Moja cesta blogera

Každý má rovnaké šance a rozdiel medzi úspešnými a neúspešnými spočíva len v snahe a práci. A hoci v práci vynaložíte maximum svojho snaženia, nie vždy sa musí úspech aj dostaviť. My Rómovia to máme o to ťažšie, že naše snaženie musí byť dvojnásobne a aj tak sa úspech nemusí dostaviť... Nie každý túži byť prezidentom republiky, či jadrovým fyzikom, mnohý z nás túžime po normálnom živote v normálnej spoločnosti, ale to by sme museli byť všetci asi v raji... A kedže nežijeme normálny život v normálnej spoločnosti, snažíme sa to dať nejakým spôsobom najavo. Keďže žijeme v spoločnosti plnej podvodníkov, úžerníkov, klamárov, špinavcov najvyššieho zrna, rasistov, v spoločnosti ktorá robí rozdieli medzi bohatým a chudobným, medzi bielym a tmavým a vidíme, že to takto funguje po celom svete, nájdu sa ľudia ktorí začnú nahlas kričať, a hoci ich krik je pre niektorých neznesiteľný oni naďalej kričia. Každá doba mala svojich básnikov a pisárov ktorých iní nemuseli.

Za panovania Ľudovít XIV sa v uliciach objavili takzvaný špinavý básnici, boli to chudobný ľudia ktorí v žartovných veršoch písali o dobe v ktorej žili, samozrejme boli prenasledovaný a aj popravený, medzi najznámejších básnikov patril Claude Le Petit, ktorého prezývali aj básnik špina. Ktorý zomrel veľmi mladý, no napriek tomu, stihol vo svojom živote napísať niekoľko odvážnych a poburujúcich pamfletov, ktorým sa ľud smial a ktorých sa dvor bál. Claude Le Petit, francúzsky básnik a pamfletista, ma spomedzi jeho „kolegovcov“ zo 17. storočia upútal najviac. Bol mladý, odvážny a odvaha sa často spája i s hlúposťou, ktorá mu iste nechýbala, keď si dovolil za čias Ľudovíta XIV. písať tak ako písal. Už jeho prezývka:„Le Poeté Crotté“, ktorá znamená Básnik - bahno, alebo poetickejšie a voľnejšie preložené Básnik - špina, čo - to naznačuje. Z básní, ktoré som opísala a pokúsila sa analyzovať, srší drzosť a opovážlivosť. O tom, že takéto praktiky sa nevyplácajú sa Claude presvedčil na vlastnej koži, a to doslova, skončil totiž „na hranici“.


Dnes takými "básnikmi" sú blogeri, či humoristi ktorí komentujú súčasný politicky a spoločenský život. Ja som bloger, rómsky bloger, ako jeden z prvých som sa snažil a priznávam nie vždy šťastne otvorene písať o rasizme, ale aj o tom, že my Rómovia tiež máme svoje chyby... Týmto mojím postom som si vyslúžil kritiku nie len od majority ale aj zo strany našich Rómov. Inak by som mohol aj napísať, že "šťať" proti vetru sa nevypláca, ale ja som veril, že práve týmto postojom upozorním na defekty v našej spoločnosti.

Názov blogu som si nevybral náhodou, Redakcia 1, neskôr Redakcia R1, hlavne v názve jednička, znamenala pre mňa obdobie môjho života, kedy si bol v srdci najšťastnejší a najspokojnejší. Myslel som si, že práve jednotka v názve mi prinesie šťastie.

Moja cesta ale bola opačná. Nechcem samozrejme tvrdiť, že môj vývoj blogera je dokončený, ten nebude nikdy, pretože ako bloger vnímam svet, svet ktorý sa mi pred očami mení a tým ja môj názor či myšlienka a len hlupák nemení názor pod ťarchou dôkazov a zmien.

Mám obrovské šťastie už len v tom, že som sa narodil, nieje nič krajšie ako existovať, žiť, vnímať svet, život, a vychutnávať si slasti aj strasti ktoré nám život prinesie. Nikdy som nepatril k ľudom ktorí by sa vedeli niekam alebo niekomu pichnúť do riti, a taký je aj môj život, je jednoduchý, skromný a hoci mi môj život nič významnejšie nepriniesol, vďačím mu za mnohé. 

Nikto nemá rovnakú štartovaciu plochu a preto nám neprináleží súdiť druhých na základe ich výsledkov v cieli, hlavne ak ten cieľ je u každého iný.  Znamená to teda, že máme jednoducho rezignovať a viniť   za všetko naše prostredie či genetiky alebo akej farby sme? Nie! Áno vnútorné ale aj vonkajšie prostredie nás formuje, no za naše konanie sme v konečnom dôsledku zodpovedný my sami.  A hoci mi moje písanie článkov neprinieslo to čo som od neho očakával, ešte stále nie som v cieli v ňom budem keď zomriem, no pokiaľ žijem, vnímam, chcem svoje myšlienky a pocity prenášať na papier a vám mojím čitateľom. Pretože verím všetkých tých myšlienok sa stretneme a máme podobný názor na svet okolo nás. A ak by sme sa aj nestretli, je dôležité vedieť, že je tu človek ktorý má možno aj iný názor nad ktorým sa treba zamyslieť a takým človekom som ja. Nikomu môj názor nevnucujem iba ponúkam iný pohľad a je na vás či si môj názor prečítate, veď nakoniec všetci sme slobodný ľudia... 

Som bloger, a toto je moja hlavná myšlienka a cesta po ktorej kráčam. Nikto predsa nevie, aká budúcnosť ho čaká. Aj dieťa z chudobnej rodiny sa dokáže na základe svojej inteligencie a vytrvalosti (opäť parametre, ktoré nedokážeme oplyvniť) vypracovať a predčiť svojich „štastnejších“ spolužiakov. Mali by sme ale vytvárať spoločnosť, ktorá na tieto nerovnosti bude raz brať ohľad a snažiť sa ich zmierňovať, no pokiaľ sa tak stane, musíme v našej ceste vydržať, lebo ešte stále je načo upozorňovať, my sme už generácia ktorá už len ťažko niečo zmení, ale deti sú budúcnosť a tým by sme mali vedieť niečo zanechať, vodítko ktoré budú po svoje ceste nasledovať, ako ja nasledujem odkaz básnika špinu o ktorom som vyššie v článku písal.  

Jozef Kmeťo