Najnovšie články
latest

468x60

header-ad

Sviatok všetkých svätých a Dušičky

V prvý novembrový deň si pripomíname Sviatok všetkých svätých, druhého novembra zas deň Pamiatky zosnulých, ľudovo nazývaný Dušičky.
Tieto dni charakterizujú spomienky na tých, čo už nie sú medzi nami, návštevy cintorínov, zapaľovanie sviečok na hroboch a ich vyzdobovanie. Pre veriacich sú to aj dni modlitieb za duše zosnulých. Cirkev už po stáročia spája s týmto sviatkom nádej na vzkriesenie.
Sviatok všetkých svätých prvýkrát oslávili v Ríme 13. mája 609, keď pápež Bonifác IV. prebral od cisára Fokasa pohanský chrám všetkých bohov, tzv. Pantheo, a zasvätil ho Panne Márii a všetkým svätým. Neskôr pápež Gregor III. (731 - 744) zmenil slávenie Všetkých svätých z 13. mája na 1. november, keď v Bazilike sv. Petra slávnostne posvätil kaplnku k úcte všetkých svätých. Pápež Gregor IV. o sto rokov neskôr rozšíril tento sviatok na celú cirkev. Veriaci si v tento deň pripomínajú aj svätých, ktorí nemajú miesto v kalendári alebo neboli oficiálne vyhlásení za svätých.
Na Sviatok všetkých svätých nadväzuje deň Pamiatky na všetkých verných zosnulých - Dušičky. V roku 998 opát Odilo v benediktínskom kláštore Cluny zaviedol tradíciu 1. novembra večer vyzváňať a spievať žalmy za mŕtvych a na druhý deň slúžiť veľkú zádušnú omšu. Na znak nesmrteľnosti duší a Božieho milosrdenstva sa na cintorínoch zapaľujú sviečky.

My rómovia  si tento sviatok podobne ako je to u nerómov  uctíme zapálením sviečky pri hroboch našich milovaných ktorý niesu už medzi nami.  Tu sa však musím pristaviť pri jednej dôležitej veci, a to sú naše tradície keď nám zomrie náš milovaný. 
Keď zomrie róm...   

Zomrel človek... to je udalosť, ktorá zasiahne priamo do srdca. Bolesť a žiaľ Rómov sú veľké, pretože Rómovia berú rodinu takmer ako sami seba.

 Radosť aj smútok prežívajú veľmi silne a úprimne. V dobe, keď Rómovia žili v osadách, nebol zosnulý človek odvezený do márnice, ale zostal doma so svojou rodinou do tejto doby, dokiaľ sa so zosnulým nerozlúčila celá rodina. Nebožtíka umyli a obliekli do sviatočného oblečenia. Okolo neho rozostavili horiace sviece a rodina sa mohla so zosnulým rozlúčiť.

Po tri dni a noci sa schádzali členovia rodiny a lúčili sa so zosnulým. Ten obrad sa niekedy dodržiava dodnes. Stále platí, že sa v smútočnej dobe na nebožtíka spomína a rozoberá sa celý jeho život. Ľudia prichádzajú vyjadrovať sústrasť rodine a tým dávajú pozostalým najavo účasť a bolesť srdca, ktorá je veľká a žalostná.

Nech už Rómovia stratili čokoľvek zo svojich zvykov, tak úcta ku starším ľuďom a obzvlášť ku starým rodičom zostáva obdivuhodná.

 Videl niekto starého Róma v domove dôchodcov? Ja nie. Chcem veriť, že tomu tak nikdy nebude. Chcem veriť, že Rómovia budú rešpektovať morálne hodnoty a začnú žiť tak, aby sa nemuseli hanbiť za to, že sú Rómovia.

 Keď príde čas rozlúčiť sa so zosnulým, dávajú sa mu do rakve predmety, ktoré mal rád. Môžu to byť peniaze na dlhú cestu do iného sveta, trochu alkoholu a tabák, aby sa toľko nebál či nevrátil späť. Cestou z domova sa hrajú ľútostivé piesne, že srdce puká bolesťou, keď zaznejú prvé tóny huslí.

 Najznámejšou piesňou je Cigánsky plač. Po dlhé storočia bol rómskou hymnou. Zosnulého doprevádza celá rodina a takmer celý rod, priatelia, známi a samozrejme kňaz, pretože Rómovia sú veriaci ľudia. Keď sa zosnulý pokladá do hrobu, stoja členovia rodiny dookola a dlho sa lúčia za doprovodu plačlivých huslí. Po smútočnom obrade sa ľudia odoberajú do domu zosnulého, kde už je pripravené pohostenie – kar. Až sa nehrajú žiadne piesne a len sa v dobrom naposledy rozlúči so zosnulým.

 V najužšej rodine sa nepočúva a nehrá hudba po celý rok, aspoň tak to bolo za starých čias... Za zosnulého sa slúži zádušná omša, Tradície a zvyky sa pri jednotlivých rodov a skupín líšia.

 V článku "Cigánský plač"som napísal : Keď zomrela moja mama, v mojom srdci mi ostala veľká rana, ktorá neustále krváca. Rómské piesne mi tú ranu otvárajú a ja plačem, plačem, ako len sa dá. Snažím sa tú bolesť vyplakať, ale to nie je možné... pieseň končí a bolesť ďalej ostáva v mojom srdci....

 Myslím na vôňu mojej mamy, na otcov hlas a jeho dobré srdce a vtedy si pustím rómsku pieseň a plačem... Miloval som ich, a budem milovať, aj keď tu už nie sú....

 My rómovia sme už takí, vieme sa radovať, smiať, hnevať, byť vášniví.... Ale, keď plačeme, plačeme z celého srdca.... Keď spomíname. či stojíme pri truhle našich mám, otcov, bratov, svet sa nám rúca a v bolesti počujeme tie najsmutnejšie rómske piesne, aké máme len my rómovia na celom svete. A preto nás Vy nenavidíte a zároveň milujete....







Jozef Kmeťo

« PREV
NEXT »

Žiadne komentáre

Váš názor nás zaujíma, ďakujeme