný politicky a spoločenský život. Ja som bloger, rómsky bloger, ako jeden z prvých som sa snažil a priznávam nie vždy šťastne otvorene písať o rasizme, ale aj o tom, že my Rómovia tiež máme svoje chyby... Týmto mojím postom som si vyslúžil kritiku nie len od majority ale aj zo strany našich Rómov. Inak by som mohol aj napísať, že "šťať" proti vetru sa nevypláca, ale ja som veril, že práve týmto postojom upozorním na defekty v našej spoločnosti.

Názov blogu som si nevybral náhodou, Redakcia 1, neskôr Redakcia R1, hlavne v názve jednička, znamenala pre mňa obdobie môjho života, kedy si bol v srdci najšťastnejší a najspokojnejší. Myslel som si, že práve jednotka v názve mi prinesie šťastie.

Moja cesta ale bola opačná. Nechcem samozrejme tvrdiť, že môj vývoj blogera je dokončený, ten nebude nikdy, pretože ako bloger vnímam svet, svet ktorý sa mi pred očami mení a tým ja môj názor či myšlienka a len hlupák nemení názor pod ťarchou dôkazov a zmien.

Mám obrovské šťastie už len v tom, že som sa narodil, nieje nič krajšie ako existovať, žiť, vnímať svet, život, a vychutnávať si slasti aj strasti ktoré nám život prinesie. Nikdy som nepatril k ľudom ktorí by sa vedeli niekam alebo niekomu pichnúť do riti, a taký je aj môj život, je jednoduchý, skromný a hoci mi môj život nič významnejšie nepriniesol, vďačím mu za mnohé. 

Nikto nemá rovnakú štartovaciu plochu a preto nám neprináleží súdiť druhých na základe ich výsledkov v cieli, hlavne ak ten cieľ je u každého iný.  Znamená to teda, že máme jednoducho rezignovať a viniť   za všetko naše prostredie či genetiky alebo akej farby sme? Nie! Áno vnútorné ale aj vonkajšie prostredie nás formuje, no za naše konanie sme v konečnom dôsledku zodpovedný my sami.  A hoci mi moje písanie článkov neprinieslo to čo som od neho očakával, ešte stále nie som v cieli v ňom budem keď zomriem, no pokiaľ žijem, vnímam, chcem svoje myšlienky a pocity prenášať na papier a vám mojím čitateľom. Pretože verím všetkých tých myšlienok sa stretneme a máme podobný názor na svet okolo nás. A ak by sme sa aj nestretli, je dôležité vedieť, že je tu človek ktorý má možno aj iný názor nad ktorým sa treba zamyslieť a takým človekom som ja. Nikomu môj názor nevnucujem iba ponúkam iný pohľad a je na vás či si môj názor prečítate, veď nakoniec všetci sme slobodný ľudia... 

Som bloger, a toto je moja hlavná myšlienka a cesta po ktorej kráčam. Nikto predsa nevie, aká budúcnosť ho čaká. Aj dieťa z chudobnej rodiny sa dokáže na základe svojej inteligencie a vytrvalosti (opäť parametre, ktoré nedokážeme oplyvniť) vypracovať a predčiť svojich „štastnejších“ spolužiakov. Mali by sme ale vytvárať spoločnosť, ktorá na tieto nerovnosti bude raz brať ohľad a snažiť sa ich zmierňovať, no pokiaľ sa tak stane, musíme v našej ceste vydržať, lebo ešte stále je načo upozorňovať, my sme už generácia ktorá už len ťažko niečo zmení, ale deti sú budúcnosť a tým by sme mali vedieť niečo zanechať, vodítko ktoré budú po svoje ceste nasledovať, ako ja nasledujem odkaz básnika špinu o ktorom som vyššie v článku písal.  


Jozef Kmeťo 

  

Rómske noviny kričia "Kmeťo, klameš", ospravedlň sa!

Dlhodobo sledujem neutešený stav jediných Rómskych novín na Slovensku. Asi aj preto, že tu v týchto novinách som začínal písať, dalo by sa p...